Otrepaná fráza hovorí, že láska prechádza cez žalúdok. Pravdou je, že asi to tak nejak aj reálne funguje. Veď kto by si nedal niečo chutné, voňavé, dobre vyzerajúce a čerstvé? Kto by pohrdol domácou štrúdľou, buchtami či pečenou kačkou s lokšami?
Varím aj pečiem rada. Už dávno to nie je tajomstvom, že rada skúšam v kuchyni aj náročnejšie recepty, prípadne tzv. piplačky, ktoré si vyžadujú veľkú dávku času, priestoru, riadu a trpezlivosti. Moja láska k vareniu sa najviac rozvinula nejaký ten čas potom, čo mi zistili, že som celiatička. Cieľ bol jasný - naučiť sa robiť obľúbené, hlavne teda múčne, jedlá tak, aby som ich mohla konzumovať aj napriek diéte.
Pôvodný plán tohto článku bol - podeliť sa o nejaké postrehy, recepty a tipy v kulinárskych intenciách. Ale nenašla som zatiaľ kameň, do ktorého by bolo vytesané, že sa nemôžem odchýliť od prvotného zámeru, prípadne sa ho úplne vzdať.
Chutí teda život? A aká je jeho príchuť?
Množstvo práce sa deň po dni zväčšuje, nedoriešené záležitosti sa nafukujú ako balóny héliom... A môj pracovný život chutí po káve a vitamínových nápojoch. Vzduch je nasýtený vlhkosťou a chladom prichádzajúcej jesene. Opäť sa uchyľujeme k chuti "hot drinkov" proti nádche, k chuti vareného vína a husacine či kačacine. Tak chutí jeseň. Skôr, než zafarbí stromy do žlto - červena, budeme degustovať vína, jablčné mušty a posledné plody záhrad.
Nedávno mi jedna kamarátka hovorila o tom, aký je život trpko - sladký, že raz je hore potom dole a krásne momenty sú striedané ťažkými. Zamyslela som sa, ako chutí môj život z hľadiska emócií.
Chutí ako 5 dní v Permone. Nádherne, prekvapivo, sladko, nežne a miestami tak príjemne ostro.
A ja si jeho chuť vychutnávam každú sekundu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára