Neviem, či sa k Tebe dostane tento text, ale na tom nezáleží.
Mám za sebou druhý deň v zaviatej vieske. Pri pohľade z kuchynského okna ( lebo to bola moja počiatočná i konečná destinácia) som mala od rána až do večera pocit, že počasie sa prispôsobuje môjmu vnútornému nastaveniu. Prešla som si: Slnečnou fázou - ranná káva, čokoládový kukuričný koláč a Jump s hlavou na mojich kolenách. Polooblačnou - množstvo práce neúmerné počtu hodín za deň a fyzickým možnostiam. Búrka - všetko išlo ku dnu... Treskla som dverami z vnútornej strany izby, v ktorej prespávam, keď som u našich. Ležím na posteli zabalená v páperovej perine a cez okenné tabule vidím temné nebo a hviezdy. Ak by som bola romantická, zasnívala by som sa (alebo ako sa to hovorí).
Dnes som bola prototypom klasického ponímania ženy - tzv.žena v domácnosti za sporákom pripútaná ku kuchyni množstvom povinností ako šelma na reťazi v klietke veľkej sotva pár krát pár metrov. Pečiem rada, občas aj varím... Ale v momente, keď už ma štípe krk viac ako wasabi k sushi a ruky viac pripomínajú struhák, mlynček či šľahač, je mi jasné, že som v bode, z ktorého možno niet návratu. Myslím v gramáži a všetko si časujem. Svet za prahom kuchyne sa mi zdá neistý a neznámy. Nevonia vanilkou, možno nie je dosť slaný alebo dopečený...
A tak ležím teda v tej svojej posteli a znovuobjavujem zdravý rozum a svoje sladké rácio. Myslím na to Tvoje (pomerne často - hlavne, keď mám problém niečo zvládnuť s Tebe vlastnou brilantnosťou), či sa aj s telom uložilo do postele pre potrebný oddych.
Pozdravujem Ťa zo zaviatej viesky pod lesom a prajem Ti nádherné sny.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára