Netreba na to ťažký deň či sadu neúspechov. Niekedy sa cítim zraniteľnejšia a citlivejšia, ako si zrovna žiada situácia a v snahe zabrániť odhaleniu mojej slabosti sa pokúšam ukryť. Zatváram za sebou všetky dvere a minimalizujem prechody medzi izbami. Potláčam vzniknuté potreby, aby som nemusela opustiť bezpečie 4 stien. Sedím na zemi - v úzkom priestore medzi stenou a posteľou, z periny mám postavený múr, zorné pole osekávam len na posteľ a nočný stolík.
Zvyčajne ma to dostatočne neuspokojí a uvažujem, čo viac urobiť pre svoje bezpečie. Vtedy sa uchyľujem k písaniu. Obliekam a ukrývam sa do slov, ktoré svedomito vyberám a skladám do viet.
Mnohí autori o sebe tvrdia, že písaním sa obnažujú nie na kožu, ale až na dušu. S tým sa dá súhlasiť - robím to aj ja svojím spôsobom. Avšak viac využívam svoje písanie na vrstvenie a obaľovanie svojej duše. Hýčkam ju v mäkkosti slovenčiny, hľadkám ju metaforami a prirovnaniami. je v bezpečí. Ukrytá, zababušená, odpočívajúca.
A ja, sediac na koberci, premýšľam, ako si vytvoriť svoj malý úkryt, keď to občas potrebujem...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára