Pevne verím, že to, čo sa deje vonku, je jednoznačným teatrálnym príchodom jari. Potrebujem ju. Túžim odprevadiť kabáty, čižmy, šále kamsi do útrob šatníka a vyjsť von len v jemnom pulovríku a saku. Z práce už neodchádzam potme, hoci v momente, ako stisnem kľučku dverí svojej izby v protiľahlom okne vidím nastávajúci západ slnka. Ževraj sa bude meniť čas. Použila som google fu a zistila, že ten veľkolepý okamih, kedy v noci stratíme jednu hodinu spánku, sa udeje 30.marca v nedeľu. Možno nastane nepatrný chaos s príchodmi do práce. Uvidíme.
Strácanie. Kolega pravidelne stráca veci. Za ten čas, čo spolu pracujeme už 4 krát musel blokovať svoju bankomatovú kartu a práve je v procese vybavovania nového preukazu do našej modrej veže. Kolegyňa pred pár dňami prišla svojou neopatrnosťou o všetky svoje doklady plus nejaká "dobrá duša" stihla použiť jej kreditnú kartu ešte skôr ako sa zablokovala a tak prišla aj o nepeknú čiastku peňazí. Raz som stratila čiapku, dvakrát hlavu, ale okrem toho som veľmi opatrný človek. Veci nestrácam. Strácam ľudí. Stratila som lásku.
Zaúčam nového kolegu. 10 ročný vekový rozdiel spôsobuje, že všetko, čo mu hovorím, vysvetľujem, učím ho si overuje u staršieho kolegu, lebo mi neverí. Som o dekádu mladšia a to zo mňa v očiach starších vytvára dojem menej skúsenej, nie dostatočne chytrej nezávisle na mojich výsledkoch. Mám šťastie - kolega sa za mňa postavil a všetkým dal jasne najavo, že svoju prácu ovládam výborne. Občas mám pocit, že je ozaj ťažké mať málo rokov, byť ženou, prípadne byť najmenšou...
"Slnkom zaliata Bratislava." Zahlásil kolega z odľahlého kúta. "Miesto, aby som bol vonku, tupo civím do počítača..." Ticho s ním súhlasím. Obzriem sa a usmejem. Opätuje mi úsmev so slovami: "No, čo Alžbetka? Ideme von?" Pomyslím si len, keby sme tak mohli...
Mesiac v znamení zmien. Tých pracovných. Môj život viac - menej samovoľne plynie bez akýchkoľvek turbulencií. Občas sa v ňom niekto objaví a poteší ma, ale väčšinou po práci idem behať (nie, ešte som to nezavrhla - je to ako liek, ktorý sa stane postupne návykovým ako droga, bez ktorej sa nedá existovať), čítam knihy a blogy alebo sa skorej uložím do postele s filmom.
Vonku je uchvátne. Hoci slnko vidím len cez okno, zaplavuje ma pocit, akoby som ho cítila na pokožke. Je to krásne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára