Počítanie

Môj otec vždy chcel,aby som bola dobrá v matematike. Aby som si vedela všetko správne spočítať. Mal pravdu. Matematika je ozaj skvelá veda a ovládať ju je svojím spôsobom umenie.
Moja práca je o počítaní. Niekedy to vyzerá, ako keby som sa len tak pre zábavu hrala s číslami a dosádzala ich podľa nejakého kľúča do tabuliek, aby všetko záverečné sčítanie "sedelo". Rozmieňam veľké čísla na malé a z malých zase pomocou konštánt robím veľké. A občas len tak pre zábavu počítam schody, červené autá, ľudí v električke, úsmevy...a niekedy si len pamätám čísla - stranu, na ktorej som skončila v knihe, dátum, kedy som platila faktúru za telefón (aby som nezabudla, lebo to je vec, na ktorú zvyknem zabudnúť, i keď môj operátor na mňa myslí poctivejšie ako daňový úrad či smrť :) ), koľko peňazí mám v peňaženke (občas to viem presne na jeden cent)... Tak trochu sa tým zabávam.
Dnes som počítala, koľko mi trvá cesta výťahom na 12te poschodie. Merala som to pesničkou. A spievala som si pri tom. Nakoniec som sa nechala pesničkou uniesť natoľko, že som vystúpila z výťahu bez toho, aby som skontrolovala a zapamätala si časový údaj - číslo označujúce časový úsek strávený vo výťahu z P na 12. A keď už som pri tom spievaní... áno, spievam si vo výťahu a pre ľudí čakajúcich na výťah či stojacich na chodbe to musí byť zážitok. :) Nepremýšľam o tom, čo si o mne myslia, som príliš zaujatá myšlienkou, či im to aspoň trochu spravilo deň a či o tom napríklad napíšu blog. O nejakom šialencovi, čo si spieva vo výťahu. Škoda, že ich nevidím. Môžem si ich len predstavovať.
Staršia pani s malým starým psíkom zo 7. alebo cyklista z 11ky. Manželský pár z Čiech z päťky s nastajlovaným synčekom, ktorý sotva vie, čo je to móda... Alebo zamilovaný párik zo 4., ktorý pravidelne konzumuje macdonald vo výťahu - navzájom sa kŕmia hranolkami. Nie je to síce predstava vrcholnej romantiky, ale nejako to začať musí.

A tak počítam a všímam si. Pamätám si, aby som o tom mohla potom písať. Večer - presne 22:18, vonku je 15 stupňov a hneď, ako tento počin publikujem, otvorím knihu na 143 strane. V pondelok to bude presne 7 mesiacov, čo som nastúpila do modrej veže...

O tom, ako som si zvykla.

Tento týždeň vstávam skorej. V práci je rušno, končí štvrťrok aj polrok. Dnes do všetkého toho zhonu konečne zasvietilo slnko. Ranná káva a krátky rozhovor so spolubývajúcou o všetkom nepodstatnom v živote. Dnes som prišla na zastávku o dva autobusy skorej. Posadila som sa k oknu. Málokedy sa mi stane, že stojím. A nesedím preto, lebo som lenivá či unavená. Sedím, aby som mohla čítať a tak sa necítim previnilo voči vlastnej mladosti zaberajúcej jedno sedadlo.
Prvé dva mesiace po nástupe do mojej súčasnej práce som experimentovala s MHDčkou. Hľadala som ten najrýchlejší a najpohodlnejší spôsob. Alternatív bolo pomerne dosť vzhľadom na výhodnú polohu môjho bývania (i keď pomerne vzdialenú budove, v ktorej robím). Striedala som autobusy s električkami, krátke trasy s pohodlným len jedným prestupom. Nakoniec zvíťazila kombinácia autobus - električka (ktorá je v tomto letnom období za podmienky priaznivého počasia alternovaná chôdzou), s tým, že autobus začína kúsok od činžiaku a dá sa v ňom sedieť a putuje mestom necelú pol hodinku (vrátane kongescií) a končí 3 zastávky od modrej veže (ako som nazvala miesto svojej práce už v predošlých článkoch). Vytvára mi dostatočný časový priestor na ranné čítanie, ktoré považujem za nesmierne dôležité na rozhýbanie mozgových závitov. Je to niečo ako ranná rozcvička pre moju rozospatú myseľ napoly uviaznutú v snovom svete odkiaľ sa tak nerada vraciam do reality - najmä skoro ráno.
K tomuto rannému spoju som si vytvorila akýsi monogamný vzťah. Už nehľadám, neexperimentujem. Každé ráno verne prichádzam na tú istú zastávku, nastupujem strednými dverami a sadám si na miesto pri okne. Už týždeň otváram Tekutý fetiš od Ireny Brežnej a štartujem ním pochody v hlave. Zamilovala som sa do jej štýlu, jej odvahy byť obnažená a pôvabne očarujúca i napriek rozsiahlym nedostatkom. Na konečnej vkladám knihu bez záložky späť do kabelky, stranu si pamätám, veď predsa robím s číslami, tak pamätať si jedno navyše nie je taká námaha. Zvyšné minúty kráčajúc k modrej veži investujem do premýšľania.
Neupadla som do úbohej rutiny. Som len verná. Úprimne oddaná veciam, ktoré ma bavia, ale aj tým, ktoré sú nevyhnutné pre moju existenciu.

Jedinečný

Píšem pre Teba.

Máš v sebe niečo nespútané, silné, ale ušľachtilé a vznešené zároveň. Občas premýšľam, ako by si znel, keby si bol hudbou. Bol by si kompozične presnou, precízne prepracovanou skladbou s ľahko pamätateľnou melódiou - chytľavou, ktorá v hlave ostáva ako farebný kaleidoskop niekoľkých presných obrazov? Alebo by bola strhujúca, prakvapivá, búrlivá, miestami pokojná a vzápätí opäť explozívna - a tým ťažko pamätateľná ako celok? Vynáral by si sa na základe nálady - občas melancholický, inokedy vzrušujúci a radostný.

Nedávno som videla film The great Getsby. V mnohých scénach som premýšľala o tebe. Fascinovaná soundtrackom, farbistosťou som pri nasledovnej scéne uvažovala...

"But you cannot repeat the past."
"Can´t repeat the past? Of course you can, you can repeat the past."