Ponuré počasie posledných dní postupne rozpúšťa dažďovými kvapkami bezpečný obal môjho starostlivo vytvoreného ja. Chladia cez pokožku až na kosti. Zaháňajú do vnútra. Prudký vietor ohýba a láme... všetko.
Sú ľudia, pri ktorých nie sú potrebné slová. Z jediného pohľadu vyčítajú celý príbeh, emóciu. Vedia, čo sa skrýva v troch bodkách na konci smsky, mailu, či v trojbodkovom mlčaní počas telefonátu. Nekladú zbytočné otázky. Dotýkajú sa pohľadom. Chápu. Sú bytostne prítomní v danom momente.
Dnešok je ako tri bodky na konci dlhého rozprávania. Keď už slová nestačia, keď každý vie, kde je začiatok, no nik netuší, aký bude koniec.
...a prídu slnečné dni, po ktorých mnohí tak veľmi túžime. Opustíme vnútro a pôjdeme von. Nahradíme tri bodky smiechom a dlhé rozprávania krátkymi úsmevnými príhodami.
Počkám si na slnko, počkám aj na Teba...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára