Nový blog - o všetkom možnom - o láske a veciach nečakaných

Až som na okamih zaplakala, keď som si uvedomila, ako dlho som nič nenapísala. Uvažovala som, že sa odvolám na prichádzajúci syndróm vyhorenia, nedostatok času, vlastnú neschopnosť, aktivity... Malo by to však nejakú pridanú hodnotu?

To, čo ponechávam viditeľné.
Nedávno mi mama dala do rúk knihu s tým, nech skúsim. Čiastočne červený obal a slovo láska v názve ma trochu odrádzali. Letmo som si prečítala pár slov zo zadnej strany:
"...že podľa sochára a maliara Alberta Giacomettiho, ak chce človek namaľovať iba hlavu, musí sa yriecť ostatných častí tela. Ak chce namaľovať list, musí obetovať celú krajinu. Spočiatku sa môže zdať, že ho to obmedzuje, no potom si uvedomí, že ak má z niečoho pol centimetra, lepšie si zachová určitý pocit zo života, ako keby sa tváril, že má k dispozícii celé nebesá.
Mama si nevybrala ani list ani hlavu. Vybrala si otca, a aby si zachovala určitý pocit, obetovala svet."

Nadvihla som obočie tak, ako po prečítaní prvých strán Kunderovho Nesnesitelného pocitu bytí a vedela som, že túto knihu si len neprečítam a nevrátim. Ja si ju kúpim, opäť prečítam, popodškrtávam, možno pripíšem vlastné postrehy a dám na viditeľné miesto. Všetky svoje obľúbené veci ukladám do svojho zorného poľa. Na dosah. Takmer ako keby som mala nutkavú potrebu neustále sa ich dotýkať, ovoniavať, obliekať si, prechádzať po nich končekami prstov alebo len láskať očami.

Keď mi niekto chýba, zamestnávam svoje ruky.
Už pomerne veľa rokov žijem v Bratislave. Máme taký taliansky vzťah - raz hore, potom dole. Keď moja mama odišla na zájazd do Francúzska, naplánovala som si cestu do rodičovského domu, aby som ho upratala, aby som oprala, navarila, čo to potriedila, vyhodila, obrala, poliala... Nie som posadnutá poriadkom, hoci mávam záchvaty poriadkumilovanosti, no keď mi niekto veľmi chýba, neustále niečo robím rukami. Prevažne upratujem a mám upratané. Väčšinou aj v pocitoch.

Stalo sa to, čo nik nečakal.
Požiadal si ma o ruku a ja som sa rozplakala. Takmer som Ti zabudla odpovedať. Povedala som áno a aj Ty si sa rozplakal. Navliekol si mi na prst ten najoriginálnejší prsteň a začali sme si utierať slzy. Explodovalo v nás šťastie. Vybral si si ma na celý život. Navždy Tvoje - navždy moje - navždy naše.

Bez názvu - cielene

Dva roky dozadu som započala občasné prispievanie na blog. Bol február a ja som mala jesný cieľ - vypísať sa z rozchodu. Mapovala som svoje snahy odraziť sa z dna prostredníctvom behania. Podarilo sa mi to. Nie, netrvalo dva roky, tak zlomená som zas nebola :)

Opäť som sa k behu vrátila. Tentokrát s úplne odlišným cieľom - s mamou sme si dali výzvu do Veľkej noci, že urobíme službu svojmu telu (a tým aj duchu) a odľahčíme ho. Nie, že by som to potrebovala ha ha :) ale pohyb mi jednudocho začal chýbať. Stará láska nezhrdzavela, tenisky nechytili pleseň, možno len trošku zapadli prachom, bežecké oblečenie sa ma snáď nezlakne, keď ma zbadá, ako sa ho pokúšam vytiahnuť z útrob skrine. Zimný spánok končí, je čas rozbehnúť sa, nabrať vzduch do pľúc a poriadne ich vyvetrať.

Už dávno ma žiadna výzva tak nepotešila. Držím si palce (stále okrem behania, aby som nespadla) a snáď čoskoro buď napíšem pochvalnú ódu alebo krátku báseň na rozlúčku... s behaním. :)

Tak šup šup von, je tam krásne slnečno!

Keď život nie len chutí, ale aj vonia

Poznáte to: kamaráti vás zavolajú von a váš spoločne strávený čas netrvá ani hodinu, ani dve... Trvá toľko, koľko potrebujete byť spolu. Hodinky na zápästí sú len módny doplnok, telefón je album fotiek, s ktorými sa treba pochváliť a fráza "už je neskoro" jednoducho neexistuje.

Sedíte na rannej káve s najlepšími kamarátkami až do pol druhej poobede, nevyčerpateľne sa zhovárate a jediné, čo vás postupne vyruší je váš žalúdok. Zaspieva vám pieseň nesmierneho hladu - už nie po rozhovore so spriaznenými dušami, ale po skutočnom, ideálne teplom, voňavom pokrme. Občas tomu predchádzajú rozhovory o pečení a varení.

(Extravagantná Aja ukazuje fotku torty z čokoládového cesta obsahujúceho pivo s nadýchanou bielou polevou. Flexibilná Saška básni o slaných quiche - och a iných zeleninových dobrotách.)

Vnímam vôňu kávy a v mysli si predstavujem vône: čokoládového cesta, vanilkového cukru, zrejúceho syra, čierneho čaju, posledného vína, ktoré som pila... Cítim svoj parfém zaplavená eufóriou z rozmanitosti.

Pečiem radšej ako varím. Milujem ten moment, keď sa postupne z rúry uvoľní vôňa, preplazí sa popod zatvorené kuchynské dvere a pohľadí môj čuch. Signál, že sa niečo začína diať. Odoslaná správa o vytvárajúcom sa pôžitku. Vojdem do kuchyne a zhlboka sa nadýchnem. To je tá vôňa.

Leto odplavili dažďové kvapky už v polovici augusta. Odvtedy je atmosféra nabitá vôňou jesene. Posledné túžby stromov a zeme nabažiť sa slnka, ktorého je stále menej, prenikajú vzduch. Naberám ho do pľúc a vychutnávam s každým ďalším výdychom.

...a život chutí a vonia všetkým, čo v ňom mám a čo doň nové pridávam...

Rebuilding I.

Nikdy som si nevytvorila vzťah k píaniu denníka. Prvých pár dní som poctivo spisovala: čo robím, kam chodím a s kým a pocity...  som sa hanbila zachytiť, tak tie tam vždy chýbali. Po zaplnení 3 či 4 stránok som preškrtala názov "Denník" a zmenila ho na "Občasník". A postupom času sa z občas stalo nikdy.
Tento blog som si založila tiež ako určitú formu "denníka", ktorým by som mapovala obdobie neustálych zmien, hľadania, nachádzania a možno konečného ustálenia.

Ráno

Ten večný fenomén v našich životoch. Počas voľných dní, keď ma až hlad vytiahne z postele alebo až keď sa slnko s prichádzajúcim popoludním prehupuje do druhej polovice dráhy, môj mozog buntoší už na svitanie. V pracovné dni posúvam budík na poslednú možnú hranicu, túlim sa k perine a s každým pohľadom na hodinky dúfam, že tam bude o hodinu menej. Ranné vstávanie mi nerobí dobre. Reálne sa zobúdzam až v práci po pozvoľných raňajkách, káve a čaji zo sĺz mojich nepriateľov. Prestávam desivo zazerať na okolie a dokonca javím známky snahy o komunikáciu. Mať lepšie rána bolo vždy na zozname mojich nevyhnutných zmien. Dospela som však do bodu, kedy mi došlo, že ak mám za sebou skutočne plnohodnotný deň plný aktivít, stretnutí, pohybu, práce (fyzickej aj psychickej), nezáleží na tom, aké mám ráno. (Pokiaľ mi nevstúpi do cesty niekto premotivovaný a neurobí z rána katastrofu tak pre seba ako pre mňa.) Takže ráno som oficiálne škrtla zo zoznamu nevyhnutných zmien.

"Plot twist"

Nie je to nijaká novinka, ktorú som sama vymyslela. (Ale ďakujem tomu, kto áno!) Keď sa veci nevyvíjajú zrovna priaznivo, treba si aspoň vnútorne zakričať "plot twist!" a robiť všetko ináč, možno až opačne ako dovtedy. Znie to tak filmovo, ale funguje to. Sami si píšeme scenár a môžeme celkom slobodne prejsť z plaču do smiechu. Z ležania v posteli do pohybu. Z prehnaného tempa do slow motion. A tak isto môžeme zmeniť makeup, kostým a byť zrecyklovanou hviezdou vlastného príbehu.
pozn. Chcela som zmeniť účes minulú nedeľu. Odhodlane som sa postavila pred zrkadlo s nožnicami s veľkolepým plánom odstrihnúť tak 10 - 20 cm z mojch vlasov (mám ich takmer po pás). Začala som pozvolne - 1,5 cm... Keď som zbadala výsledok (ktorý pre ostatných je úplne nepostrehnuteľný) zachvátilo ma rozsiahle zúfalstvo a ak by som vedela plakať a mala 30 litrový demižón, tak by som ho naplnila. Takže zmena výzoru hlavnej hrdinky sa nekonala. (Ani vo sne by ma nenapadlo, že keď raz budem mať dlhé vlasy, že ma ich skracovanie bude omínať viac ako kameň v teniske pri behaní. Vyrozprávala som to celé kamarátke a tá mi s veľkou dávkou empatie rozpovedala svoj príbeh o skracovaní vlasov končiaci ponechaním to na osud zvaný kaderníčka, očami prekrytými dlaňami a výkrikom: "Hlavne rýchlo!")
Ráno, po druhom posunutí budíka civiac na okno, som aspoň stokrát vnútorne vykríkla "plot twist" v nádeji, že bude miesto dňa noc, ale nič z toho. Takže takto to asi nefunguje... ale na všetko ostatné áno! I tested it!


A tak pomaly pracujem na najlepšej možnej verzii samej seba. Behám ako Forest Gump, pomedzi to chodím do práce, cvičím s kamarátkou, svojim vlasom sa už nevyhrážam nožničkami a momentálne sa veľmi teším na víkend a Trnavský jarmok... tak pre tých, čo ma čítajú, vidíme sa tam! :) a ak sa nevidíme, aspoň na diaľku pripijem na zmeny, ktoré sú vždy pozitívne!

Release & Rebuilding

Vymaniť sa a začať budovať. Začať sebou. Byť svojím vlastným projektom.

Konečne som nabrala odvahu a aj keď som párkrát cestou zaváhala, či sa neotočiť a radšej nestráviť popoludnie pri filme alebo knihe, našla som danú adresu. Chvíľu som ju pozorovala s nemým úžasom a keď ma zbadala, vymenili sme si veľavravný úsmev. Prezliekla som sa a začali sme. Po prvých 10 minútach som myslela, že už len padnem na zem a už sa nepozbieram. Opäť sme si vymenili pohľad nabitý informáciami a ja som vedela, že môžem ďalej, že ona mi pomôže a že budem mať nakoniec zo seba dobrý pocit. Mala pravdu. Po hodine, ktorá ubehla ako okamih, som sa cítila ináč. Nikdy som si nevedela samú seba predstaviť pohybovať sa medzi 4 stenami, zdalo sa mi to ako primalý priestor na fyzickú sebarealizáciu. Pohyb bol u mňa vždy prepojený s v podstate neobmedzeným priestorom.

Bolo mi výborne. Odchádzala som nie len s dobrým pocitom, že som to konečne urobila a šla cvičiť do uzavretého priestoru medzi ďalších ľudí, ale aj šťastná, že mám takú skvelú kamarátku, ktorá mala so mnou trpezlivosť a volala ma až kým som naozaj neprišla.

A aby som nepísala tak klišéoidne - väčšinu času som sa obávala, že niektorá z pravidelných návštevníčok zavolá do Zoo, že sa im stratil tuleň a treba ho prinavrátiť do ohrádky k jedlu, vode a niečomu príjemnému na ležanie. Prežila som so cťou a mierne krivkajúc som v dobrej nálade dorazila domov. Aj to deci vína mi dnes chutí tak nejak ináč, slávnostne.

...to become the best possible version of myself. Stať sa najlepšou možnou verziou samej seba.

Ďalší večer, ďalší moment, ďalší deň...

Prievan túži vytrhnúť dvere z pántov a roztrieštiť ich o stenu. A ja sa mu nedivím. Sila, vôľa, možnosť... Bariéra. Ten podivuhodný prvok priam element, ktorý nás drží späť, bráni nám zachvátiť priestor a všetko v ňom emóciou. Jednoduchým, čírym pocitom. Vziať do ruky pohár a hodiť ho o zem. Zakričať z plných pľúc a nechať ozvenu doznieť kdesi v diaľke. Rozbehnúť sa bez cieľa, nezastaviteľná dažďom, fyzickým limitom či neskorou hodinou.

Ďalší deň, ďalšia šanca oprostiť sa od bariér zodpovednosti, spoločenských konvencií, správania podľa normy (ktorú stanovil kto?), času, oprostiť sa od priestoru. Spáliť mosty, zmazať históriu, vyčistiť hlavu. Keď kričí celé vnútro a z hrdla nevyjde ani hlások.

Nemať limit. Zastať v momente, keď zrazu bolo všetko možné. V tom momente, keď sme mali niečo špeciálne, dokonalé, nevysvetliteľné. Ďalší večer... hľadím na telefón. Ďalšia minúta, ďalší poryv vetra smerom k mojím dverám. Trieskajú. Nevedia odolať. Uchvátené silou a ja im zrazu závidím. Stoická kdesi v polovici úsečky medzi nimi a oknom. Hluk vo mne splynul s hlukom okolo mňa. V dokonalom prieniku.

Nemám limit. Necítim bariéry. Necítim...

meno.priezvisko@peklomavyvrhlo.trueevil, heslo: nič dobré nečakajte

Keď sa rozčarovanie premení v hnev a vyústi do vďačnej činnosti zvanej "zákernosť", nedá sa očakávať nič dobré. Už som spomínala, snahu zakázať priateľstvo aj samonasierací ekosystém.

Nedávno som však narazila na niečo veľkolepé, dychberúce. Narazila som na snahu zakázať humor, prirodzenú schopnosť mnohých ľudí v určitých situáciách spontánne rozosmievať svoje okolie trefnými poznámkami bez skrytého záujmu niekoho uraziť či pohoršiť (väčšinou).

Problém nastal už kedysi dávno. Nešlo o situáciu, verejné pohoršenie, urážku. Problém bol doslova existenčný. Ako sa dá bojovať a potenciálne vyhrať nad niekým, komu existenčne vadíte bez toho, aby ste sa stali záškodníkom?

Úprimne :) byť záškodníkom nie je až také zlé rozhodnutie, ak viete, ako na to a nejdete tým sami proti sebe.
Ideálne: - mať už nejaký ten čiestočný talent resp.potenciál robiť drobné zákernosti bez povšimnutia širšej skupiny ľudí okolo vás. (Ak nemáte talent, nevadí, stále je k dispozícii nesmierne množstvo náučnej literatury, napr. 101 Things to do to become superhero or evil genius - k nej si je ideálne zaobstarať 101 Things to do before you die, pre prípad, že by sa udalosti nevyvinuli presne podľa plánov, a, samozrejme, mnohé ďalšie knižky, články, blogy)
- kurz flexibilnosti svedomia
- pozorovanie, štúdium, vyhodnotenie objektu záujmu
- dokonalý plán, záložný plán B až Z (v prípade, že váš objekt je rezistentnejší, než ste počítali, prípadne sa vám ho nepodarilo dostatočne preskúmať)
- vnútorné nastavenie - radosť z čiastkových úspechov, fejkový zlovestný smiech, dlhé skúmavé pohľady (ktoré vedia ozaj vydesiť - málokto sa dnes už pozerá do očí)

- a - čo je najdôležitejšie!!! vniesť do toho celého vlastnú esenciu a nikdy sa nedať odhaliť, spojiť s daným činom a zapierať!!!

Ak by som reálne patrila do skupiny záškodníkov, nikdy by som tento návod nepoodhalila. Avšak v dnešnej digitálnej dobe s bezproblémovým prístupom k akejkoľvek informácii, sa dá všetko hore spomenuté, veľmi ľahko zistiť použitím dnes už tak rozšíreným športom - google fu.

Zakázať humor je epický počin, jedno z najväčších šliapnutí vedľa.

Na záver neostáva nič iné, len zaželať veľa úspechov, prekrásnych zážitkov a pocit uspokojenia.