dovolenka?

Najhorúcejšia téma posledných dní. Ja o nej len ticho uvažujem a snívam. Keby bolo s kým ísť, neváhala by som. Pas mám ešte platný, peniažky odložené, dovolenku nedotknutú. Som jedným z mála ľudí, ktorí za prvý pol rok tohto roka nemali voľno. Vlastne, odkedy som začala po škole pracovať, som nemala dovolenku. A to už je skoro rok.

Neviem, ako to celé dopadne toto leto... verím a snívam, že znova uvidím more. Uchvátilo ma.

Možno sa nájde niekto, kto nechá predsudky doma zamknuté v skrini a povie "poď". A ja si zbalím len nevyhnutné, optimizmus, smiech a túžbu po dobrodružstve. Budem veselým, chápavým spoločníkom, ktorý frflanie a fňukanie dávno vymazal zo svojho repertoára.

More ma nadchlo. Zamilovala som sa do neho. Vyčerpane hľadím do monitora a myslím naň.

Ukryť sa?

Netreba na to ťažký deň či sadu neúspechov. Niekedy sa cítim zraniteľnejšia a citlivejšia, ako si zrovna žiada situácia a v snahe zabrániť odhaleniu mojej slabosti sa pokúšam ukryť. Zatváram za sebou všetky dvere a minimalizujem prechody medzi izbami. Potláčam vzniknuté potreby, aby som nemusela opustiť bezpečie 4 stien. Sedím na zemi - v úzkom priestore medzi stenou a posteľou, z periny mám postavený múr, zorné pole osekávam len na posteľ a nočný stolík.
Zvyčajne ma to dostatočne neuspokojí a uvažujem, čo viac urobiť pre svoje bezpečie. Vtedy sa uchyľujem k písaniu. Obliekam a ukrývam sa do slov, ktoré svedomito vyberám a skladám do viet.

Mnohí autori o sebe tvrdia, že písaním sa obnažujú nie na kožu, ale až na dušu. S tým sa dá súhlasiť - robím to aj ja svojím spôsobom. Avšak viac využívam svoje písanie na vrstvenie a obaľovanie svojej duše. Hýčkam ju v mäkkosti  slovenčiny, hľadkám ju metaforami a prirovnaniami. je v bezpečí. Ukrytá, zababušená, odpočívajúca.

A ja, sediac na koberci, premýšľam, ako si vytvoriť svoj malý úkryt, keď to občas potrebujem...

Najlepšie veci v živote

...sú, ako sa hovorí, buď protizákonné (alebo na hranice legálnosti), nemorálne, alebo v prípade nás, žien, sa z nich priberá. Tento prostý výrok sa stal dokonca jedným z Murphyho zákonov a o jeho pravdivosti sa v 99% prípadov nedá pochybovať.
Čo sú však tie "najlepšie veci v živote"? otázka jednak rétorická, jednak extrémne zvádzajúca k diskusii.

Sú dni, kedy mám toľko práce, že sa nestíham najesť. V momente, keď mi niekto oznámi: nechaj to na chiľku tak, počká to, choď sa najesť, je najlepšou vecou v živote voľný čas na obed (a samozrejme samotný obed).
Sú noci, keď nedokážem zaspať. Striedam polohy, obkladám sa vankúšami a paplónom ako malé dieťa, otváram a zatváram okno. Po pár hodinách zrazu pociťujem uvoľnenie, mozog sa ponára do bielej hmly - viem, že konečne zaspávam a to je ten najlepší pocit v živote.

Ponoriť ruku (alebo hneď obe) do vylúskanej fazule, ovoňať levanduľu, zalievať čaj, zjesť dva litre popcornu v kine, zobudiť sa v sobotu ráno s vedomím, že sa nikam neponáhľam, kráčať letným nočným mestom, držať niekoho za ruku...

A niekedy je ozaj tou najkrajšou vecou v živote počuť: "Chýbaš mi."

...a ja som to počula.

Poznať

Niekedy "deň blbec" netrvá len proklamovaných 24 hodín a potom záhadne expiruje, rozplynie sa s novým ránom, či sa zmyje vo večernej sprche. Jednoducho občas je to pocit, ktorý trvá a trvá a trvá... A človek sa cíti zacyklený - stále vo všetkom zlyháva a vôbec sa to nezlepšuje, na čo siahne, to pokazí a najradšej by sa obalil do pukacej fólie, ľahol si do postele a o niekoľko hodín sa prebudil a mal pocit, že to všetko bol len zlý sen.

Ale tak to nefunguje!

Realita dospeláckeho života ako aj skúsenosť ukázali, že blbé dni prichádzajú, trvajú a pri troche šťastia odídu bez viditeľnejšieho narušenia rovnováhy. Prichádzajú po prebdetej noci, kedy každá jedna úľavová poloha je zrazu extrémne nepohodlná, v izbe je priteplo alebo príliš chladno... Objavia sa, keď sa nám veci kazia v práci, horia termíny a každý je viac než nervózny.
V najhoršom možnom scenári - PROSTE SA STANÚ.

Áno, všetko vyzerá viac než obyčajne a vtedy sa to stane. Zlomí sa tenký viac imageový ako funkčný USB kľúč, počítač si počas práce na projekte, ktorý mal už včera byť hotový, spustí aktualizáciu, ktorá trvá takmer pol hodiny, čaj sa vyleje na tričko, hrdlo páli z klimatizácie a nie je nik na dosah, kto by povedal, že to bude dobré, že to všetko skončí.

Včera som mala šťastie. Nepovedal, že to bude dobré. Povedal len, že to pozná. V tom jednom slove bolo hlboké a rozsiahle pochopenie vzniknutej situácie. A to občas stačí. Nebyť v tom sám.

A ja som včera nebola sama. Ďakujem, veď to poznáš :)

Zlé sny

Celá rozochvená som otvorila oči. Bolo pol jednej v noci, počítač sa medzitým zahybernoval a občas vydal tlmený zvuk. Neviem, či som sa zobudila naň alebo na mizerný sen. Rozhliadla som sa po potemnenej izbe, ale nemala som dosť odvahy vstať. Už od detstva som sa pod paplónom cítila chránená. Mohla som sa prikryť úplne celá a cítiť bezpečie malinkého priestoru, ktorý som si ponechala okolo hlavy. Paplón vždy stlmil aj okolité hluky a zvuky. Sústredila som sa na vlastný dych a či mám dosť kyslíka, čím som vytesnila všetky ostatné myšlienky a obavy.

Včera to bolo iné. Neschovala som svoj strach do periny, nečakala som že ma opustí zlý pocit hneď ako začnem myslieť na vitálne funkcie svojho tela. Túžila som po tichu a tme, ktoré vo mne vyvolávajú optimálnu mieru bezpečia, v ktorom dokážem zaspať. Civela som do polotmy. Ľahla som si na ľavý bok a pritúlila som sa k paplónu. Objímala som ho očakávajúc, že objíme on mňa. Celá táto prázdnota sa mi zdala zrazu sterilná a tak rýdza.

Už neviem ako dlho som tam len tak nepohnuto ležala. Ovládal ma pocit, že to telo, čo sa tisne k perine nie som naozaj ja, že je to niekto cudzí a ja sa naň pozerám odkiaľsi zhora, z odstupu. Chcem sa ho dotknúť, aby cítilo blízkosť, ale je medzi nami magnetické pole, ktoré nás drží od seba, lebo sme obe plus alebo obe zároveň mínus.

Taký pondelok...

Zobudila som sa tri minúty pred zvonením budíka. Zauvažovala som, či by nebolo lepšie ešte zavrieť oči a počkať, kým zazvoní a potom ho posunúť ešte o 10 minút. Vstala som. Otvorila som okno, ktoré som bola nútená kvôli prievanu v noci zatvoriť. Vydýchaný vzduch v izbe ma ťahal späť do teplých osídiel mojej postele. Odolala som. Do priehľadného hrnčeka som vysypala posledný zbytok kávy z malej nádobky. Šum a vôňa, ktoré vznikajú pri jej zalievaní mi robia lepšie ako samotné pitie kávy. Nasledovala rutina pracovných dní, cesta autobusom a električkou k našej modrej veži.

Ďaľšie ráno, ďaľší pondelok. Prvých 5 dní do víkendu je najhorších a víkend utečie, ako keby mal len pár okamihov. Už nie je tak úplne ráno, ale pohľad na rozospatých kolegov ma núti myslieť si, že ešte pár minút sa budeme prebúdzať. Snažím sa stanoviť si svetlé body tohto týždňa - veci, udalosti, ľudia, na ktorých sa budem tešiť. Neviem sa sústrediť. Hukot klimatizácie, nechty klepotajúce o klávesnicu, spleť hovorov o uplynulom víkende. Zadívam sa z okna. Po chladnom víkende prišiel horúci týždeň. Snažím sa upriamiť celú svoju myseľ na niečo pekné.

Stále sa vraciam k swingovej noci - k horúčke piatkovej letnej noci. Bolo to úžasné. Po náročných niekoľkých týždňoch som sa zabávala, tancovala...

Je pondelok - deň žalostnejší ako iné. Civím do monitora a snažím sa myslieť na niečo pekné.

tak dobré ráno a príjemný týždeň! :)