Dnešný deň nebol žalostnejší ako iné (ako rada píšem). Bol síce pondelok, no nebol poznačený ani únavou, ani negatívnym prístupom ku všetkému a všetkým (žiadni hateri na dosah)...
Zobudilo ma slnko hodinu pred budíkom. Presvecovalo moju veľkú izbu na dvanástom poschodí v jednom z petržalských bytov. Otvorila som dokorán okno a pozorovala zobúdzajúce sa mesto.
Rozhodla som sa, že dnešok bude začiatkom niečoho nového. Už ráno s prvou kávou som hľadela do kalendára vediac, že dnes ma čakajú minimálne dve veľmi príjemné záležitosti. Vychutnávala som si prázdny open space, kávu, články (ktoré neodmysliteľne patri k môjmu rannému rituálu prebúdzania sa k pracovnému výkonu) a slnko, ktorého horúce lúče sa rozliali po celom meste. Zaplavili hrad, sivé ulice, aj rakúske veterné vrtule...
O pár chvíľ na to mi už blikala správa od kamarátky, či pôjdeme spolu na obed. Navrhla som posedenie vonku...
Hodiny, dni, mesiace plynú. Nezastaviteľne. Občas si želám zotrvať v určitom momente aspoň o malý okamih dlhšie. Občas túžim, aby pár dní spadlo do nenávratna ako žmurknutie. Občas ma v pohybe drží len zotrvačnosť, lebo sily ani chuti niet.
Zotrvačnosť. Ach, tá úžasná sila, ktorá mi nedovolí zastaviť. Drží ma v tom prekrásnom živom pohybe, hoci už nie je determinovaná mojou vlastnou silou, len váhou toho, čo som dokázala predtým a toho, kým som.
Slnko zapadá a ružové nebo kdesi medzi Hainburgom a Devínom vo mne vyvoláva pocit nezastaviteľnej energie. Som ako solárny kolektor - fotóny dopadajúce na moju pokožku dráždia moje vnútro, aby nestálo. Aby sa dalo opäť do pohybu.
Lebo to stojí za to, peaches :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára