Návrat

"Beth, dnes pôjdeme hrať volejbal na ihrisko pod mojím panelákom. Pridáš sa?"
"O pol ôsmej?"
"Prezvoň, keď budeš na dvore."

Detstvo som prežila hraním sa na dvore pod panelákom v Prievidzi. Poznala som deti z každého vchodu. Chodili sme sa navzájom volať von, pýtať od rodičov. Skoro každý deň po škole sme si obliekli tepláky a staré tričká a šlo sa na preliezky, hádzať si, hrať schovávačku...

Mám 24 rokov. Už tri roky bývam v Petržalke a opäť sa hrám na dvore. Kolegovia - priatelia bývajú o pár ulíc ďalej a tak márnime čas na rozpálenom bratislavskom betóne volejbalom, streetballom alebo len posedávaním a zhováraním sa až kým nás komáre, hlad alebo veľmi neskorá hodina nezaženú domov (dospelácky aspekt - zodpovednosť za ranné vstávanie a všasný príchod do práce). Za posledných pár týždňov som sa zbavila pocitu, že už mám vyššie spomínaný vek. Možno je to teplákmi, možno skvelými ľuďmi okolo mňa, ktorých čakám na dvore, možno ma lopta trafila do hlavy... Hravosť nám ostala. Beháme, smejeme sa, robíme si srandu a opäť beháme.

Návraty majú v sebe zaprášené čaro dávnych dní a radostný punc tých budúcich. V návratoch sú kúsky toho, kým sme boli. Dnes sme iní, sme tak krásne dospelí a predsa v nás lopta rozochvieva nesmiernu detskú radosť.

...horúčavy nás úplne dostali. Moja petržalská crew si asi dá na pár dní oddych od volejbalu. Počkáme si na priaznivejšie podmienky a zatiaľ sa budeme skutočne správať ako nudní dospelí. :)

...ale aj tak sme skvelá petržalská crew :)