Celá rozochvená som otvorila oči. Bolo pol jednej v noci, počítač sa medzitým zahybernoval a občas vydal tlmený zvuk. Neviem, či som sa zobudila naň alebo na mizerný sen. Rozhliadla som sa po potemnenej izbe, ale nemala som dosť odvahy vstať. Už od detstva som sa pod paplónom cítila chránená. Mohla som sa prikryť úplne celá a cítiť bezpečie malinkého priestoru, ktorý som si ponechala okolo hlavy. Paplón vždy stlmil aj okolité hluky a zvuky. Sústredila som sa na vlastný dych a či mám dosť kyslíka, čím som vytesnila všetky ostatné myšlienky a obavy.
Včera to bolo iné. Neschovala som svoj strach do periny, nečakala som že ma opustí zlý pocit hneď ako začnem myslieť na vitálne funkcie svojho tela. Túžila som po tichu a tme, ktoré vo mne vyvolávajú optimálnu mieru bezpečia, v ktorom dokážem zaspať. Civela som do polotmy. Ľahla som si na ľavý bok a pritúlila som sa k paplónu. Objímala som ho očakávajúc, že objíme on mňa. Celá táto prázdnota sa mi zdala zrazu sterilná a tak rýdza.
Už neviem ako dlho som tam len tak nepohnuto ležala. Ovládal ma pocit, že to telo, čo sa tisne k perine nie som naozaj ja, že je to niekto cudzí a ja sa naň pozerám odkiaľsi zhora, z odstupu. Chcem sa ho dotknúť, aby cítilo blízkosť, ale je medzi nami magnetické pole, ktoré nás drží od seba, lebo sme obe plus alebo obe zároveň mínus.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára