Občas pondelok nezabolí.

(Na úvod len takto v zátvorkách krátka poznámka - nikdy som nemala dar pomenovávať svoje články a iné dielka, ale tentokrát, myslím si, že nadpis vystihuje, o čom budem písať.)

...malou lyžičkou som priam obradne vmiešavala med do bylinkového čaju s mysľou upriamenou ešte na ušlý víkend. Pohyb lyžičkou v káve či čaji je pre mňa akýsi rituál, ktorý dokážem vykonávať niekoľko minút bezmyšlienkovite stojac či sediac. Po pár minútach som začula budík, ktorý sa dnes zobudil neskôr ako ja. Neprežil takú úžasnú nedeľu, takže som ho radšej súcitne vypla, aby sa netrápil hneď zrána. Ostatné ranné činnosti prebehli mechanicky, rutinne. "Šesťdesiatka" na autobus bola nesmierne osviežujúca (ako prechádzka po izbe v poslednom filme Pýcha a predsudok) a zaváhanie na zastávke, či som zamkla ma na moment zamrazilo. Tak či onak, nechcelo sa mi vrátiť. Otvorila som knihu a vypla ruch okolo seba.

...v rádiu reklama za reklamou na všetkých 7 vybraných staniciach. Mimoriadne hlásenia o nehodách od "expres vodičov" :) a playlist optimálny na slušnú depresiu. 5 minút a stačilo! Pri modrej veži som si uvedomila, že mám ešte veľmi veľa času. Kúpila som si take away coffee (kávu so sebou) a prešla som sa s ňou ku Kuchajde. Posadila som sa na lavičku a rozhliadla. Vôňa a teplo kávy láskali moje zmysly.

...keď som ju dopila, dožičila som si veľkolepý výstup na 12. poschodie do takmer prázdneho officu. Prišla kolegyňa a vymenili sme si nepodstatné detaily z prežitého víkendu. Čas otvoriť mailbox. Refresh. 23 nových mailov, celkovo 27 neroztriedených a nezaložených správ.

...15:35 - mám takmer porobenú mnou stanovenú výmeru práce na mnou určený "pozvolný pondelok". Je mi príjemne. Hľadím z okna a myslím na Teba. Čo robíš, kade blúdia Tvoje myšlienky... hodina a pol do konca. Uvažujem, čo večer. Pôjdem asi behať, dnes to nebude cez dva mosty ani ďaleko. Dnes pobežím, lebo po tom bytostne túžim.

Keď život chutí

Otrepaná fráza hovorí, že láska prechádza cez žalúdok. Pravdou je, že asi to tak nejak aj reálne funguje. Veď kto by si nedal niečo chutné, voňavé, dobre vyzerajúce a čerstvé? Kto by pohrdol domácou štrúdľou, buchtami či pečenou kačkou s lokšami?

Varím aj pečiem rada. Už dávno to nie je tajomstvom, že rada skúšam v kuchyni aj náročnejšie recepty, prípadne tzv. piplačky, ktoré si vyžadujú veľkú dávku času, priestoru, riadu a trpezlivosti. Moja láska k vareniu sa najviac rozvinula nejaký ten čas potom, čo mi zistili, že som celiatička. Cieľ bol jasný - naučiť sa robiť obľúbené, hlavne teda múčne, jedlá tak, aby som ich mohla konzumovať aj napriek diéte.

Pôvodný plán tohto článku bol - podeliť sa o nejaké postrehy, recepty a tipy v kulinárskych intenciách. Ale nenašla som zatiaľ kameň, do ktorého by bolo vytesané, že sa nemôžem odchýliť od prvotného zámeru, prípadne sa ho úplne vzdať.

Chutí teda život? A aká je jeho príchuť?

Množstvo práce sa deň po dni zväčšuje, nedoriešené záležitosti sa nafukujú ako balóny héliom... A môj pracovný život chutí po káve a vitamínových nápojoch. Vzduch je nasýtený vlhkosťou a chladom prichádzajúcej jesene. Opäť sa uchyľujeme k chuti "hot drinkov" proti nádche, k chuti vareného vína a husacine či kačacine. Tak chutí jeseň. Skôr, než zafarbí stromy do žlto - červena, budeme degustovať vína, jablčné mušty a posledné plody záhrad.



Nedávno mi jedna kamarátka hovorila o tom, aký je život trpko - sladký, že raz je hore potom dole a krásne momenty sú striedané ťažkými. Zamyslela som sa, ako chutí môj život z hľadiska emócií.


Chutí ako 5 dní v Permone. Nádherne, prekvapivo, sladko, nežne a miestami tak príjemne ostro.


A ja si jeho chuť vychutnávam každú sekundu.

Ty vieš.

Prepadol ma večerný pocit. Potrebujem niečo tvoriť, písať, spievať, cvičiť... explozívna, dlho kumulovaná energia potrebuje vybuchnúť a premeniť sa v niečo konkrétne. Napíšem o Tebe. Ako som Ťa spoznala a všetko okolo toho.

Zaujal Ťa môj blog a pozval si ma v tú nedeľu večer na kávu. Tak, ako sa to po správnosti robí. Miesto, čas, pár slov na úvod, nesmelé pohľady. Ty si mal kávu a ja víno. Objednal si mi ho bez otázok. A ja som rozprávala a Ty si sa divil, prečo nekladiem otázky. Rozhovoril si sa a ja som sa začala pýtať. Celkom príjemný večer. Posledný pohľad cez plece, nastúpil si do auta a odišiel. Ešte som Ti v ten večer venovala pár myšlienok. Možno som trošku žasla. Ale veď to poznáš...

Tak sme sa spoznali. Už je to skoro mesiac, vieš to? Budeš. Ak si toto prečítaš. :) Ja idem premieňať svoju energiu do slov a viet, idem explozívne tvoriť, chrliť myšlienky z hlavy cez klávesnicu na monitor, ktorý ožaruje izbu ako posledná sliepňavá lampička v potemnenom bratislavskom byte. V petržalke, v tom gete, ako si ho nazval.

Dnes je nádherný večer, mám pocit, že ešte stále letný...a ja si ho vychutnám.