Letná

Letná nálada, letná láska, letná atmosféra, letné šaty, letné festivaly, letná dovolenka...

Letné je krásne. Letné je čarovné. V lete tak trochu verím na zázraky. V lete som ochotná veriť aj na lásku. Zimomriavkovú. Farbistú. Plnú zážitkov, okamihov, na ktoré sa nezabúda, úsmevov, ktoré sú opätované, bozkov ako vanilková zmrzlina.

Slnko presvietilo celú izbu. Pocítila som jeho horúce lúče na tvári. Otvorila som oči a zadívala sa na otvorené okno, cez ktoré bolo počuť zvuk kosačky a cítiť vôňu čerstvo pokosenej trávy. Nerušilo ma to. Hodinky ukazovali pár minút po šiestej. Usmiela som sa len tak sama pre seba (alebo do seba? :)).

Zliezla som z postele zachvátená nesmiernou radosťou. Začalo sa leto. Cítila som to každou bunkou tela. Vedela som, že mám pred sebou horúce dni, zážitky...

Viem, že Ťa stretnem. My sa budeme rozprávať ako už toľkokrát. Bude leto, budeme Ty a ja.

Ja budem veriť na zázraky a Ty sa mi budeš za to smiať.

Budeme opantaní pocitom leta. Na perách sladká chuť zmrzliny, vlasy a pokožka poláskaná slnkom...

Bude leto. Bude krásne.

Chladnejšie dni

Niektoré dni sú chladnejšie, melancholickejšie, plné otázok, na ktoré nechceme poznať odpoveď. Nemôžu byť všetky dni len horúce a prežiarené slnkom. Občas musíme vypnúť. Zatvoriť dvere a vyložiť nohy. Pozorovať búrku a nežné kvapky. Vychladnúť, stíšiť sa v hrmení...

Potrebujem búrku. Nespútanú. Potrebujem dážď. Cítiť chladnú vodu na tvári, dlaniach, nohách. Opojne sa oddávať schladeniu po horúčosti posledných udalostí.

Plány nám nevyšli. Mnohé aktivity sme museli zrušiť, odložiť, opätovne naplánovať a v konečnom dôsledku oželieť. Unavili sme sa. Mali sme veľké oči v prých letných horúčvách. Prehnali sme to. Sedíme v práci a vymieňame si veľavravné pohľady. Znamenajú jediné: "Dnes nie... dnes veríme v dážď." Každý sám doma. So sebou.

Chýbaš mi. Dúfam, že príde búrka. A ja Ťa v nej pocítim. V jej sile, veľkoleposti, nádhere.


...príde slnko a horúce dni. Oddýchnutí sa opäť vrhneme do víru aktivít a udalostí. Budeme sa hýbať, smiať, stretať, plánovať...

Návrat

"Beth, dnes pôjdeme hrať volejbal na ihrisko pod mojím panelákom. Pridáš sa?"
"O pol ôsmej?"
"Prezvoň, keď budeš na dvore."

Detstvo som prežila hraním sa na dvore pod panelákom v Prievidzi. Poznala som deti z každého vchodu. Chodili sme sa navzájom volať von, pýtať od rodičov. Skoro každý deň po škole sme si obliekli tepláky a staré tričká a šlo sa na preliezky, hádzať si, hrať schovávačku...

Mám 24 rokov. Už tri roky bývam v Petržalke a opäť sa hrám na dvore. Kolegovia - priatelia bývajú o pár ulíc ďalej a tak márnime čas na rozpálenom bratislavskom betóne volejbalom, streetballom alebo len posedávaním a zhováraním sa až kým nás komáre, hlad alebo veľmi neskorá hodina nezaženú domov (dospelácky aspekt - zodpovednosť za ranné vstávanie a všasný príchod do práce). Za posledných pár týždňov som sa zbavila pocitu, že už mám vyššie spomínaný vek. Možno je to teplákmi, možno skvelými ľuďmi okolo mňa, ktorých čakám na dvore, možno ma lopta trafila do hlavy... Hravosť nám ostala. Beháme, smejeme sa, robíme si srandu a opäť beháme.

Návraty majú v sebe zaprášené čaro dávnych dní a radostný punc tých budúcich. V návratoch sú kúsky toho, kým sme boli. Dnes sme iní, sme tak krásne dospelí a predsa v nás lopta rozochvieva nesmiernu detskú radosť.

...horúčavy nás úplne dostali. Moja petržalská crew si asi dá na pár dní oddych od volejbalu. Počkáme si na priaznivejšie podmienky a zatiaľ sa budeme skutočne správať ako nudní dospelí. :)

...ale aj tak sme skvelá petržalská crew :)