Večer na dedine

Slnko zapadlo, z pohľadu z okna kuchyne, doslova za hory a nebo sa sfarbilo do oranžova. Vzduch nabitý vlhkosťou z neďalekého močiara vonia živicou a prebúdzajúcou sa zemou. Pomaly utícha premávka neďalekej cesty. Ľudia opúšťajú záhrady a uchyľujú sa do vysvietených izieb domčekov schúlených pod lesom.

Na zaviatu viesku padá tma a ticho. Varím v kuchyni čaj a píšem. Neponáhľam sa. Nie je kam ani za čím. Občas treba utiecť a zastaviť sa. Nadýchnuť sa. Vyložiť si nohy a vychutnávať si okamih.

Mojím domovom je už Bratislava. Mám ju rada, mám rada jej ruch, možnosti, ľudí, ktorých v nej poznám. Preto sa rada vraciam k našim - na dedinu. Tu je to úplný opak. Pokoj, samota, rodina, pes. Otvorím okno a všade je príroda. Samá príroda.

Dúfam, že aj Ty máš príjemný prichádzajúci večer. Posielam úsmev! :)

Odkaz pre Teba

... a Ty si ho prečítaš, lebo vieš, že je skutočne adresovaný práve Tebe.

Cesta sa mi tentokrát zdala nekonečná. Vlaková súprava je každým razom staršia, zatuchnutejšia a studenšia. Vnímala som to prvých pár minút po nástupe. Usadila som sa a vytiahla počítač. Písala som. Už dávno moje myšlienky nemali tak voľný priechod z hlavy priamo na monitor. Trnava, Zbehy, Topoľčany... Otec ma čakal na parkovisku v príjemne vyhriatom aute počúvajúc muzikál Mary Poppins. Ani neviem ako, ale zrazu sme zaparkovali vo dvore. Hladko. Z predsiene som začula mraučanie. Čakal tam na mňa vrtiac chvostom a prešľapujúc zo schodu na schod neschopný rozhodnúť sa, aká poloha by bola najlepšia na privítanie. Zhodila som z pleca tašky a začala ho hľadiť. Cítila som, akos a jeho radosť stupňuje. Z obývačky sa ozval mamin hlas.

Som u našich. V malej zaviatej vieske takmer na konci doliny, kde sa už ani vrany neotáčajú. Pouličné lampy sa tu vypínajú o 23 - tej, lebo nie sú potrebné, keďže posledný autobus prichádza päť minút po pol a poslední ľudia sa z neho roztrúsia domov najneskôr o trištvrte.

Okrem úplnej tmy zavládne v malej dedinôčke úplné ticho. Vzduch prevoňaný lesom núti otvoriť okno dokorán a sledovať hviezdnatú jarnú oblohu.

Možno si práve na ceste domov z nejakých povinností, vystupuješ z auta a venuješ jeden pohľad potemnenému nebu. Dopriala by som Ti pocity, ktoré sú spojené s mojimi návratmi k rodičom na dedinu. Nezávisle, čo ma čaká zajtra... je to ako ráno pri dobrej káve po výdatnom spánku, keď vieš, že sa nikam nenáhliš, nič ťa netlačí a môžeš si len tak posedieť na čerstvom vzduchu alebo sa jednoducho vrátiť do postele a snívať krásny sen.

Budem Ti o tom aspoň písať. Možno pridám aj fotky. Zatiaľ Ti posielam aspoň úsmev a prianie príjemného spánku.

Night, peaches :)

Rada počujem tvoj hlas

"Ahoj mami, som vo vlaku domov. Prídete ma počkať na stanicu?"
"Jasne, tešíme sa."

"Žiješ?"
"Áno, ešte vykazujem známky života. Čo ty?"

"Hey you. What are you up to?"
"Nothing much."

Občas večer pozorujem svoj telefón a želám si, aby zazvonil. Túžim počuť tvoj hlas. Aspoň na chviľku. Položiť ti tú otrepanú otázku "ako sa máš?" a len tak sa započúvať do odpovede.
Mohla by som ti napísať do chatu alebo poslať mail. Ale ja ťa chcem počuť, vnímať, čo hovoríš. Je v tom kúsok blízkosti, ktorú potrebuje asi každý.

Rada by som ti zavolala. Ale neviem, či by bola odozva, či by som ťa zastihla a nevyrušila ťa.

"Rada som ťa počula. Máš príjemný hlas. Maj sa krásne!"

I' m yours

Ďalšie ráno - nový deň. Počasie je priam dychvyrážajúco krásne. Vzduch preniknutý slnečnými lúčmi vonia jarou.
Cestou do práce som si opäť kúpila kávu so sebou. Po príchode do modrej veže som mala chviľku pocit, že dnes sa asi nepracuje... Takmer nikoho nebolo pri výťahoch ani na poschodí. Usadila som sa na svoje nové miesto, zapla počítač a pustila si tú starú veselú odrhovačku I´m yours od Jasona Mraza. Pomaly som upíjala z horúcej kávy v slnkom zaliatom open space - e a čítala správy. Vyberala som len tie dobré... (nechcela som si pokaziť toto pomerne príjemné piatkové ráno)

Pesnička mi hrá už 4 - tý krát...
"But I won't hesitate no more, no more
It cannot wait, I'm yours
There's no need to complicate, our time is short
This is our fate, I'm yours"

Verím, že deň bude pozvoľný a nebude sa diať nič kruté a nezmyselné.

Káva bez mlieka

S čajom v ruke som počkala, kým začne zvoniť budík. 7:15. Na obrazovke telefónu sa zobrazil východ slnka a zaznela príjemná hudba. Nechala som ho pár sekúnd hrať než som ho vypla a položila na posteľ akoby som mu chcela dopriať ešte pár minút leňošenia. Stihla som skorší autobus zívajúci prázdnotou. Usadila sa na najbližšom voľnom mieste a po dlhšom čase som otvorila knihu cestujúc do práce. Už prvými vetami ma autor presvedčil o svojej brilantnosti narábania so slovom. Takmer som zabudla vystúpiť.

Kávu doma nepijem. Radšej si na ňu počkám a dám si kvalitnú, voňavú, chutnú a čerstvo namletú. Jedna z čašníčok ma už z videnia pozná. Vždy si dávam to isté. Veľké presso. Nie dvojité, len veľké. Možno to časom dotiahnem do bodu, kde sa ma ktorákoľvek z čašníčok už od dverí spýta, či štandardne a ja len úsmevom a slovkom "ďakujem" potvrdím svoju bežnú objednávku. Nanešťastie, čašníci sa neustále menia, nik tam nevydrží dostatočne dlho, aby si zapamätal zákazníkov, ktorí prichádzajú na temer dennej báze. A možno o to nemajú ani záujem - pamätať si tváre a priraďovať si k nim typ kávy. Každopádne, je to pekná predstava.

Učím sa piť kávu bez mlieka. Eliminujem svoje baristické barbarstvo len na cukor. Možno teda neskončím v baristickom pekle, ale len predpeklí - za cukor, bez ktorého kávu jednoducho nevypijem. (Uvediem to na pravú mieru - mlieka som sa nevzdala kvôli potenciálnemu koncu v "kávičkárskom" pekle, ale z dôvodu, že mi tak nejak prestalo robiť dobre, priam mi robí zle. Až čas ukáže, ako to všetko vlastne je.)

Existujú ľudia, ktorí ak z určitej množiny zloženej z prvkov ABC stratia čo i len jeden prvok, vzdajú sa celej množiny. V mojom prípade by to znamenalo vzdať sa kávy tak celkovo. Ale to mi nehrozí. Káva patrí do môjho života, aj keď sa musím naučiť milovať jej horkosť, ktorá už viac nebude zjemnená priam úplne utlmená.

Došiel mi dych. Nemôžem chodiť behať, šplhať schody na 12ku ani sa náhliť na autobus. Prechodila som pár chorôb a ubezpečovala sa, že moje telo je dosť mladé a silné, aby mi to odpustilo. Odpustilo, ale nezabudlo.  Čakám na moment, kedy sa zhlboka nadýchnem a rozbehnem. Opäť ma prepadne neovládateľná radosť zo slobodného pohybu, z čerstvého vzduchu a neobmedzeného priestoru, v ktorom sa môžem hýbať.

Postrehy II.

Pevne verím, že to, čo sa deje vonku, je jednoznačným teatrálnym príchodom jari.  Potrebujem ju. Túžim odprevadiť kabáty, čižmy, šále kamsi do útrob šatníka a vyjsť von len v jemnom pulovríku a saku. Z práce už neodchádzam potme, hoci v momente, ako stisnem kľučku dverí svojej izby v protiľahlom okne vidím nastávajúci západ slnka. Ževraj sa bude meniť čas. Použila som google fu a zistila, že ten veľkolepý okamih, kedy v noci stratíme jednu hodinu spánku, sa udeje 30.marca v nedeľu. Možno nastane nepatrný chaos s príchodmi do práce. Uvidíme.

Strácanie. Kolega pravidelne stráca veci. Za ten čas, čo spolu pracujeme už 4 krát musel blokovať svoju bankomatovú kartu a práve je v procese vybavovania nového preukazu do našej modrej veže. Kolegyňa pred pár dňami prišla svojou neopatrnosťou o všetky svoje doklady plus nejaká "dobrá duša" stihla použiť jej kreditnú kartu ešte skôr ako sa zablokovala a tak prišla aj o nepeknú čiastku peňazí. Raz som stratila čiapku, dvakrát hlavu, ale okrem toho som veľmi opatrný človek. Veci nestrácam. Strácam ľudí. Stratila som lásku.

Zaúčam nového kolegu. 10 ročný vekový rozdiel spôsobuje, že všetko, čo mu hovorím, vysvetľujem, učím ho si overuje u staršieho kolegu, lebo mi neverí. Som o dekádu mladšia a to zo mňa v očiach starších vytvára dojem menej skúsenej, nie dostatočne chytrej nezávisle na mojich výsledkoch. Mám šťastie - kolega sa za mňa postavil a všetkým dal jasne najavo, že svoju prácu ovládam výborne. Občas mám pocit, že je ozaj ťažké mať málo rokov, byť ženou, prípadne byť najmenšou...

"Slnkom zaliata Bratislava." Zahlásil kolega z odľahlého kúta. "Miesto, aby som bol vonku, tupo civím do počítača..." Ticho s ním súhlasím. Obzriem sa a usmejem. Opätuje mi úsmev so slovami: "No, čo Alžbetka? Ideme von?" Pomyslím si len, keby sme tak mohli...

Mesiac v znamení zmien. Tých pracovných. Môj život viac - menej samovoľne plynie bez akýchkoľvek turbulencií. Občas sa v ňom niekto objaví a poteší ma, ale väčšinou po práci idem behať (nie, ešte som to nezavrhla - je to ako liek, ktorý sa stane postupne návykovým ako droga, bez ktorej sa nedá existovať), čítam knihy a blogy alebo sa skorej uložím do postele s filmom.

Vonku je uchvátne. Hoci slnko vidím len cez okno, zaplavuje ma pocit, akoby som ho cítila na pokožke. Je to krásne.

Byť blízko

a predsa tak ďaleko.

Zavriem oči a cítim ťa blízko - stačí natiahnuť ruku a dotknem sa ťa. Vložím svoju malú ruku do tvojej veľkej dlane. Stratí sa v nej. Ale ja sa ti nestratím. Som tu. Na dosah.

Izbu sliepňavo osvetľuje malá lampa v rohu. Hľadím cez okno do tmy na svetlá Petržalky. Predstavujem si ťa. Vynoríš sa z tmy a usmeješ sa. Budeš to ty. Pohľadom mäkším ako plyš rozjasníš môj nečitateľný výraz. Rozkvitneš ma.

Si len na dosah. A predsa tak ďaleko...