Na pondelku si cením najmä fakt, že prichádza so železnou pravideľnosťou vždy po víkende a i napriek nepriazni počasia a celkovému znechuteniu z neho sa nedá ináč - len ho akceptovať.
Zobudila som sa na budík. 3 minúty som hľadela na potemnený strop než som sa rozhodla vstať z postele a tým definitívne začať ďalší pracovný týždeň netušiac, aké nemilé prekvapenia mi prinesie (v mojom svete každé prekvapenie je nemilé). Rutinne som spravila všetky ranné nevyhnutnosti a ako bonus som sa poliala čajom a parfémom "poláskala" ľavé oko, samozrejme nechtiac. Zmeškala som všetky štandardné spoje, skapal mi telefón, odtrhla som si gombík na saku, zakopla o človeka v autobuse, kúpila si miesto neochutenej minerálky nejakú vitamínovú vodu s dulou (áno, s DULOU!!!). Ale ináč priam ukážkové ničím nerušené ráno - káva, raňajky, krátke rozhovory s kolegami o víkende, všetko v pozvolnom móde.
Potom som obdržala opis pondelňajšieho rána v nezameniteľnom podaní najzaujímavejšej osobnosti, akú som kedy spoznala (a spoznám). V nežnej úprave diakritiky a štylistiky (kvôli nezískaným právam na kopírovanie v pôvodnom znení) pondelok môže vyzerať aj nasledovne: Auto zaparkované vo veľkom štýle vlastnom majiteľom jednej nesmierne dynamickej a elegantnej značky evokujúcej nezameniteľnú príťažlivosť - avšak neakceptovateľné pre zvyšok parkoviskového osadenstva. (Ale sme predsa dospelí a nebudeme si poškodzovať veci ako deti na pieskovisku.) Oblečený v znamení demonštrácie vnútorného postoja k svetu v pondelok ráno so sebevlastnou nonšalantnosťou pri vstupe pokynujúc čašníkovi na otázku: "Ako obvykle?".
Pondelky nemusia byť nevyhnutne zlé.
A ak k tomu všetkému pridáme správnu dávku ambície a motivácie - aj pondelok môže byť nedeľou, hoci ja by som brala radšej piatok večer :) - ale to už je iný príbeh.
