Muselo to prísť. Ten deň, kedy sa človek dostane do bodu absolútneho úžasu, priam explozívneho rozčarovania.
Nemám rada výťahy. Malé, veľké, na krátku či dlhšiu trasu, staré, nové, so zrkadlami a bez nich. Najviac však na výťahoch, presnejšie vo výťahoch, nemám rada ľudí. (Kľudne mi teraz môže úplne každý kontrovať tým, že ak je to také zlé, nech používam schody. Áno, rada by som, ale pravidlo modrej veže o ich používaní hovorí, že ak sa mi tam niečo stane, modrá veža za to nezodpovedá a navyše "sedím" až na 12. poschodí, čo by znamenalo prepotené tričko, čo je snáď neprípustnejšie ako úraz.)
Výťah je v tomto absolútne veľkolepý (nie však rozmerom) a neprekonateľný priestor. Stretnete malých, vysokých, dlhovlasých, vyholených, sporoodetých aj zababušených, hlučných, utiahnutých, výrazných alebo mojich osobných favoritov - extrémne dohabaných hlučných namotivovaných hipsterov teatrálne vybavujúcich sa cez svoj ájfón alebo iný fón :)
12 - nie len poschodie, na ktorom pracujem, ale aj poschodie, na ktorom bývam (v Petržalke. Dúfam, že nikoho nenapadlo, že by som spávala alebo žila v práci. To nikdy!!!). Schodisko je zamknuté (je to bezpečné?) ževraj z dôvodu, aby tam nechodili prespávať bezdomovci. Ale to by ich musel niekto vpustiť dovnútra... Sama neviem, úprimne. Každopádne som deň čo deň odkázaná na výťahy. Máme 2 - veľký, tzv.nákladný a malý so zrkadlom. Ak sa náhodou s niekým stretnem dole čakajúc na výťah, zvyčajne si počkám na ten druhý. Párkrát som sa nechtiac zviezla s ľuďmi, ale nič príjemné.
Raz sa mi dokonca stalo, že postarší pán si privolal výťah na 5. a tak idúc z 12.výťah zastal. Rituálne som si kontrolovala potrebné veci v kabelke plus som si natrela na pery balzám. Pán z 5. sa ma opýtal: "A funguje to?" Neanalyzovala som, na čo presne sa pýtal, ani či chcel vyvolať zdvorilý rozhovor... Letmo som prehodila: "Funguje." Venovala som mu pohľad, výťah zastal, otvorila som dvere, pridržala som ich, otvorila som vonkajšie dvere, povedala "Dovidenia" a viac som toho pána nestretla.
Trochu románové zakončenie. Nemennou pointou však ostáva fakt, že výťahy nemusím. V modrej veži som začala používať schody. Našla som tempo, spôsob dýchania, ale hlavne, našla som v tom záľubu. Hudba mi hučí do uší. Na 4. mám za sebou tretinu. Na 6. už polovicu. Na 10. už len dve. A na 12. ma čaká moja práca :).
A pondelok sa schyľuje ku svojmu koncu (najmä pracovnému)...
pondelok 13. januára 2014
streda 8. januára 2014
Spánok - znova objavená rozkoš
Už nejaký ten čas (pár rokov) väčšinu roka trávim v Bratislave. Posledné 2 roky už môžem hovoriť o viac ako 90% dní a nocí. I napriek tomuto faktu sa moji rodičia rozhodli, že mi kúpia posteľ, ktorú budem využívať, keď budem na pár chvíľ u nich. Kúpili mi krásnu, dizajnom veľmi jednoduchú posteľ zo svetlého masívu s pohodlným, kvalitným matracom. Od prvej noci som vedela, že spĺňa presne to, čo od postele očakávam. Nuž, ale aby si všetok kredit nepripísal len kus nábytku, musím priznať, že k môjmu dobrému spánku u našich prispieva aj prostredie (malebná zaviata vieska - ako ju nazýva moja mama), vzduch voňajúci lesom, trochu bláznivý strážny pes (na blog to napísať môžem, že "strážny", lebo v skutočnosti je len veľmi hravý a skôr plní úlohu zvončeka svojím brechaním než strážneho elementu), úplné ticho a tma (hviezdy sú v tomto prípade feature a nie bug) a hlavne pocit, že v dome sa nachádza celá moja najbližšia rodina - je to taký zvláštny pocit istoty (ak by vypukla v tom momente nejaká zombie apocalypsa alebo vojna, sme spolu a môžeme sa navzájom chrániť).
Bývam v podnájme. V Petržalke. A zatiaľ sa mi tam nežije zle. Ba dokonca - mám to tam rada! Tento status sa ešte vylepšil približne 2 týždne dozadu. Konečne som sa odhodlala a kúpila som si posteľ. Zo svetlého masívu. Ale veľkú! - 140x200 cm s jedným veľkým matracom, aby som nemala uprostred dieru, do ktorej by som sa noc čo noc pepadala, keďže zásadne spávam v strede postele (a je jedno akej). A tak dve pôvodné válendy skončili v kúte (ako Baby v Hriešnom tanci - ale nebude ich mať kto odtiaľ vytiahnuť - majú nechutné preležaniny). Nová posteľ sa v izbe vyníma ako memento môjho osobného víťazstva v súťaži o najviac splnených ešte staroročných predsavzatí. Keďže som matrac kúpila zbalený ako obrovský šulec (netuším, či to slovo je spisovné), ktorý sa mal roztiahnuť a nechať 72 hodín "pracovať", bol dosť zmačkaný. Ostala som v prvom momente hrozne sklamaná, že avizovaný 140x200 matrac nie je dosť veľký na rovnako veľkú posteľ. Bol to jeden z tých momentov, ako keď niekto v zápale len tak hlesne, že darčeky nenosí Ježiško, ale rodičia. Matrac bol proste menší!!! Bol taký nejaký divný, tvrdý...
Prvá noc v novej posteli prebehla hladko - ľahla som si spať a ráno som sa zobudila. Nič veľkolepé v mojom veku. :) Spala som výborne. Hneď som skontrolovala, či sa matrac nejako zázračne cez noc zväčšil a veru... bol o kúsok dlhší. Na ďalší deň som cestovala k našim do svojej druhej staro - novej postele. Až na ponocovanie som u našich spávala priam dokonale.
Návrat do Petržalky bol v znamení obrovského prekvapenia. Za tých 5 dní mojej neprítomnosti matrac na sebe pracoval a nafúkol sa do ideálnej veľkosti. Pohladkala som ho ako uchýbané domáce zvieratko.
Tak sa započal môj koniec. Nepohodlná válenda znamenala skoršie vstávanie. Priam som z nej utekala ešte pred zazvonením budíka. Občas som zo zúfalstva dokonca spala na zemi. Nová posteľ je priam magická. Už som stihla porušiť všetky predsavzatia s ňou súvisiace. Okrem spania v nej: jem, pijem, pozerám filmy, pracujem a hlavne - nikdy ju ráno neviem opustiť. Mávam jej z dverí a obom sa nám leskne slzička v oku.
Bývam v podnájme. V Petržalke. A zatiaľ sa mi tam nežije zle. Ba dokonca - mám to tam rada! Tento status sa ešte vylepšil približne 2 týždne dozadu. Konečne som sa odhodlala a kúpila som si posteľ. Zo svetlého masívu. Ale veľkú! - 140x200 cm s jedným veľkým matracom, aby som nemala uprostred dieru, do ktorej by som sa noc čo noc pepadala, keďže zásadne spávam v strede postele (a je jedno akej). A tak dve pôvodné válendy skončili v kúte (ako Baby v Hriešnom tanci - ale nebude ich mať kto odtiaľ vytiahnuť - majú nechutné preležaniny). Nová posteľ sa v izbe vyníma ako memento môjho osobného víťazstva v súťaži o najviac splnených ešte staroročných predsavzatí. Keďže som matrac kúpila zbalený ako obrovský šulec (netuším, či to slovo je spisovné), ktorý sa mal roztiahnuť a nechať 72 hodín "pracovať", bol dosť zmačkaný. Ostala som v prvom momente hrozne sklamaná, že avizovaný 140x200 matrac nie je dosť veľký na rovnako veľkú posteľ. Bol to jeden z tých momentov, ako keď niekto v zápale len tak hlesne, že darčeky nenosí Ježiško, ale rodičia. Matrac bol proste menší!!! Bol taký nejaký divný, tvrdý...
