Keď je hmla

Keď je hmla, všetko vyzerá a pôsobí ináč. Za oknom je miesto výhľadu biela sivo - biela stena.

Čakala som na zastávke ako každé iné ráno. Autobus prišiel mimoriadne plný. Autobusár v snahe vytvoriť ďalší priestor používal metódu brzda - plyn. Nik sa neusmieval, nik nečítal, nik sa nezhováral. Tí, čo mali šťastie, sedeli. Boli to z 90 percent muži. Koľká pravda bola v tomto výjave. Mrazilo ma z nej i keď mrazy už dávno pominuli. Atmosféra bola priam žalostná. Bezvýchodisková smutná.

Stratila som chuť pozorovať. Vlastne, nebolo veľmi čo. V spoji mhd, do ktorého som nastúpila presne v tom istom čase ako deň predtým a celý minulý týždeň a vlastne celé mesiace predtým absentovala galantnosť, nevyskytovala sa slušnosť, nepanovala dobrá nálada ani aktivita zvaná čítanie.

Knihu nosím so sebou takmer vždy. Aj dnes som ju mala. Avšak nesmierna tolerancia šoféra voči stojacim bola miestami doslova dychberúca, tak som O karikatúre ponechala v bezpečí svojej tašky a bojovala s fyzikálnymi javmi.

Za oknom je bielo. Takmer každý druhý je chorý. Mám okolo seba prázdny priestor - opustené stoly, dokumenty, perá.

Rada by som videla slnko.

Keď život chutí II.

Raňajky - najlepší štart dňa. Tímové raňajky - ideálny spôsob ako sa po zobudení opäť zahibernovať a nebyť schopný ani najmešieho pracovného výkonu. Každopádne, kto by odmietol začať deň domácim cheescake - om a pressom alebo syrovým slaným koláčom s olivami a džúsom, prípadne bábovkou, bielkovým chlebíkom s ovocím, marlenkou, či klasicky s niekoľkými druhmi šunky, pomazánkami a pečivom? A čo je ešte lepšie... vlastný príspevok pri tom nemusí byť zrovna tým, čo budem konzumovať, lebo hostiteľom je každý, kto sa zúčastní.

Dnešné ráno nebolo ničím výnimočné. Zobudila som sa už pred budíkom o pol hodinu skorej ako zvyčajne. Zrazu som nevedela, čo s voľným časom pred odchodom do práce. Toto ranné zúfalstvo ma priviedlo až k upratovaniu, umývaniu riadu, estetickému zbaleniu slaných cookies pripravených na tímovú akciu. Aj napriek všetkým zdržovačkám som prišla prvá. Káva, kniha - totálna ranná pohoda.

Kolegovia sa dostavili v optimálnom čase, v ktorom som už bola pomerne optimisticky naladená schopná znášať ľudskú spoločnosť. (Ráno nemám rada ľudí. Som precitlivelá na ich hlas, správanie, gestiku a hlavne haptiku. Vadí mi teatrálny smiech, hlasné vybavovanie sa cez telefón, olizujúce sa páriky, ktoré si idú zožrať tváre navzájom.)

Raňajky prebehli vo veľmi príjemnej atmosfére vzájomného pochlebovania si na tému pečenie. Mnohí sa najedli tak, že po návrate do office - u potrebovali niekoľko hodín na trávenie a tak civiac do monitora im začal ubiehať jeden z najobľúbenejších officových dní - dní v znamení dobrého jedla v obrovskom objeme počas celých 8 hodín.

A život má opäť chuť vanilky, jahôd, olív, syra... a chutí.

Keď sa nikomu nič nechce...

"som lojovitý, neviem sa rozhýbať, nič sa mi nechce"

I keď dobre viem, čo slovo "loj" znamená, pozrela som sa na neho optikou jazykovedného ústavu a našla som (pre mňa určite) niečo úsmevné a zaujímavé zároveň:

Loj - 1. živočíšny tuk najmä hovädzieho dobytka
Jelení loj - liečivý prípravok

2. - trocha hrubo: Už je tam, kde loj kopú. Význam - Zomrel.
  
...napísal mi kamarát. Veľmi kreatívny, pracovitý človek - pre mňa nesmierna inšpirácia. Ostalo mi z toho trošku smutno. Sú dni, keď sa človeku nechce, nemá enegiu, inšpiráciu, motiváciu, radosť, nadšenie - jednoducho povedané - sú to lenivé dni.

Pozerám do monitora a neviem sa zbaviť pocitu, že ani u mňa dnes nefunguje faktor motivácie. Opísala by som sa ako unavená, frustrovaná, sklamaná, nesústredená. Ako plastelína. Beztvará hmota s ktorou sa dá pohrávať, ale vplyvom tepla sa z nej vždy stane aj tak len beztvará hromada divnej hmoty. To vyznieva skutočne tragikomicky. Ako celý dnešok.

Vonku je ponuro. Mailbox zíva prázdnotou. Dnes sa asi nikomu nič nechce. Sú lojovití, posedávajúci pri káve či čaji dúfajúc, že sa to zlepší.

Beztvará hromada tuku. Ako plastelína. Zlepší sa to? :)