Poznáte to: kamaráti vás zavolajú von a váš spoločne strávený čas netrvá ani hodinu, ani dve... Trvá toľko, koľko potrebujete byť spolu. Hodinky na zápästí sú len módny doplnok, telefón je album fotiek, s ktorými sa treba pochváliť a fráza "už je neskoro" jednoducho neexistuje.
Sedíte na rannej káve s najlepšími kamarátkami až do pol druhej poobede, nevyčerpateľne sa zhovárate a jediné, čo vás postupne vyruší je váš žalúdok. Zaspieva vám pieseň nesmierneho hladu - už nie po rozhovore so spriaznenými dušami, ale po skutočnom, ideálne teplom, voňavom pokrme. Občas tomu predchádzajú rozhovory o pečení a varení.
(Extravagantná Aja ukazuje fotku torty z čokoládového cesta obsahujúceho pivo s nadýchanou bielou polevou. Flexibilná Saška básni o slaných quiche - och a iných zeleninových dobrotách.)
Vnímam vôňu kávy a v mysli si predstavujem vône: čokoládového cesta, vanilkového cukru, zrejúceho syra, čierneho čaju, posledného vína, ktoré som pila... Cítim svoj parfém zaplavená eufóriou z rozmanitosti.
Pečiem radšej ako varím. Milujem ten moment, keď sa postupne z rúry uvoľní vôňa, preplazí sa popod zatvorené kuchynské dvere a pohľadí môj čuch. Signál, že sa niečo začína diať. Odoslaná správa o vytvárajúcom sa pôžitku. Vojdem do kuchyne a zhlboka sa nadýchnem. To je tá vôňa.
Leto odplavili dažďové kvapky už v polovici augusta. Odvtedy je atmosféra nabitá vôňou jesene. Posledné túžby stromov a zeme nabažiť sa slnka, ktorého je stále menej, prenikajú vzduch. Naberám ho do pľúc a vychutnávam s každým ďalším výdychom.
...a život chutí a vonia všetkým, čo v ňom mám a čo doň nové pridávam...
streda 17. septembra 2014
streda 10. septembra 2014
Rebuilding I.
Nikdy som si nevytvorila vzťah k píaniu denníka. Prvých pár dní som poctivo spisovala: čo robím, kam chodím a s kým a pocity... som sa hanbila zachytiť, tak tie tam vždy chýbali. Po zaplnení 3 či 4 stránok som preškrtala názov "Denník" a zmenila ho na "Občasník". A postupom času sa z občas stalo nikdy.
Tento blog som si založila tiež ako určitú formu "denníka", ktorým by som mapovala obdobie neustálych zmien, hľadania, nachádzania a možno konečného ustálenia.
Ráno
Ten večný fenomén v našich životoch. Počas voľných dní, keď ma až hlad vytiahne z postele alebo až keď sa slnko s prichádzajúcim popoludním prehupuje do druhej polovice dráhy, môj mozog buntoší už na svitanie. V pracovné dni posúvam budík na poslednú možnú hranicu, túlim sa k perine a s každým pohľadom na hodinky dúfam, že tam bude o hodinu menej. Ranné vstávanie mi nerobí dobre. Reálne sa zobúdzam až v práci po pozvoľných raňajkách, káve a čaji zo sĺz mojich nepriateľov. Prestávam desivo zazerať na okolie a dokonca javím známky snahy o komunikáciu. Mať lepšie rána bolo vždy na zozname mojich nevyhnutných zmien. Dospela som však do bodu, kedy mi došlo, že ak mám za sebou skutočne plnohodnotný deň plný aktivít, stretnutí, pohybu, práce (fyzickej aj psychickej), nezáleží na tom, aké mám ráno. (Pokiaľ mi nevstúpi do cesty niekto premotivovaný a neurobí z rána katastrofu tak pre seba ako pre mňa.) Takže ráno som oficiálne škrtla zo zoznamu nevyhnutných zmien.
"Plot twist"
Nie je to nijaká novinka, ktorú som sama vymyslela. (Ale ďakujem tomu, kto áno!) Keď sa veci nevyvíjajú zrovna priaznivo, treba si aspoň vnútorne zakričať "plot twist!" a robiť všetko ináč, možno až opačne ako dovtedy. Znie to tak filmovo, ale funguje to. Sami si píšeme scenár a môžeme celkom slobodne prejsť z plaču do smiechu. Z ležania v posteli do pohybu. Z prehnaného tempa do slow motion. A tak isto môžeme zmeniť makeup, kostým a byť zrecyklovanou hviezdou vlastného príbehu.
pozn. Chcela som zmeniť účes minulú nedeľu. Odhodlane som sa postavila pred zrkadlo s nožnicami s veľkolepým plánom odstrihnúť tak 10 - 20 cm z mojch vlasov (mám ich takmer po pás). Začala som pozvolne - 1,5 cm... Keď som zbadala výsledok (ktorý pre ostatných je úplne nepostrehnuteľný) zachvátilo ma rozsiahle zúfalstvo a ak by som vedela plakať a mala 30 litrový demižón, tak by som ho naplnila. Takže zmena výzoru hlavnej hrdinky sa nekonala. (Ani vo sne by ma nenapadlo, že keď raz budem mať dlhé vlasy, že ma ich skracovanie bude omínať viac ako kameň v teniske pri behaní. Vyrozprávala som to celé kamarátke a tá mi s veľkou dávkou empatie rozpovedala svoj príbeh o skracovaní vlasov končiaci ponechaním to na osud zvaný kaderníčka, očami prekrytými dlaňami a výkrikom: "Hlavne rýchlo!")
Ráno, po druhom posunutí budíka civiac na okno, som aspoň stokrát vnútorne vykríkla "plot twist" v nádeji, že bude miesto dňa noc, ale nič z toho. Takže takto to asi nefunguje... ale na všetko ostatné áno! I tested it!
A tak pomaly pracujem na najlepšej možnej verzii samej seba. Behám ako Forest Gump, pomedzi to chodím do práce, cvičím s kamarátkou, svojim vlasom sa už nevyhrážam nožničkami a momentálne sa veľmi teším na víkend a Trnavský jarmok... tak pre tých, čo ma čítajú, vidíme sa tam! :) a ak sa nevidíme, aspoň na diaľku pripijem na zmeny, ktoré sú vždy pozitívne!
Tento blog som si založila tiež ako určitú formu "denníka", ktorým by som mapovala obdobie neustálych zmien, hľadania, nachádzania a možno konečného ustálenia.
Ráno
Ten večný fenomén v našich životoch. Počas voľných dní, keď ma až hlad vytiahne z postele alebo až keď sa slnko s prichádzajúcim popoludním prehupuje do druhej polovice dráhy, môj mozog buntoší už na svitanie. V pracovné dni posúvam budík na poslednú možnú hranicu, túlim sa k perine a s každým pohľadom na hodinky dúfam, že tam bude o hodinu menej. Ranné vstávanie mi nerobí dobre. Reálne sa zobúdzam až v práci po pozvoľných raňajkách, káve a čaji zo sĺz mojich nepriateľov. Prestávam desivo zazerať na okolie a dokonca javím známky snahy o komunikáciu. Mať lepšie rána bolo vždy na zozname mojich nevyhnutných zmien. Dospela som však do bodu, kedy mi došlo, že ak mám za sebou skutočne plnohodnotný deň plný aktivít, stretnutí, pohybu, práce (fyzickej aj psychickej), nezáleží na tom, aké mám ráno. (Pokiaľ mi nevstúpi do cesty niekto premotivovaný a neurobí z rána katastrofu tak pre seba ako pre mňa.) Takže ráno som oficiálne škrtla zo zoznamu nevyhnutných zmien.
"Plot twist"
Nie je to nijaká novinka, ktorú som sama vymyslela. (Ale ďakujem tomu, kto áno!) Keď sa veci nevyvíjajú zrovna priaznivo, treba si aspoň vnútorne zakričať "plot twist!" a robiť všetko ináč, možno až opačne ako dovtedy. Znie to tak filmovo, ale funguje to. Sami si píšeme scenár a môžeme celkom slobodne prejsť z plaču do smiechu. Z ležania v posteli do pohybu. Z prehnaného tempa do slow motion. A tak isto môžeme zmeniť makeup, kostým a byť zrecyklovanou hviezdou vlastného príbehu.
pozn. Chcela som zmeniť účes minulú nedeľu. Odhodlane som sa postavila pred zrkadlo s nožnicami s veľkolepým plánom odstrihnúť tak 10 - 20 cm z mojch vlasov (mám ich takmer po pás). Začala som pozvolne - 1,5 cm... Keď som zbadala výsledok (ktorý pre ostatných je úplne nepostrehnuteľný) zachvátilo ma rozsiahle zúfalstvo a ak by som vedela plakať a mala 30 litrový demižón, tak by som ho naplnila. Takže zmena výzoru hlavnej hrdinky sa nekonala. (Ani vo sne by ma nenapadlo, že keď raz budem mať dlhé vlasy, že ma ich skracovanie bude omínať viac ako kameň v teniske pri behaní. Vyrozprávala som to celé kamarátke a tá mi s veľkou dávkou empatie rozpovedala svoj príbeh o skracovaní vlasov končiaci ponechaním to na osud zvaný kaderníčka, očami prekrytými dlaňami a výkrikom: "Hlavne rýchlo!")
Ráno, po druhom posunutí budíka civiac na okno, som aspoň stokrát vnútorne vykríkla "plot twist" v nádeji, že bude miesto dňa noc, ale nič z toho. Takže takto to asi nefunguje... ale na všetko ostatné áno! I tested it!
A tak pomaly pracujem na najlepšej možnej verzii samej seba. Behám ako Forest Gump, pomedzi to chodím do práce, cvičím s kamarátkou, svojim vlasom sa už nevyhrážam nožničkami a momentálne sa veľmi teším na víkend a Trnavský jarmok... tak pre tých, čo ma čítajú, vidíme sa tam! :) a ak sa nevidíme, aspoň na diaľku pripijem na zmeny, ktoré sú vždy pozitívne!
štvrtok 4. septembra 2014
Release & Rebuilding
Vymaniť sa a začať budovať. Začať sebou. Byť svojím vlastným projektom.
Konečne som nabrala odvahu a aj keď som párkrát cestou zaváhala, či sa neotočiť a radšej nestráviť popoludnie pri filme alebo knihe, našla som danú adresu. Chvíľu som ju pozorovala s nemým úžasom a keď ma zbadala, vymenili sme si veľavravný úsmev. Prezliekla som sa a začali sme. Po prvých 10 minútach som myslela, že už len padnem na zem a už sa nepozbieram. Opäť sme si vymenili pohľad nabitý informáciami a ja som vedela, že môžem ďalej, že ona mi pomôže a že budem mať nakoniec zo seba dobrý pocit. Mala pravdu. Po hodine, ktorá ubehla ako okamih, som sa cítila ináč. Nikdy som si nevedela samú seba predstaviť pohybovať sa medzi 4 stenami, zdalo sa mi to ako primalý priestor na fyzickú sebarealizáciu. Pohyb bol u mňa vždy prepojený s v podstate neobmedzeným priestorom.
Bolo mi výborne. Odchádzala som nie len s dobrým pocitom, že som to konečne urobila a šla cvičiť do uzavretého priestoru medzi ďalších ľudí, ale aj šťastná, že mám takú skvelú kamarátku, ktorá mala so mnou trpezlivosť a volala ma až kým som naozaj neprišla.
A aby som nepísala tak klišéoidne - väčšinu času som sa obávala, že niektorá z pravidelných návštevníčok zavolá do Zoo, že sa im stratil tuleň a treba ho prinavrátiť do ohrádky k jedlu, vode a niečomu príjemnému na ležanie. Prežila som so cťou a mierne krivkajúc som v dobrej nálade dorazila domov. Aj to deci vína mi dnes chutí tak nejak ináč, slávnostne.
...to become the best possible version of myself. Stať sa najlepšou možnou verziou samej seba.
Konečne som nabrala odvahu a aj keď som párkrát cestou zaváhala, či sa neotočiť a radšej nestráviť popoludnie pri filme alebo knihe, našla som danú adresu. Chvíľu som ju pozorovala s nemým úžasom a keď ma zbadala, vymenili sme si veľavravný úsmev. Prezliekla som sa a začali sme. Po prvých 10 minútach som myslela, že už len padnem na zem a už sa nepozbieram. Opäť sme si vymenili pohľad nabitý informáciami a ja som vedela, že môžem ďalej, že ona mi pomôže a že budem mať nakoniec zo seba dobrý pocit. Mala pravdu. Po hodine, ktorá ubehla ako okamih, som sa cítila ináč. Nikdy som si nevedela samú seba predstaviť pohybovať sa medzi 4 stenami, zdalo sa mi to ako primalý priestor na fyzickú sebarealizáciu. Pohyb bol u mňa vždy prepojený s v podstate neobmedzeným priestorom.
Bolo mi výborne. Odchádzala som nie len s dobrým pocitom, že som to konečne urobila a šla cvičiť do uzavretého priestoru medzi ďalších ľudí, ale aj šťastná, že mám takú skvelú kamarátku, ktorá mala so mnou trpezlivosť a volala ma až kým som naozaj neprišla.
A aby som nepísala tak klišéoidne - väčšinu času som sa obávala, že niektorá z pravidelných návštevníčok zavolá do Zoo, že sa im stratil tuleň a treba ho prinavrátiť do ohrádky k jedlu, vode a niečomu príjemnému na ležanie. Prežila som so cťou a mierne krivkajúc som v dobrej nálade dorazila domov. Aj to deci vína mi dnes chutí tak nejak ináč, slávnostne.
...to become the best possible version of myself. Stať sa najlepšou možnou verziou samej seba.
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)