Zotrvačnosť

Dnešný deň nebol žalostnejší ako iné (ako rada píšem). Bol síce pondelok, no nebol poznačený ani únavou, ani negatívnym prístupom ku všetkému a všetkým (žiadni hateri na dosah)...

Zobudilo ma slnko hodinu pred budíkom. Presvecovalo moju veľkú izbu na dvanástom poschodí v jednom z petržalských bytov. Otvorila som dokorán okno a pozorovala zobúdzajúce sa mesto.

Rozhodla som sa, že dnešok bude začiatkom niečoho nového. Už ráno s prvou kávou som hľadela do kalendára vediac, že dnes ma čakajú minimálne dve veľmi príjemné záležitosti. Vychutnávala som si prázdny open space, kávu, články (ktoré neodmysliteľne patri k môjmu rannému rituálu prebúdzania sa k pracovnému výkonu) a slnko, ktorého horúce lúče sa rozliali po celom meste. Zaplavili hrad, sivé ulice, aj rakúske veterné vrtule...

O pár chvíľ na to mi už blikala správa od kamarátky, či pôjdeme spolu na obed. Navrhla som posedenie vonku...

Hodiny, dni, mesiace plynú. Nezastaviteľne. Občas si želám zotrvať v určitom momente aspoň o malý okamih dlhšie. Občas túžim, aby pár dní spadlo do nenávratna ako žmurknutie. Občas ma v pohybe drží len zotrvačnosť, lebo sily ani chuti niet.

Zotrvačnosť. Ach, tá úžasná sila, ktorá mi nedovolí zastaviť. Drží ma v tom prekrásnom živom pohybe, hoci už nie je determinovaná mojou vlastnou silou, len váhou toho, čo som dokázala predtým a toho, kým som.

Slnko zapadá a ružové nebo kdesi medzi Hainburgom a Devínom vo mne vyvoláva pocit nezastaviteľnej energie. Som ako solárny kolektor - fotóny dopadajúce na moju pokožku dráždia moje vnútro, aby nestálo. Aby sa dalo opäť do pohybu.

Lebo to stojí za to, peaches :)

Tri bodky (keď slová nestačia)

Ponuré počasie posledných dní postupne rozpúšťa dažďovými kvapkami bezpečný obal môjho starostlivo vytvoreného ja. Chladia cez pokožku až na kosti. Zaháňajú do vnútra. Prudký vietor ohýba a láme... všetko.

Sú ľudia, pri ktorých nie sú potrebné slová. Z jediného pohľadu vyčítajú celý príbeh, emóciu. Vedia, čo sa skrýva v troch bodkách na konci smsky, mailu, či v trojbodkovom mlčaní počas telefonátu. Nekladú zbytočné otázky. Dotýkajú sa pohľadom. Chápu. Sú bytostne prítomní v danom momente.

Dnešok je ako tri bodky na konci dlhého rozprávania. Keď už slová nestačia, keď každý vie, kde je začiatok, no nik netuší, aký bude koniec.

...a prídu slnečné dni, po ktorých mnohí tak veľmi túžime. Opustíme vnútro a pôjdeme von. Nahradíme tri bodky smiechom a dlhé rozprávania krátkymi úsmevnými príhodami.

Počkám si na slnko, počkám aj na Teba...

Zakázal si...

...skladať Ti komplimenty, hovoriť a písať o tom, aký si...

Dnes som počula v pesničkách rôzne...
"Si definitívna bodka,
si do tmy horiaca cigareta,
si román napísaný len holou vetou..."

a si mojou zimomriavkou (zimobrrrriavkou):)

Kedysi si napísal, že by si so mnou šiel aj na kraj sveta... viem, dnes na to nie je čas, ani možnosti...

Ja len chcem, aby si vedel, že u mňa sa nič nezmenilo. Som rovnaká a som na dosah.

...a mám z teba krásnu zimomriavku.

Len chvíľu

...ešte chvíľu, malú chviľku zostať. Stáť na tom mieste po toľký raz a vždy ako po prvý. Si tam so mnou. Ani netušíš.

Netúžim vrátiť čas, netúžim meniť, čo bolo. Len o nepatrnú chviľku túžim predĺžiť súčasné momenty. Dejú sa mi krásne veci pomedzi to všetko ostatné. Aj napriek škrabancom a prachu, moja malá gombička má stále prekrásnu farbu, má ten punc, štýl, ktorý si v nej uvidel minulé leto.

Mocne ju držím v dlani. Chvíľu nemôžem. Nemám nárok. Zovieram svoj svet - roztomilú gombičku vo svojej malej dlani a snažím sa do nej vtesnať toľko, až samú seba pristihujem pri nemom úžase. Nedýcham. Čas vyplnený do poslednej možnej sekundy. Už neostala ani jedna chviľka. Ani mrknutie.

Zatvorím oči a predstavím si Ťa. Ako v ten deň. Stojíš predo mnou po prvýkrát. A ja viem, že Ťa poznám... vždy som Ťa poznala.

Postoj chvíľa! len o malú chviľku...

Občas...

Občas Ti proste túžim napísať siahodlhý email o tom, čo sa deje v mojom živote a zmôžem sa len na "hey u" a potom pár vatových bullshitných správičiek, ktorými vlastne udržujem svoje povedomie o Tebe a nie naopak. Mrzí ma to. Vieš to?

Občas zlyhávam, lebo pri tom všetkom som ešte stále človek. Som žena.

Občas mnou lomcujú pocity a city. Večer ležím v posteli a opäť ma len zaplavuje pocit hnevu - samej na seba, že som Ti vôbec písala i napriek tomu, že som nemala. Píšem... píšem, lebo je to spôsob, ktorým sa dokážem najlepšie vyjadriť. Píšem, lebo občas potrebujem hovoriť. S Tebou.


Pred pár mesiacmi som Ťa spoznala a Ty si vedel prečo...

?

Plán odprevádzania. Je to aj názov knihy, ale pre mňa čosi viac. Môžem sa zbaliť, zabuchnúť dvere, odovzdať kľúč a odkráčať. Možno sa obzriem cez plece a ešte na chviľku si zaželám otočiť sa a vrátiť, ale neurobím to. Kráčam ďalej a chcem nahlas vysloviť to konečné "zbohom".

Milosrdné, hojivé, posledné.

Včera v noci som spanikárila. Vzduch v izbe bratislavskéo bytu sa mi zdal nedýchateľný. Vyšla som von a kráčala... Tamer hodinu a pol som naberala do pľúc studený jarný vzduch a premýšľala o pláne odprevádzania, o oslobodzujúcom rozlúčení.

Dlane ma pálili od zimy. Bolo to to jediné, čo som cítila.

(Už nebol smútok, dokonca ani hnev.)

Chcela by som Ti o tom všetkom povedať, o svete veľkom ako gombička na obľúbenom saku, ktorá sa v dôsledku mojej nepozornosti trošku oškrela. Viem, že by si počúval a potom sa usmial.

Asi neexistuje jeden plán odprevádzania a možno je to tak najlepšie.