O tom, ako som chystala oslavu narodenín, ale aj o tom, ako sa veľa zmenilo

Až na obede so Samonasieracím ekosystémom a Stoickou Alicou mi došlo, že je všetko inak.

Kapitola prvá - osoby a obsadenie

Extravagantná Aja - Prekrásne stvorenie s prenikavými očami, krátkymi tmavými vlasmi a inteligentnými názormi. Zadefinovaná ako sociopat schopný koexistovať len s rovnakým druhom alebo dychberúco mužným mužom.

Stoická Alica - Vysoká ako antické stĺpy - pokojná či už sa okolo nej vedia vojna alebo vzniká filozovia s očami farby oceánu. Nikdy veľa nerozpráva, len sa pozerá a tí, čo vedia, vidia ten skrytý tichý smiech začínajúci úškrnom odohrávajúci sa v jej hlave a kútikoch pier.

Samonasierací ekosystém - Skupinka ľudí okolo 30tky so superschopnosťou vnímať akúkoľvek situáciu ako príležitosť naštvať sa a rozšíriť to - našťastie len vrámci ekosystému. Ale konkrétnejšie v nejakom inom článku :).

Ultraflexibilná Saška - Éterická bytosť s dokonale ohybným vytrénovaným telom, príťažlivým zmyslom pre humor a závideniahodnou odvahou. Milovníčka dobrej kávy a ešte lepšieho jedla, s ktorou aj sedenie na lavičke s veterníkom je zábavnejšie ako celonočné žúrovanie.

Neporaziteľná Slávka - Málokto zvládne to, čo ona, resp. málokto sa dá vôbec nahovoriť na veci, ktoré ona berie ako bežné súčasti svojej existencie v tomto svete. Ľudia okolo nej majú tendenciu žasnúť.

Sunshineovci - Superhrdinovia zocelení spoločnými aktivitami, športom, breakingbadom a skvelými akciami komunikujúci známymi hláškami, ktoré rozveselia asi aj kameň.

Udalosti

Čakal ma dlhý deň v práci a tak som sa rozhodla ísť na obed o čosi neskôr. Sunshineovci chodia medzi pol dvanástou a dvanástou, čo sa mi zdalo priskoro. Pripojila som sa pred druhou k Samonasieraciemu ekosystému a Stoickej Alici. Počas obeda som si ponad stôl vymenila zopár veľavravných pohľadov s Alicou popri počúvaní, ako som tu z nášho diskusného krúžku (Ultraflexibilná Saška, Neporaziteľná Slávka, Extravagantná Aja a moja maličkosť) som v našej modrej veži ostala len ja. Vystavená napospas korporátnemu mličeku, ktorý skôr či neskôr zomelie skoro každého. Ale ja sa nedám...

Narodeniny

Počasie nie a nie vypočuť moje prosby a akceptovať moje tančeky vyvolávajúce slnko a zaháňajúce dážď. Plán oslavy v základnej podobe je v ohrození. Čakám, sledujem družicové zábery a robím obety. Nepomáha. A času už nie je nazvyš.

Možno sa zajtra zobudím a všetko toto bol iba sen. Alebo prejdú moje narodeniny, ja budem o rok staršia a všetko bude ináč. Alebo aj nie.

Som predsa Grumpy Beth so zvláštnou imunitou na ľudské povahy.

Ževraj som dlho nič nenapísala

...sem na blog. Blog ako denník,ventil, keď už je toho priveľa. Začala som ho písať, keď toho bolo najviac a nevidela som svetlo na konci tunela. Svetlo prišlo, dokonale prežiarilo môj život, dokonca opravilo svetlo v mojom vnútri, aby som bola schopná sama svietiť. A odišlo. Stratilo sa. Je to už takmer mesiac.

Horúčosť dní sa premenila v bičujúce ničivé búrky. Vidím v nich Teba. Vedela som predpokladať, čo urobíš, lebo sme premýšľali rovnako. Zrazu si tu nebol. Udiali sa veci, s ktorými ani jeden z nás nepočítal. Prišlo leto... slnečné dni, teplo rozhorúčený asfalt aj v noci... prechodené noci centrom. Presnívané.

Existuješ. Našla som o tom dôkazy. Sám vieš aké.

Dnes som opäť hrala volejbal s priateľmi. Smiali sme sa, zhovárali. Začalo pršať a ja som utekala domov. Taký obyčajný večer. Dva deci vína, hudba, myšlienka na Teba, kniha, seriál, hudba...

O týždeň mám narodeniny. Každý rok premýšľam, či sa niečo zmení, keď prekročím tú pomyselnú čiaru medzi A a A+1. Či sa ráno prebudím a budem iná. či budem ináč premýšľať, či ma budú trápiť iné veci, či sa pozriem do zrkadla a niečo sa na mne očividne zmení.

Pozerám z okna na osvietený hrad. Na parapetnú dosku dopadajú nežné kvapky vody a ja neviem, či je to dážď alebo slzy...