...sem na blog. Blog ako denník,ventil, keď už je toho priveľa. Začala som ho písať, keď toho bolo najviac a nevidela som svetlo na konci tunela. Svetlo prišlo, dokonale prežiarilo môj život, dokonca opravilo svetlo v mojom vnútri, aby som bola schopná sama svietiť. A odišlo. Stratilo sa. Je to už takmer mesiac.
Horúčosť dní sa premenila v bičujúce ničivé búrky. Vidím v nich Teba. Vedela som predpokladať, čo urobíš, lebo sme premýšľali rovnako. Zrazu si tu nebol. Udiali sa veci, s ktorými ani jeden z nás nepočítal. Prišlo leto... slnečné dni, teplo rozhorúčený asfalt aj v noci... prechodené noci centrom. Presnívané.
Existuješ. Našla som o tom dôkazy. Sám vieš aké.
Dnes som opäť hrala volejbal s priateľmi. Smiali sme sa, zhovárali. Začalo pršať a ja som utekala domov. Taký obyčajný večer. Dva deci vína, hudba, myšlienka na Teba, kniha, seriál, hudba...
O týždeň mám narodeniny. Každý rok premýšľam, či sa niečo zmení, keď prekročím tú pomyselnú čiaru medzi A a A+1. Či sa ráno prebudím a budem iná. či budem ináč premýšľať, či ma budú trápiť iné veci, či sa pozriem do zrkadla a niečo sa na mne očividne zmení.
Pozerám z okna na osvietený hrad. Na parapetnú dosku dopadajú nežné kvapky vody a ja neviem, či je to dážď alebo slzy...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára