Výťahové ...

Muselo to prísť. Ten deň, kedy sa človek dostane do bodu absolútneho úžasu, priam explozívneho rozčarovania.

Nemám rada výťahy. Malé, veľké, na krátku či dlhšiu trasu, staré, nové, so zrkadlami a bez nich. Najviac však na výťahoch, presnejšie vo výťahoch, nemám rada ľudí. (Kľudne mi teraz môže úplne každý kontrovať tým, že ak je to také zlé, nech používam schody. Áno, rada by som, ale pravidlo modrej veže o ich používaní hovorí, že ak sa mi tam niečo stane, modrá veža za to nezodpovedá a navyše "sedím" až na 12. poschodí, čo by znamenalo prepotené tričko, čo je snáď neprípustnejšie ako úraz.)
Výťah je v tomto absolútne veľkolepý (nie však rozmerom) a neprekonateľný priestor. Stretnete malých, vysokých, dlhovlasých, vyholených, sporoodetých aj zababušených, hlučných, utiahnutých, výrazných alebo mojich osobných favoritov - extrémne dohabaných hlučných namotivovaných hipsterov teatrálne vybavujúcich sa cez svoj ájfón alebo iný fón :)


12 - nie len poschodie, na ktorom pracujem, ale aj poschodie, na ktorom bývam (v Petržalke. Dúfam, že nikoho nenapadlo, že by som spávala alebo žila v práci. To nikdy!!!). Schodisko je zamknuté (je to bezpečné?) ževraj z dôvodu, aby tam nechodili prespávať bezdomovci. Ale to by ich musel niekto vpustiť dovnútra... Sama neviem, úprimne. Každopádne som deň čo deň odkázaná na výťahy. Máme 2 - veľký, tzv.nákladný a malý so zrkadlom. Ak sa náhodou s niekým stretnem dole čakajúc na výťah, zvyčajne si počkám na ten druhý. Párkrát som sa nechtiac zviezla s ľuďmi, ale nič príjemné.
Raz sa mi dokonca stalo, že postarší pán si privolal výťah na 5. a tak idúc z 12.výťah zastal. Rituálne som si kontrolovala potrebné veci v kabelke plus som si natrela na pery balzám. Pán z 5. sa ma opýtal: "A funguje to?" Neanalyzovala som, na čo presne sa pýtal, ani či chcel vyvolať zdvorilý rozhovor... Letmo som prehodila: "Funguje." Venovala som mu pohľad, výťah zastal, otvorila som dvere, pridržala som ich, otvorila som vonkajšie dvere, povedala "Dovidenia" a viac som toho pána nestretla.


Trochu románové zakončenie. Nemennou pointou však ostáva fakt, že výťahy nemusím. V modrej veži som začala používať schody. Našla som tempo, spôsob dýchania, ale hlavne, našla som v tom záľubu. Hudba mi hučí do uší. Na 4. mám za sebou tretinu. Na 6. už polovicu. Na 10. už len dve. A na 12. ma čaká moja práca :).


A pondelok sa schyľuje ku svojmu koncu (najmä pracovnému)...