Prvá noc v novej posteli prebehla hladko - ľahla som si spať a ráno som sa zobudila. Nič veľkolepé v mojom veku. :) Spala som výborne. Hneď som skontrolovala, či sa matrac nejako zázračne cez noc zväčšil a veru... bol o kúsok dlhší. Na ďalší deň som cestovala k našim do svojej druhej staro - novej postele. Až na ponocovanie som u našich spávala priam dokonale.
Návrat do Petržalky bol v znamení obrovského prekvapenia. Za tých 5 dní mojej neprítomnosti matrac na sebe pracoval a nafúkol sa do ideálnej veľkosti. Pohladkala som ho ako uchýbané domáce zvieratko.
Tak sa započal môj koniec. Nepohodlná válenda znamenala skoršie vstávanie. Priam som z nej utekala ešte pred zazvonením budíka. Občas som zo zúfalstva dokonca spala na zemi. Nová posteľ je priam magická. Už som stihla porušiť všetky predsavzatia s ňou súvisiace. Okrem spania v nej: jem, pijem, pozerám filmy, pracujem a hlavne - nikdy ju ráno neviem opustiť. Mávam jej z dverí a obom sa nám leskne slzička v oku.
Postrehy I.
O mesiac bude tento môj malý blog sláviť výročie. Ako spoločenský trend určuje, bolo by vhodné bilancovať, zhodnotiť, niečo si popriať do budúcna, niečo popriať čitateľom... Žiaľ alebo chvalabohu, nie som fanúšikom tradičných postupov a už vôbec nie spoločensky očakávaných.
Krátka štatistika v mojich milovaných číslach: apríl a december sa píšia nulou napísaných článkov. Ku dnešnému dňu bol blog zobrazený 1,007 krát a obsahuje 35 publikovaných článkov, čo implikuje priemernú zobrazenosť 28 krát/článok.
Odkedy som si kúpila novú posteľ mám seriózny problém s ranným vstávaním. Dnes bolo o to horšie, že som včera bola behať. Chcela som prekonať vlastný rekord. Hodnotím to ako chvíľkové pomätenie alebo ženský rozmar, keďže som skoro mesiac nebehala.
Prekvapivo, budík som posunula len dvakrát po 10 minút a potom som si dala svoje 7 minútové zničujúce (och koľká emócia v jednom slove) cvičenie. (Áno, celé trvá 7 minút - 30 sekúnd sa robí cvik, 10 sekúnd oddychuje - počas ktorých sa predstaví nasledovný cvik. Priznávam, je to len ďalšia aplikácia pre smartfón, aby sa lenivci, ako ja, donútili aspoň raz za čas na 7 minút cvičiť. Je to ako počítačová hra. :))
pozn. O novej posteli napíšem extra blog.
Sedím v práci a mám svalovicu. V telefóne mi pribudli ďalšie 3 nové aplikácie. Neviem, či ich niekedy využijem. Možno ich mám len tak. Pre dobrý pocit, že som mala snahu niečo pre seba urobiť, nejako sa motivovať. Inštalácia prebieha samostatne, stačí Inštalovať - Súhlasím a je hotovo.
Mnoho situácií, aktivít v našom živote prebieha takto jednoducho. Na pár odkliknutí, odsúhlasení. Prihlásila som sa na 2.zimnú desiatku. Stačilo vyplniť registračný formulár, zrealizovať platbu a už len počkať na potvrdzujúci email a pridelenie štartovného čísla. Mám 24 dní na tréning. Už nemôžem cúvnuť. Mám svoje číslo a oni majú moje peniaze. Kúpila som si poradové číslo do môjho súkromného sebaprekonania sa.
Cestou do práce som mala plnú hlavu rôznorodých nápadov a myšlienok nie len na články. Výsledky brainstormingu si zvyčajne zaznamenávam do tabletu. Dnes som ho nemala po ruke. Stála som na zastávke a cítila som tak mohutný príval inšpirácie, až som na moment mala pocit, že sa zhmotnila a dokážem ju fyzicky uchopiť. Poznámky som si zapísala sediac v autobuse do pracovného diára. To mi ostane navždy ako zlozvyk. Budem písať svoje myšlienky ceruzkou či perom na papiere, do diárov, do kalendárov, na obálky...a budem ich večne strácať, vyhadzovať (diáre po poslednom ndi v roku), zakladať.
Krátka štatistika v mojich milovaných číslach: apríl a december sa píšia nulou napísaných článkov. Ku dnešnému dňu bol blog zobrazený 1,007 krát a obsahuje 35 publikovaných článkov, čo implikuje priemernú zobrazenosť 28 krát/článok.
Odkedy som si kúpila novú posteľ mám seriózny problém s ranným vstávaním. Dnes bolo o to horšie, že som včera bola behať. Chcela som prekonať vlastný rekord. Hodnotím to ako chvíľkové pomätenie alebo ženský rozmar, keďže som skoro mesiac nebehala.
Prekvapivo, budík som posunula len dvakrát po 10 minút a potom som si dala svoje 7 minútové zničujúce (och koľká emócia v jednom slove) cvičenie. (Áno, celé trvá 7 minút - 30 sekúnd sa robí cvik, 10 sekúnd oddychuje - počas ktorých sa predstaví nasledovný cvik. Priznávam, je to len ďalšia aplikácia pre smartfón, aby sa lenivci, ako ja, donútili aspoň raz za čas na 7 minút cvičiť. Je to ako počítačová hra. :))
pozn. O novej posteli napíšem extra blog.
Sedím v práci a mám svalovicu. V telefóne mi pribudli ďalšie 3 nové aplikácie. Neviem, či ich niekedy využijem. Možno ich mám len tak. Pre dobrý pocit, že som mala snahu niečo pre seba urobiť, nejako sa motivovať. Inštalácia prebieha samostatne, stačí Inštalovať - Súhlasím a je hotovo.
Mnoho situácií, aktivít v našom živote prebieha takto jednoducho. Na pár odkliknutí, odsúhlasení. Prihlásila som sa na 2.zimnú desiatku. Stačilo vyplniť registračný formulár, zrealizovať platbu a už len počkať na potvrdzujúci email a pridelenie štartovného čísla. Mám 24 dní na tréning. Už nemôžem cúvnuť. Mám svoje číslo a oni majú moje peniaze. Kúpila som si poradové číslo do môjho súkromného sebaprekonania sa.
Cestou do práce som mala plnú hlavu rôznorodých nápadov a myšlienok nie len na články. Výsledky brainstormingu si zvyčajne zaznamenávam do tabletu. Dnes som ho nemala po ruke. Stála som na zastávke a cítila som tak mohutný príval inšpirácie, až som na moment mala pocit, že sa zhmotnila a dokážem ju fyzicky uchopiť. Poznámky som si zapísala sediac v autobuse do pracovného diára. To mi ostane navždy ako zlozvyk. Budem písať svoje myšlienky ceruzkou či perom na papiere, do diárov, do kalendárov, na obálky...a budem ich večne strácať, vyhadzovať (diáre po poslednom ndi v roku), zakladať.
piatok 3. januára 2014
Na Nový rok o slepačí krok?
Dni od 20.decembra sa mi zlievajú v jednu nekonečnú pracovnú machuľu. Do uvedeného dátumu sa v práci hovorilo o 2 verziách: Vydržať do 1.1. a bude kľud na pár dní alebo vydržať do 10.1. a všetko sa začne rozplývať do pozvolnejšieho pokoncoročného tempa. Ako keby nový rok neprišiel. Nik o ňom nehovorí. Všetci ešte žijú naháňaním ziskov z predošlého roka, uzatváraním nedoriešených projektov... Asi sme uviazli. Uviazli sme v bubline medzi rokom 2013, ktorý pracovne ešte neskončil a rokom 2014, ktorý sa ešte nemôže začať kvôli neuzavretiu toho minulého.
Hovorí sa: Ako na Nový rok - tak po celý rok. (ležať celý zvyšok roka s hlavou v záchode, ako povedala Bridget Jones, nie je zrovna najvábnejšia predstava)
Na Nový rok o slepačí krok. (asi sa myslí pomer svetla a tmy počas dňa)
Táto oblasť - uplatniteľnosť a pravdivosť porekadiel v každodennom živote nechávam s otáznikom z dôvodu neznalosti výsledkov empirického skúmania. Ak však aspoň prvé platí, strávim rok cestovaním, budem triezva, ochutnávajúca dobroty, milovaná a dobre vyspatá. To znie ako celkom dobrý plán.
Je 3.januára v aplikovanej 2.verzii spred Vianoc. Sedím za pracovným počítačom, hoci s prácou som už skončila. Pijem víno a tak nejak i napriek siahodlhému zoznamu "predsavzatí" - resp.zoznamu aktivít, ktoré chcem stihnúť realizovať v nadchádzajúcich 3 mesiacoch, nepociťujem nijaký stres či nervozitu. Mám na ne imunitu. Poctivo budovanú v predvianočnom čase.
Za oknom je tma. Asi by som mala nájsť nejakú sliepku a odmerať jej krok. A v prípade sklamania (ktoré by s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nastalo) by som ju proste podrezala a urobila z nej silný vývar na nedeľu. A môj svet sa možno konečne aj citeľne prehupne do toho avizovaného roku 2014. Alebo na sebe spácham nejaké placebo fu ako celý svet okolo mňa a po druhom pohári vína nastane nový rok už dnes podvečer.
Nechajme sa prekvapiť - milo potešiť či nepríjemne sklamať. V konečnom dôsledku je to jedno. Hlavne, že sa niečo bude diať a ja sa tomu budem môcť prizerať a v duchu tomu vymýšľať sarkastické prirovnania.
Hovorí sa: Ako na Nový rok - tak po celý rok. (ležať celý zvyšok roka s hlavou v záchode, ako povedala Bridget Jones, nie je zrovna najvábnejšia predstava)
Na Nový rok o slepačí krok. (asi sa myslí pomer svetla a tmy počas dňa)
Táto oblasť - uplatniteľnosť a pravdivosť porekadiel v každodennom živote nechávam s otáznikom z dôvodu neznalosti výsledkov empirického skúmania. Ak však aspoň prvé platí, strávim rok cestovaním, budem triezva, ochutnávajúca dobroty, milovaná a dobre vyspatá. To znie ako celkom dobrý plán.
Je 3.januára v aplikovanej 2.verzii spred Vianoc. Sedím za pracovným počítačom, hoci s prácou som už skončila. Pijem víno a tak nejak i napriek siahodlhému zoznamu "predsavzatí" - resp.zoznamu aktivít, ktoré chcem stihnúť realizovať v nadchádzajúcich 3 mesiacoch, nepociťujem nijaký stres či nervozitu. Mám na ne imunitu. Poctivo budovanú v predvianočnom čase.
Za oknom je tma. Asi by som mala nájsť nejakú sliepku a odmerať jej krok. A v prípade sklamania (ktoré by s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nastalo) by som ju proste podrezala a urobila z nej silný vývar na nedeľu. A môj svet sa možno konečne aj citeľne prehupne do toho avizovaného roku 2014. Alebo na sebe spácham nejaké placebo fu ako celý svet okolo mňa a po druhom pohári vína nastane nový rok už dnes podvečer.
Nechajme sa prekvapiť - milo potešiť či nepríjemne sklamať. V konečnom dôsledku je to jedno. Hlavne, že sa niečo bude diať a ja sa tomu budem môcť prizerať a v duchu tomu vymýšľať sarkastické prirovnania.
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)