Sú dni, sú týždne, sú mesiace... keď sa človek ráno zobúdza a cíti, že deň bude taký ako ten predošlý a ako všetky tie pred ním. Monotónne, plné sklamania, neúspechov, hádok, boja na rôznych frontoch. Túžba ísť niekam na samotu a z plného hrdla si zakričať a s ozvenou sa postupne vnárať do ticha a nechať ho hojiť rozorvané vnútro. Naberať vzduch do pľúc. Cítiť na pokožke jemný vietor a kvapky dažďa.
Nech je to akokoľvek, sme len ľudia. Občas sa nám jednoducho nedarí a náš svet strácame ako odtrhnutý gombík zo saka či svetra. Dôjde nám to až v momente, keď ho potrebujeme, no už ho niet. Odpadol, stratil sa... Doma možno nájdeme náhradný a našijeme ho miesto pôvodného.
Vo vrecku saka som objavila odtrhnutý gombík. Potešil ma. Už ani neviem, kedy sa to stalo. Ale neprišla som oň, zodvihla som ho zo zeme, bezpečne odložila, aby som ho našila tam, kam patrí. A všetko bude, ako má byť.
Zlé spomienky odídu ako mračná. Nastane bezvetrie prežiarené, zohriate slnkom. Všetko zlé, každý neúspech sa premení len na úsmevný zážitok včerajšieho dňa.
A svet bude opäť gombička. Pevne prišitá na svojom mieste.
Pre Teba... lebo ma inšpiruješ.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára