Rebuilding I.

Nikdy som si nevytvorila vzťah k píaniu denníka. Prvých pár dní som poctivo spisovala: čo robím, kam chodím a s kým a pocity...  som sa hanbila zachytiť, tak tie tam vždy chýbali. Po zaplnení 3 či 4 stránok som preškrtala názov "Denník" a zmenila ho na "Občasník". A postupom času sa z občas stalo nikdy.
Tento blog som si založila tiež ako určitú formu "denníka", ktorým by som mapovala obdobie neustálych zmien, hľadania, nachádzania a možno konečného ustálenia.

Ráno

Ten večný fenomén v našich životoch. Počas voľných dní, keď ma až hlad vytiahne z postele alebo až keď sa slnko s prichádzajúcim popoludním prehupuje do druhej polovice dráhy, môj mozog buntoší už na svitanie. V pracovné dni posúvam budík na poslednú možnú hranicu, túlim sa k perine a s každým pohľadom na hodinky dúfam, že tam bude o hodinu menej. Ranné vstávanie mi nerobí dobre. Reálne sa zobúdzam až v práci po pozvoľných raňajkách, káve a čaji zo sĺz mojich nepriateľov. Prestávam desivo zazerať na okolie a dokonca javím známky snahy o komunikáciu. Mať lepšie rána bolo vždy na zozname mojich nevyhnutných zmien. Dospela som však do bodu, kedy mi došlo, že ak mám za sebou skutočne plnohodnotný deň plný aktivít, stretnutí, pohybu, práce (fyzickej aj psychickej), nezáleží na tom, aké mám ráno. (Pokiaľ mi nevstúpi do cesty niekto premotivovaný a neurobí z rána katastrofu tak pre seba ako pre mňa.) Takže ráno som oficiálne škrtla zo zoznamu nevyhnutných zmien.

"Plot twist"

Nie je to nijaká novinka, ktorú som sama vymyslela. (Ale ďakujem tomu, kto áno!) Keď sa veci nevyvíjajú zrovna priaznivo, treba si aspoň vnútorne zakričať "plot twist!" a robiť všetko ináč, možno až opačne ako dovtedy. Znie to tak filmovo, ale funguje to. Sami si píšeme scenár a môžeme celkom slobodne prejsť z plaču do smiechu. Z ležania v posteli do pohybu. Z prehnaného tempa do slow motion. A tak isto môžeme zmeniť makeup, kostým a byť zrecyklovanou hviezdou vlastného príbehu.
pozn. Chcela som zmeniť účes minulú nedeľu. Odhodlane som sa postavila pred zrkadlo s nožnicami s veľkolepým plánom odstrihnúť tak 10 - 20 cm z mojch vlasov (mám ich takmer po pás). Začala som pozvolne - 1,5 cm... Keď som zbadala výsledok (ktorý pre ostatných je úplne nepostrehnuteľný) zachvátilo ma rozsiahle zúfalstvo a ak by som vedela plakať a mala 30 litrový demižón, tak by som ho naplnila. Takže zmena výzoru hlavnej hrdinky sa nekonala. (Ani vo sne by ma nenapadlo, že keď raz budem mať dlhé vlasy, že ma ich skracovanie bude omínať viac ako kameň v teniske pri behaní. Vyrozprávala som to celé kamarátke a tá mi s veľkou dávkou empatie rozpovedala svoj príbeh o skracovaní vlasov končiaci ponechaním to na osud zvaný kaderníčka, očami prekrytými dlaňami a výkrikom: "Hlavne rýchlo!")
Ráno, po druhom posunutí budíka civiac na okno, som aspoň stokrát vnútorne vykríkla "plot twist" v nádeji, že bude miesto dňa noc, ale nič z toho. Takže takto to asi nefunguje... ale na všetko ostatné áno! I tested it!


A tak pomaly pracujem na najlepšej možnej verzii samej seba. Behám ako Forest Gump, pomedzi to chodím do práce, cvičím s kamarátkou, svojim vlasom sa už nevyhrážam nožničkami a momentálne sa veľmi teším na víkend a Trnavský jarmok... tak pre tých, čo ma čítajú, vidíme sa tam! :) a ak sa nevidíme, aspoň na diaľku pripijem na zmeny, ktoré sú vždy pozitívne!