Keď je hmla, všetko vyzerá a pôsobí ináč. Za oknom je miesto výhľadu biela sivo - biela stena.
Čakala som na zastávke ako každé iné ráno. Autobus prišiel mimoriadne plný. Autobusár v snahe vytvoriť ďalší priestor používal metódu brzda - plyn. Nik sa neusmieval, nik nečítal, nik sa nezhováral. Tí, čo mali šťastie, sedeli. Boli to z 90 percent muži. Koľká pravda bola v tomto výjave. Mrazilo ma z nej i keď mrazy už dávno pominuli. Atmosféra bola priam žalostná. Bezvýchodisková smutná.
Stratila som chuť pozorovať. Vlastne, nebolo veľmi čo. V spoji mhd, do ktorého som nastúpila presne v tom istom čase ako deň predtým a celý minulý týždeň a vlastne celé mesiace predtým absentovala galantnosť, nevyskytovala sa slušnosť, nepanovala dobrá nálada ani aktivita zvaná čítanie.
Knihu nosím so sebou takmer vždy. Aj dnes som ju mala. Avšak nesmierna tolerancia šoféra voči stojacim bola miestami doslova dychberúca, tak som O karikatúre ponechala v bezpečí svojej tašky a bojovala s fyzikálnymi javmi.
Za oknom je bielo. Takmer každý druhý je chorý. Mám okolo seba prázdny priestor - opustené stoly, dokumenty, perá.
Rada by som videla slnko.
bude slnko a bude horko a autobusár bude jazdiť opäť prískokom vpred, lebo bude prehriaty, tak ako dnes možno nevidel, muži budú sedieť, ženy stáť, miesto kašľania sa budú všetci potiť a v práci všetci ochorejú zo studenej klimatizácie a budeš mať okolo seba prázdny priestor - opustené stoly, dokumenty, perá... a možno zistíš, že treba zažať slnko vo svojom vnútri a vypustiť ho von škárami očí, úst a pribúdajúcich vrások... :-)))
OdpovedaťOdstrániť