Nový blog - o všetkom možnom - o láske a veciach nečakaných

Až som na okamih zaplakala, keď som si uvedomila, ako dlho som nič nenapísala. Uvažovala som, že sa odvolám na prichádzajúci syndróm vyhorenia, nedostatok času, vlastnú neschopnosť, aktivity... Malo by to však nejakú pridanú hodnotu?

To, čo ponechávam viditeľné.
Nedávno mi mama dala do rúk knihu s tým, nech skúsim. Čiastočne červený obal a slovo láska v názve ma trochu odrádzali. Letmo som si prečítala pár slov zo zadnej strany:
"...že podľa sochára a maliara Alberta Giacomettiho, ak chce človek namaľovať iba hlavu, musí sa yriecť ostatných častí tela. Ak chce namaľovať list, musí obetovať celú krajinu. Spočiatku sa môže zdať, že ho to obmedzuje, no potom si uvedomí, že ak má z niečoho pol centimetra, lepšie si zachová určitý pocit zo života, ako keby sa tváril, že má k dispozícii celé nebesá.
Mama si nevybrala ani list ani hlavu. Vybrala si otca, a aby si zachovala určitý pocit, obetovala svet."

Nadvihla som obočie tak, ako po prečítaní prvých strán Kunderovho Nesnesitelného pocitu bytí a vedela som, že túto knihu si len neprečítam a nevrátim. Ja si ju kúpim, opäť prečítam, popodškrtávam, možno pripíšem vlastné postrehy a dám na viditeľné miesto. Všetky svoje obľúbené veci ukladám do svojho zorného poľa. Na dosah. Takmer ako keby som mala nutkavú potrebu neustále sa ich dotýkať, ovoniavať, obliekať si, prechádzať po nich končekami prstov alebo len láskať očami.

Keď mi niekto chýba, zamestnávam svoje ruky.
Už pomerne veľa rokov žijem v Bratislave. Máme taký taliansky vzťah - raz hore, potom dole. Keď moja mama odišla na zájazd do Francúzska, naplánovala som si cestu do rodičovského domu, aby som ho upratala, aby som oprala, navarila, čo to potriedila, vyhodila, obrala, poliala... Nie som posadnutá poriadkom, hoci mávam záchvaty poriadkumilovanosti, no keď mi niekto veľmi chýba, neustále niečo robím rukami. Prevažne upratujem a mám upratané. Väčšinou aj v pocitoch.

Stalo sa to, čo nik nečakal.
Požiadal si ma o ruku a ja som sa rozplakala. Takmer som Ti zabudla odpovedať. Povedala som áno a aj Ty si sa rozplakal. Navliekol si mi na prst ten najoriginálnejší prsteň a začali sme si utierať slzy. Explodovalo v nás šťastie. Vybral si si ma na celý život. Navždy Tvoje - navždy moje - navždy naše.

Bez názvu - cielene

Dva roky dozadu som započala občasné prispievanie na blog. Bol február a ja som mala jesný cieľ - vypísať sa z rozchodu. Mapovala som svoje snahy odraziť sa z dna prostredníctvom behania. Podarilo sa mi to. Nie, netrvalo dva roky, tak zlomená som zas nebola :)

Opäť som sa k behu vrátila. Tentokrát s úplne odlišným cieľom - s mamou sme si dali výzvu do Veľkej noci, že urobíme službu svojmu telu (a tým aj duchu) a odľahčíme ho. Nie, že by som to potrebovala ha ha :) ale pohyb mi jednudocho začal chýbať. Stará láska nezhrdzavela, tenisky nechytili pleseň, možno len trošku zapadli prachom, bežecké oblečenie sa ma snáď nezlakne, keď ma zbadá, ako sa ho pokúšam vytiahnuť z útrob skrine. Zimný spánok končí, je čas rozbehnúť sa, nabrať vzduch do pľúc a poriadne ich vyvetrať.

Už dávno ma žiadna výzva tak nepotešila. Držím si palce (stále okrem behania, aby som nespadla) a snáď čoskoro buď napíšem pochvalnú ódu alebo krátku báseň na rozlúčku... s behaním. :)

Tak šup šup von, je tam krásne slnečno!