Stála som na zastávke uvedomujúc si, že na mňa prší. Nič som však necítila. Hľadela som na zoťednuté staromestské budovy a i napriek chladu a dažďu som bola bytostne kdesi ďaleko. Nachodníkoch a cestách sa začali tvoriť mláky, ľudia sa chúlili pod prístreškami dúfajúc, že po chvíli sa budú môcť presunúť a nezmoknú.
Dala som sa do pohybu. Kráčala som vzpriamene stredom chodníka. Míňala som výklady, pár odvážlivcov bez dáždnikov... Svet som zrazu vnímala ako "slow motion version" nejakého filmu na konci ktorého všetci pomrú a potom zasvieti slnko a kdesi v púštnej oáze zakvitne malý biely kvietok.
Nenáhlila som sa. V hlave som mala myšlienky, ktoré som potrebovala sama so sebou prebrať. Ocitla som sa vo vákuu svojho vlastného sveta, izolovaného a vzdialeného. Bolo mi krásne.
Na moste som pocítila prvé kvapky na tvári a studený vietor na dlaniach. Precitla som. Ale len na pár okamihov...
