All of me

Po dlhom čase som mala ráno cestou do práce zapnuté rádio. Takmer každá pieseň bola tak povediac "rozchodová" alebo o nešťastnej láske, zamilovanosti, o tom, že je potrebné všetkých za všetko ospravedlniť, lebo nik nie je dosť dobrý.
"I wont give up on us..."
"Be your number one..."
"Maby tonight I will call ya after my blood turns into alcohol... I just want to hold you..."
"What would I do wihout your smart mouth..."
"So give them hell... heres to us :)"

Neviem byť šťastná. Alebo aspoň to o sebe nedokážem tvrdiť. Šťastie totiž nie je merateľné ani uchopiteľné. Viem byť spokojná alebo sklamaná.

Dá sa zakázať priateľstvo? áno, dá.
Je možné zakázať komunikáciu? samozrejme.
Môže niekto niekoho kontrolovať? môže.

A skutočne... fakt niekto dokáže byť presvedčený o tom, že sa mu to všetko darí?
och, bez najmenšej pochyby!

Spokojnosť je merateľná dosiahnutými úspechmi. (len na margo: Dnes som v jednej komunikácii započula: "Ublížiť niekomu, kto pácha skutočné zlo, je vlastne veľmi dobrý pocit.") Za úspech sa dá považovať hocičo - od bezchybne odvedenej práce, "čistého štítu" až po elimináciu nepriateľov, večerné zadosťučinenie po krásnom športovom výkone či prostý pocit nasýtenosti.

"Ty si ako černobyľ zaliata betónom... ale krusta začína postupne praskať a presakovať."

Tak pozor, aby okolie nebolo kontaminované. :)

Report

Neviem, či sa k Tebe dostane tento text, ale na tom nezáleží.
Mám za sebou druhý deň v zaviatej vieske. Pri pohľade z kuchynského okna ( lebo to bola moja počiatočná i konečná destinácia) som mala od rána až do večera pocit, že počasie sa prispôsobuje môjmu vnútornému nastaveniu. Prešla som si: Slnečnou fázou - ranná káva, čokoládový kukuričný koláč a Jump s hlavou na mojich kolenách. Polooblačnou - množstvo práce neúmerné počtu hodín za deň a fyzickým možnostiam. Búrka - všetko išlo ku dnu... Treskla som dverami z vnútornej strany izby, v ktorej prespávam, keď som u našich. Ležím na posteli zabalená v páperovej perine a cez okenné tabule vidím temné nebo a hviezdy. Ak by som bola romantická, zasnívala by som sa (alebo ako sa to hovorí).

Dnes som bola prototypom klasického ponímania ženy - tzv.žena v domácnosti za sporákom pripútaná ku kuchyni množstvom povinností ako šelma na reťazi v klietke veľkej sotva pár krát pár metrov. Pečiem rada, občas aj varím... Ale v momente, keď už ma štípe krk viac ako wasabi k sushi a ruky viac pripomínajú struhák, mlynček či šľahač, je mi jasné, že som v bode, z ktorého možno niet návratu. Myslím v gramáži a všetko si časujem. Svet za prahom kuchyne sa mi zdá neistý a neznámy. Nevonia vanilkou, možno nie je dosť slaný alebo dopečený...

A tak ležím teda v tej svojej posteli a znovuobjavujem zdravý rozum a svoje sladké rácio. Myslím na to Tvoje (pomerne často - hlavne, keď mám problém niečo zvládnuť s Tebe vlastnou brilantnosťou), či sa aj s telom uložilo do postele pre potrebný oddych.

Pozdravujem Ťa zo zaviatej viesky pod lesom a prajem Ti nádherné sny.

Deň s krásnym počasím

Vo štvrtok večer som piekla. Je to jeden z najlepších relaxov, aké dokážem realizovať po náročnom pracovnom dni, týždni, mesiaci. A viem, že moje kamarátky sa potešia. Áno, už môžem naplno povedať - napísať KAMARÁTKY.

(pozn. Celý život som sa strácala vo vzťahoch s ľuďmi. Ako keby mi nebolo dané viesť normálne - formou spoločensky akceptovateľné vzťahy. Dnes ich mám.)

Piatky sa zvyknú vliecť. Ten posledný ubehol najmä vďaka príjemným udalostiam, ktoré sa diali. Koláč mi mizol spod rúk ešte len som ho krájala, exkolegyňa - kamarátka mi pripomenula sobotný program, na ktorý som takmer v dôsledku rýchlospádu pracovných povinností a udalostí zabudla, radosť z úspechu ďalšej kamarátky v profesnej oblasti, výborná káva a mnoho iného.

Iba o Tebe som v ten deň nepočula... ale ako znela naša dohoda už na začiatku - business first. Veľa sa toho deje - ako keby sa rozpútala vojna na všetkých frontoch a každá si vyžadovala nesmiernu dávku pozornosti a energie. Raz si mi povedal, že niektoré veci treba nechať vyhniť. Mal si pravdu. Postupne sa vytratia zo života, zo snov (ktoré sú skôr nočnými morami) aj z podvedomia. Mnohé sa vyrieši samé a časom.

Dnes som mala bežať Devín. Žiaľ (alebo skôr pre moje osobné šťastie) s behaním som prestala a nahradila ho iným pohybom. Takým neustálym - plynulým - životným.

Postrehy III.

Ranná káva a teatrálne "morning sweeties" s cynickým výrazom tváre. Najväčšiu výzvu dňa mám za sebou. Vstala som z postele.

Telefón cinkol. Prišiel mi prvý email. "Si úplne dokonalá. :)" Usmiala som sa, ale len tak, aby to nik nevidel. Pohladkalo to moje polospiace ego.

Cestu do práce si spríjemňujem čítaním. Klub nenapraviteľných optimistov.
"... k rodinnému životu. Žijeme vedle sebe, jako bychom se znali, ale nic o sobě navzájem nevíme. Doufáme v zázraky dané pokrevností: v nemožný soulad, naprosté svěřování, niterné splynutí. Spokojujeme se s uklidňující lživostí svého příbuzenství..."

a niečo pre Teba o hre: "Nebylo snadné nás porazit. Bez obalu jsme si z nich dělali blázny. Někteří totální porážky od smrkáčú o deset let mladších snášeli jen těžko. ... Zpočátku jsme jásali. Dávali jsme najevo radost. Pak jsme si to vychutnávali mlčky. ... Vědeli, co je čeká a že nás nedokážou porazit, ještě než vúbec začali. Naše bohorovná nevšímavost byla horší než opovržení. Aby si zasložili náš pohled, museli nás nějak ohrozit, vyrovnat skóre... Zájemci nechyběli, a když člověk prohrál, musel si dlouho počkat, než se zase dostal ke hře..."

Tento článok vznikal dlhšie, ako som plánovala. Nie však mojím zavinením, ani množstvom práce...

Tak to občas chodí. Našťastie, môj život je viac než práca a priatelia nie sú kolegovia, ale slobodná voľba kvality. :)

Stratená gombička

Sú dni, sú týždne, sú mesiace... keď sa človek ráno zobúdza a cíti, že deň bude taký ako ten predošlý a ako všetky tie pred ním. Monotónne, plné sklamania, neúspechov, hádok, boja na rôznych frontoch. Túžba ísť niekam na samotu a z plného hrdla si zakričať a s ozvenou sa postupne vnárať do ticha a nechať ho hojiť rozorvané vnútro. Naberať vzduch do pľúc. Cítiť na pokožke jemný vietor a kvapky dažďa.

Nech je to akokoľvek, sme len ľudia. Občas sa nám jednoducho nedarí a náš svet strácame ako odtrhnutý gombík zo saka či svetra. Dôjde nám to až v momente, keď ho potrebujeme, no už ho niet. Odpadol, stratil sa... Doma možno nájdeme náhradný a našijeme ho miesto pôvodného.

Vo vrecku saka som objavila odtrhnutý gombík. Potešil ma. Už ani neviem, kedy sa to stalo. Ale neprišla som oň, zodvihla som ho zo zeme, bezpečne odložila, aby som ho našila tam, kam patrí. A všetko bude, ako má byť.

Zlé spomienky odídu ako mračná. Nastane bezvetrie prežiarené, zohriate slnkom. Všetko zlé, každý neúspech sa premení len na úsmevný zážitok včerajšieho dňa.

A svet bude opäť gombička. Pevne prišitá na svojom mieste.

Pre Teba... lebo ma inšpiruješ.