streda 7. augusta 2013

...aj o tom, ako som piekla šamrole

To bol veru nápad! a nebol môj. Ako správny narodeninový oslávenec som pocítila povinnosť priniesť niečo do práce. Rozdávať lízatká alebo mandarinky  - na to som už ozaj "veľká". Tak som s pomocou mojej mamy vyrobila šamrole. Bol to jej nápad a moja nadšená realizácia, skrúšená obava cestou vo vlaku do Bratislavy a ranný nepokoj v autobude do práce.

Veď to poznáte...šamrole, kremrole dokonca rakvičky (to som počula prvý raz ako názov lístkových trubičiek plnených bielym sladkým ľahučkým krémom) - a nebudem klamať, zapáčil sa mi. Ale čo tomu všetkému predchádzalo?

Bol deň ako každý iný. Mama bola v záhrade a ja, ako obvykle, som sa došúrala za ňou s otázkou, čo by som mohla napiecť do roboty, aby toho bolo veľa a aby sa to dalo preniesť zo zaviatej viesky do modrej veže bez väčšej ujmy. Možností bolo niekoľko. Mama si však zaspomínala na sladkú prípravu šamrolí na hody u našej babky na "dolniakoch" a už nebolo cesty späť. Nápad ma nadchol a keďže som to pred tým nikdy neskúšala, o to viac ma to lákalo. A tak som z lístkového cesta upiekla trubičky, spravila vygooglený krém, naukladala do krabice od topánok vystlanej vianočnými servítkami a posnežila práškovým cukrom. Cesta vlakom ubiehala pomerne rýchlo, vozeň bol klimatizovaný a krabica ukrytá pred slnečným žiarením pod sedadlom pozvolne drásala moje nervy 3 hodiny vkuse. Odomkla som dvere bratislavského podnájmu a pádila k chladničke. Vyzerali tak pokojne, ako zasnžené kopce vo vianočné ráno. Cestu do práce si moc nepamätám - asi som ešte spala. Krabicu som položila na malý stolík a otvorila. Vôňa v momente zaplavila veľkú časť poschodia. Zbehlo sa ku mne pár kolegov a začali hýkať.

...a zjedli sa všetky (a možno bolo aj málo). Celý príbeh končí, z mojej perspektívy, gratuláciami kolegov k mojím narodeninám a plechom, ktorý pre mňa zadovážili, aby som im nosila stále také dobroty.

...a nikomu nič nebolo po nich, takže boli aj zdravotne nezávadné - a to tiež poteší, že nepriotrávite svojich kolegov.

To je vlastne koniec. Tak zase niekedy na slovíčko pri nejakom zákusku. Budem sa tešiť.