Odkaz pre Teba

... a Ty si ho prečítaš, lebo vieš, že je skutočne adresovaný práve Tebe.

Cesta sa mi tentokrát zdala nekonečná. Vlaková súprava je každým razom staršia, zatuchnutejšia a studenšia. Vnímala som to prvých pár minút po nástupe. Usadila som sa a vytiahla počítač. Písala som. Už dávno moje myšlienky nemali tak voľný priechod z hlavy priamo na monitor. Trnava, Zbehy, Topoľčany... Otec ma čakal na parkovisku v príjemne vyhriatom aute počúvajúc muzikál Mary Poppins. Ani neviem ako, ale zrazu sme zaparkovali vo dvore. Hladko. Z predsiene som začula mraučanie. Čakal tam na mňa vrtiac chvostom a prešľapujúc zo schodu na schod neschopný rozhodnúť sa, aká poloha by bola najlepšia na privítanie. Zhodila som z pleca tašky a začala ho hľadiť. Cítila som, akos a jeho radosť stupňuje. Z obývačky sa ozval mamin hlas.

Som u našich. V malej zaviatej vieske takmer na konci doliny, kde sa už ani vrany neotáčajú. Pouličné lampy sa tu vypínajú o 23 - tej, lebo nie sú potrebné, keďže posledný autobus prichádza päť minút po pol a poslední ľudia sa z neho roztrúsia domov najneskôr o trištvrte.

Okrem úplnej tmy zavládne v malej dedinôčke úplné ticho. Vzduch prevoňaný lesom núti otvoriť okno dokorán a sledovať hviezdnatú jarnú oblohu.

Možno si práve na ceste domov z nejakých povinností, vystupuješ z auta a venuješ jeden pohľad potemnenému nebu. Dopriala by som Ti pocity, ktoré sú spojené s mojimi návratmi k rodičom na dedinu. Nezávisle, čo ma čaká zajtra... je to ako ráno pri dobrej káve po výdatnom spánku, keď vieš, že sa nikam nenáhliš, nič ťa netlačí a môžeš si len tak posedieť na čerstvom vzduchu alebo sa jednoducho vrátiť do postele a snívať krásny sen.

Budem Ti o tom aspoň písať. Možno pridám aj fotky. Zatiaľ Ti posielam aspoň úsmev a prianie príjemného spánku.

Night, peaches :)