S čajom v ruke som počkala, kým začne zvoniť budík. 7:15. Na obrazovke telefónu sa zobrazil východ slnka a zaznela príjemná hudba. Nechala som ho pár sekúnd hrať než som ho vypla a položila na posteľ akoby som mu chcela dopriať ešte pár minút leňošenia. Stihla som skorší autobus zívajúci prázdnotou. Usadila sa na najbližšom voľnom mieste a po dlhšom čase som otvorila knihu cestujúc do práce. Už prvými vetami ma autor presvedčil o svojej brilantnosti narábania so slovom. Takmer som zabudla vystúpiť.
Kávu doma nepijem. Radšej si na ňu počkám a dám si kvalitnú, voňavú, chutnú a čerstvo namletú. Jedna z čašníčok ma už z videnia pozná. Vždy si dávam to isté. Veľké presso. Nie dvojité, len veľké. Možno to časom dotiahnem do bodu, kde sa ma ktorákoľvek z čašníčok už od dverí spýta, či štandardne a ja len úsmevom a slovkom "ďakujem" potvrdím svoju bežnú objednávku. Nanešťastie, čašníci sa neustále menia, nik tam nevydrží dostatočne dlho, aby si zapamätal zákazníkov, ktorí prichádzajú na temer dennej báze. A možno o to nemajú ani záujem - pamätať si tváre a priraďovať si k nim typ kávy. Každopádne, je to pekná predstava.
Učím sa piť kávu bez mlieka. Eliminujem svoje baristické barbarstvo len na cukor. Možno teda neskončím v baristickom pekle, ale len predpeklí - za cukor, bez ktorého kávu jednoducho nevypijem. (Uvediem to na pravú mieru - mlieka som sa nevzdala kvôli potenciálnemu koncu v "kávičkárskom" pekle, ale z dôvodu, že mi tak nejak prestalo robiť dobre, priam mi robí zle. Až čas ukáže, ako to všetko vlastne je.)
Existujú ľudia, ktorí ak z určitej množiny zloženej z prvkov ABC stratia čo i len jeden prvok, vzdajú sa celej množiny. V mojom prípade by to znamenalo vzdať sa kávy tak celkovo. Ale to mi nehrozí. Káva patrí do môjho života, aj keď sa musím naučiť milovať jej horkosť, ktorá už viac nebude zjemnená priam úplne utlmená.
Došiel mi dych. Nemôžem chodiť behať, šplhať schody na 12ku ani sa náhliť na autobus. Prechodila som pár chorôb a ubezpečovala sa, že moje telo je dosť mladé a silné, aby mi to odpustilo. Odpustilo, ale nezabudlo. Čakám na moment, kedy sa zhlboka nadýchnem a rozbehnem. Opäť ma prepadne neovládateľná radosť zo slobodného pohybu, z čerstvého vzduchu a neobmedzeného priestoru, v ktorom sa môžem hýbať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára