Po dlhom čase som mala ráno cestou do práce zapnuté rádio. Takmer každá pieseň bola tak povediac "rozchodová" alebo o nešťastnej láske, zamilovanosti, o tom, že je potrebné všetkých za všetko ospravedlniť, lebo nik nie je dosť dobrý.
"I wont give up on us..."
"Be your number one..."
"Maby tonight I will call ya after my blood turns into alcohol... I just want to hold you..."
"What would I do wihout your smart mouth..."
"So give them hell... heres to us :)"
Neviem byť šťastná. Alebo aspoň to o sebe nedokážem tvrdiť. Šťastie totiž nie je merateľné ani uchopiteľné. Viem byť spokojná alebo sklamaná.
Dá sa zakázať priateľstvo? áno, dá.
Je možné zakázať komunikáciu? samozrejme.
Môže niekto niekoho kontrolovať? môže.
A skutočne... fakt niekto dokáže byť presvedčený o tom, že sa mu to všetko darí?
och, bez najmenšej pochyby!
Spokojnosť je merateľná dosiahnutými úspechmi. (len na margo: Dnes som v jednej komunikácii započula: "Ublížiť niekomu, kto pácha skutočné zlo, je vlastne veľmi dobrý pocit.") Za úspech sa dá považovať hocičo - od bezchybne odvedenej práce, "čistého štítu" až po elimináciu nepriateľov, večerné zadosťučinenie po krásnom športovom výkone či prostý pocit nasýtenosti.
"Ty si ako černobyľ zaliata betónom... ale krusta začína postupne praskať a presakovať."
Tak pozor, aby okolie nebolo kontaminované. :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára