Prievan túži vytrhnúť dvere z pántov a roztrieštiť ich o stenu. A ja sa mu nedivím. Sila, vôľa, možnosť... Bariéra. Ten podivuhodný prvok priam element, ktorý nás drží späť, bráni nám zachvátiť priestor a všetko v ňom emóciou. Jednoduchým, čírym pocitom. Vziať do ruky pohár a hodiť ho o zem. Zakričať z plných pľúc a nechať ozvenu doznieť kdesi v diaľke. Rozbehnúť sa bez cieľa, nezastaviteľná dažďom, fyzickým limitom či neskorou hodinou.
Ďalší deň, ďalšia šanca oprostiť sa od bariér zodpovednosti, spoločenských konvencií, správania podľa normy (ktorú stanovil kto?), času, oprostiť sa od priestoru. Spáliť mosty, zmazať históriu, vyčistiť hlavu. Keď kričí celé vnútro a z hrdla nevyjde ani hlások.
Nemať limit. Zastať v momente, keď zrazu bolo všetko možné. V tom momente, keď sme mali niečo špeciálne, dokonalé, nevysvetliteľné. Ďalší večer... hľadím na telefón. Ďalšia minúta, ďalší poryv vetra smerom k mojím dverám. Trieskajú. Nevedia odolať. Uchvátené silou a ja im zrazu závidím. Stoická kdesi v polovici úsečky medzi nimi a oknom. Hluk vo mne splynul s hlukom okolo mňa. V dokonalom prieniku.
Nemám limit. Necítim bariéry. Necítim...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára