...od Vandy Rozenbergovej.
Poviedky s nečakanou zápletkou a s nepredvídateľným koncom. Radosť čítať. Možno si to všetko len vymyslela, možno písala zo života. Len samotný život, správanie ľudí a ich medziľudské vzťahy vedia byť tak absurdné. Nie vždy. Občas.
Ubližujeme si, potom si odpúšťame, milujeme sa, klameme sa, snívame, plánujeme, nesnažíme sa, sme sklamaním a sme sklamaní, hneváme sa a kričíme, plačeme a chýbame si, chodíme za ruku, dáme facku, keď je treba, a keď je tiež treba, tak ju obdržíme, hráme sa, varíme, upratujeme, čítame, stretáme sa a vymýšľame, líhame si spať a vstávame do práce...
Sme ľudia a máme svoje túžby, sny a plány. Každý iné a predsa sme si tak podobní.
Ak smiem byť tak smelá a familiárne povedať autorke "Vanda", tak Vanda s precíznou úprimnosťou do detailu charakterizovala nás - ľudí, zasadila nás do rozmanitých prostredí, rodinných pomerov, vzťahov a priradila nám životnú situáciu a špecifické osobnostné črty a rozpoloženie. Nenapísala psychologickú drámu o živote. Vanda dokázala zvečniť ľudské osudy prostredníctvom jednoduchých viet zložených do poviedok s rovnakou šikovnosťou ako skúsený fotograf. (Žiada sa mi napísať, že zvolila pozitivistický prístup vo svojom písaní, ale to mi príde ako "príliš chabé" a neúctivé voči autorke.)
Vďaka mojej mame som sa dostala k Vande. A vďaka Vande objavujem v sebe chuť písať, tvoriť a publikovať.
streda 27. februára 2013
utorok 26. februára 2013
Štebot vtákov v autobuse
Dnešné ráno bolo rovnako ponuré ako tie predošlé. Je koniec februára, takže sa netreba nad tým ani pozastavovať. Ľudia síce deň čo deň rozoberajú počasie ako, paradoxne k teplotám vonku, najhorúcejšiu tému. Ak sa cez deň náhodou vyhupne slnko spoza bielo - sivých hustých súvislých mračien, každý na moment zabudne na prácu a hľadí von, užíva si dotyk slnečných lúčov.
Tak nejak už všetci vyčerpaní pridlhou zimou túžime po jari. Po slnku. Po zelenej tráve a teplotách okolo 10 stupňov Celzia.
Nastúpila som do autobusu. Vyhliadla som si miesto na sedenie, o ktoré nik nemal záujem, lebo je, ako sa hovorí, proti smeru jazdy. Ešte som sa poriadne obzrela, či niekto o to miesto nejaví záujem. Usadila som sa. Keďže som si konečne zvykla na čítanie v dopravných prostriedkoch, radšej sedím a, beztak, chodím až na konečnú zastávku. Len čo sa autobus dal do pohybu, začula som štebot vtákov. Obzrela som sa, či to má niekto ako zvonenie telefónu. Nik však v mojom okolí po tom zvuku nechytil do ruky mobil. O chviľku zas a potom znova... Zvykla som si na to, že autobusári si púšťajú rozmanitú, nie vždy všetkým príjemnú, hudbu. Ale toto? Bolo to ohromné! Celou cestou v krátkych intervaloch v autobuse štebotali vtáky.
Vystúpila som z autobusu. Cupotajúc vo vysokých čižmách na ešte vyšších podpätkoch som chvátala na električku. Zhlboka som sa nadýchla a vo vzduchu som čosi zacítila. Nebol to smrad z výfukov áut na frekventovanej križovatke, ani vôňa čokolády z Figara. V jemnom vetríku som zacítila jar.
Asi sa nikdy nedozviem, ako to bolo s tým štebotom vtákov v autobuse. Ale aj tak začínam vnímať, že vo vzduchu sa čosi deje, že svet sa okolo mňa prebúdza z dlhého spánku.
A ja sa prebúdzam s ním...
Tak nejak už všetci vyčerpaní pridlhou zimou túžime po jari. Po slnku. Po zelenej tráve a teplotách okolo 10 stupňov Celzia.
Nastúpila som do autobusu. Vyhliadla som si miesto na sedenie, o ktoré nik nemal záujem, lebo je, ako sa hovorí, proti smeru jazdy. Ešte som sa poriadne obzrela, či niekto o to miesto nejaví záujem. Usadila som sa. Keďže som si konečne zvykla na čítanie v dopravných prostriedkoch, radšej sedím a, beztak, chodím až na konečnú zastávku. Len čo sa autobus dal do pohybu, začula som štebot vtákov. Obzrela som sa, či to má niekto ako zvonenie telefónu. Nik však v mojom okolí po tom zvuku nechytil do ruky mobil. O chviľku zas a potom znova... Zvykla som si na to, že autobusári si púšťajú rozmanitú, nie vždy všetkým príjemnú, hudbu. Ale toto? Bolo to ohromné! Celou cestou v krátkych intervaloch v autobuse štebotali vtáky.
Vystúpila som z autobusu. Cupotajúc vo vysokých čižmách na ešte vyšších podpätkoch som chvátala na električku. Zhlboka som sa nadýchla a vo vzduchu som čosi zacítila. Nebol to smrad z výfukov áut na frekventovanej križovatke, ani vôňa čokolády z Figara. V jemnom vetríku som zacítila jar.
Asi sa nikdy nedozviem, ako to bolo s tým štebotom vtákov v autobuse. Ale aj tak začínam vnímať, že vo vzduchu sa čosi deje, že svet sa okolo mňa prebúdza z dlhého spánku.
A ja sa prebúdzam s ním...
pondelok 25. februára 2013
Dostihnutá
Nepijem kávu. Nikdy som si k nej nevytvorila ani príležitostný vzťah. Uznávam, pár pokusov som mala - ranná káva v prvej práci, poobedná káva na rodinných oslavách, či len tak po nedeľnom obede s mojou mamou. Odvážne môžem vyhlásiť, že ju nepotrebujem.
Opäť čítam knihy. Vždy som mala rada vôňu kníh, šumenie stránok a príbehy, ktoré som mohla v hlave premieňať na film. Postavám vymýšľať tváre a kostýmy, zariaďovať domy, v ktorých bývali, vytvárať ich mimiku, gestiku, vône, chute... V istom momente som prestala hltať príbehy. Čítala som len noviny, niektoré časopisy a sem tam nejakú ľahšiu literatúru. Vrátila som sa k tej ozajstnej. Nie vždy veselej a s dobrým koncom. Naučila som sa čítať vo vlaku aj v autobuse cestou do práce. Knihu nosím vo svojej taške a hoci je občas "len" elektronická, aj tak z nej mám dobrý pocit, že je tam a že po nej môžem vo voľnej chviľke siahnuť.
Nepoužívam škaredé slová. Prieči sa mi to. Keď niekto v mojom okolí vulgárne zanadáva, ohradím sa a slušne ho poprosím, aby už v mojej prítomnosti tak nehovoril. Občas sa aj ja sama cítim nesmierne vytočená a párkrát za rok vyslovím extrémne škaredé slovo, ale v tom momente sa celé moje telo voči tomu vzbúri. Mrkám a špúlim pery. Keď už teda sa nezdržím a niečo odporné vyslovím, verím, že to už naozaj bolo naposledy.
Behám. Na autobus do práce, po schodoch, dole schodmi, po práci na električku a večer behám, lebo chcem. Nemusím. Baví ma, teší, uzdravuje. Je úžasné, že nepotrebujem nijaké kolesá, motor, proste nič. Obujem si tenisky a nesú ma moje nohy. A nesú ma stále ďalej a rýchlejšie.
Dostihli ma určité veci v živote, ktoré som prehliadala, odkladala, neprikladala im dostatočnú významnosť. Mám pocit, že som tak trochu zhasla. Ale! Každé ráno sa zobúdzam s pocitom, že kresanie novej, intenzívnejšej iskry mi ide stále viac od ruky. Moje telo sa prebúdza, duša sa mi začína usmievať. Cítim, že čoskoro sa mi podarí zaiskriť, vzplanúť a uchvátiť.
Opäť čítam knihy. Vždy som mala rada vôňu kníh, šumenie stránok a príbehy, ktoré som mohla v hlave premieňať na film. Postavám vymýšľať tváre a kostýmy, zariaďovať domy, v ktorých bývali, vytvárať ich mimiku, gestiku, vône, chute... V istom momente som prestala hltať príbehy. Čítala som len noviny, niektoré časopisy a sem tam nejakú ľahšiu literatúru. Vrátila som sa k tej ozajstnej. Nie vždy veselej a s dobrým koncom. Naučila som sa čítať vo vlaku aj v autobuse cestou do práce. Knihu nosím vo svojej taške a hoci je občas "len" elektronická, aj tak z nej mám dobrý pocit, že je tam a že po nej môžem vo voľnej chviľke siahnuť.
Nepoužívam škaredé slová. Prieči sa mi to. Keď niekto v mojom okolí vulgárne zanadáva, ohradím sa a slušne ho poprosím, aby už v mojej prítomnosti tak nehovoril. Občas sa aj ja sama cítim nesmierne vytočená a párkrát za rok vyslovím extrémne škaredé slovo, ale v tom momente sa celé moje telo voči tomu vzbúri. Mrkám a špúlim pery. Keď už teda sa nezdržím a niečo odporné vyslovím, verím, že to už naozaj bolo naposledy.
Behám. Na autobus do práce, po schodoch, dole schodmi, po práci na električku a večer behám, lebo chcem. Nemusím. Baví ma, teší, uzdravuje. Je úžasné, že nepotrebujem nijaké kolesá, motor, proste nič. Obujem si tenisky a nesú ma moje nohy. A nesú ma stále ďalej a rýchlejšie.
Dostihli ma určité veci v živote, ktoré som prehliadala, odkladala, neprikladala im dostatočnú významnosť. Mám pocit, že som tak trochu zhasla. Ale! Každé ráno sa zobúdzam s pocitom, že kresanie novej, intenzívnejšej iskry mi ide stále viac od ruky. Moje telo sa prebúdza, duša sa mi začína usmievať. Cítim, že čoskoro sa mi podarí zaiskriť, vzplanúť a uchvátiť.
sobota 23. februára 2013
Dojatá ľuďmi
Nastúpil do električky. Hľadal miesto, kde by sa pohodlne usadil, lebo nevládal stáť. Kožená bunda s masívnym pleteným golierom ošúchané menčestrové nohavice látková károvaná taška s dreveným držadlom v trasúcej sa ruke. Nedokázala som odhadnúť koľko má rokov. Jeho biele vlasy, hlboké vrásky zhrbené chatrné telo mohli vypovedať o zrobenom zničenom utrápenom šesťdesiatnikovi, ale kľudne aj o sto ročnom starčekovi. Našiel si sedadlo vedľa mladíka kúsok odo mňa. Len čo sa usadil, mladý muž sa začal zdvíhať k vystupovaniu. Starček sa bez jediného povzdychu, frflania pomaly postavil a ustúpil aby sa mládenec dostal ku dverám. Bolo v tom čosi úžasne pokorné. Opäť sa začal usádzať, nie však tak, ako to zvyknú dôchodci - sadnú si na krajné sedadlo a nik sa už nevie dostať na miesto vedľa nich, keďže pri akomkoľvek pokuse začnú vzdychať a lamentovať a hlavne sa neuhnú. On sa posunul, aby si mohol k nemu niekto sadnúť. Vystupoval pri Blumentáli. Pridŕžajúc sa dverí schodík po schodíku vystupoval prednými dverami. Ja som už dávno bola pár metrov ďalej od električky. Zastavila som. Nedalo mi to. Otočila som sa a pohľadom som ho hľadala na hustým snežením zneprehľadnenej ulici. Zazrela som ho na opačnej strane. Pohľad na neho ma dojal. Nedojímala ma jeho staroba, ani vrásky, ani zhrbený chrbát. Dojala ma jeho pokora, skromnosť, ľudskosť.
Nedokázala som na neho prestať myslieť ani keď som večer nastúpila do rýchlika domov. Zhodou okolností si ku mne prisadol starší manželský pár. Rada pozorujem ľudí, vnímam ich slová, rozhovory, reakcie, mimiku aj gestiku... ešte chvíľku som premýšľala nad starčekom z električky. A vlak sa pohol smerom k zaviatej vieske.
Nedokázala som na neho prestať myslieť ani keď som večer nastúpila do rýchlika domov. Zhodou okolností si ku mne prisadol starší manželský pár. Rada pozorujem ľudí, vnímam ich slová, rozhovory, reakcie, mimiku aj gestiku... ešte chvíľku som premýšľala nad starčekom z električky. A vlak sa pohol smerom k zaviatej vieske.
štvrtok 21. februára 2013
Miesto stretnutia
Prvá rozprávka, ktorú som videla v kine, bol Leví kráľ. Okrem iného mi tento príbeh ukázal, aká dôležitá je voda a ako sa zvieratá stretávajú okolo napájadiel.
Už dlhšie pozorujem veľmi podobný fenomén u nás v práci. Každé poschodie má automaty na horúcu a studenú vodu (k tomu plastové poháriky, ale tie sa používajú minimálne, keďže každý má svoj hrnček, pohár, šálku, krígeľ, vedro, fľašu...). Ľudia k nim prichádzajú, aby sa napili. Ľudia k nim prichádzajú, aby sa stretli.
Tieto naše "napájadlá" sú miestami stretnutí, rozhovorov, zoznámení, láskavostí...
Už dlhšie pozorujem veľmi podobný fenomén u nás v práci. Každé poschodie má automaty na horúcu a studenú vodu (k tomu plastové poháriky, ale tie sa používajú minimálne, keďže každý má svoj hrnček, pohár, šálku, krígeľ, vedro, fľašu...). Ľudia k nim prichádzajú, aby sa napili. Ľudia k nim prichádzajú, aby sa stretli.
Tieto naše "napájadlá" sú miestami stretnutí, rozhovorov, zoznámení, láskavostí...
streda 20. februára 2013
Slnkooo!
Svoju prácu mám rada. Nie je to niečo, čo som chcela celý život robiť, ani nie je mojím koníčkom. Som za ňu nesmierne vďačná a teším sa, že môžem ráno vstávať a chodiť do našej modrej veže.
Dnes konečne vyšlo slnko. Celý open office zrazu ožil. Každý otáčal hlavu k obrovským oknám a sledoval, čo sa vonku deje. Slnkooo! To je nádhera. Konečne... všetkým sa v momente zlepšila náladu o tisíc percent.
Aj ja som sledovala tú úchvatnosť. Tajúci sneh okolo Kuchajdy a modré nebo nad ňou.
Dnes konečne vyšlo slnko. Celý open office zrazu ožil. Každý otáčal hlavu k obrovským oknám a sledoval, čo sa vonku deje. Slnkooo! To je nádhera. Konečne... všetkým sa v momente zlepšila náladu o tisíc percent.
Aj ja som sledovala tú úchvatnosť. Tajúci sneh okolo Kuchajdy a modré nebo nad ňou.
utorok 19. februára 2013
Cez dva mosty
Na rôznych bratislavských internátoch som strávila štandardných 5 rokov vysokej školy. Nikdy som nemala chuť predlžovať svoje štúdium, ako je to v dnešnej dobe trendom. Zažila som rôzne, naučila sa ešte rôznejšie. Ale to už je na iný príbeh (alebo viacero).
Počas internátnych čias som mala možnosť skúsiť viacero pohybových aktivít. Niektoré v rámci povinnej telesnej výchovy, iné po poobediach, večeroch s kamarátkami alebo aj sama. Začnem od prvého ročníka.
Pilates.
Kapitola sama o sebe. Pôvodný plán bol aerobik (taká babská nadskakovačka), ale keďže som ešte nikoho nepoznala a nemala parťáčku, tak som si zvolila niečo, čo mi dokonale sedelo do rozvrhu a nevyzeralo na pohľad príliš náročne. (V zmysle, že som nepotrebovala mať vopred znalosti o zostavách, krokoch apod.) Prvá hodina ma očarila. Cvičiteľka (trénerka) pustila relaxačnú hudbu a 20 minút sme sa učili len správne dýchať. Potom sme ležali, sedeli, naťahovali sa... všetko v pomalom, priam rozvláčnom tempe. O ostatné hodiny boli veľmi podobné a hoci sa cvičilo pomaly, chodila som odtiaľ ponaťahovaná v dobrom slova zmysle (možno aj od centimeter vyššia) a cítila som každý jeden sval svojho tela.
Aerobik, body building s malou loptou.
Najhoršia chyba v mojom živote. Absolvovala som tanečnú, ale pochopiť a zosynchronizovať nohy a ruky bolo pre mňa absolútne nemožné. Časom do rúk pribudla lopta, ktorá sa popri polotanečných krokoch všelijak prehadzovala, krúžilo sa s ňou... Metrix. Začala som tam chodiť dobrovoľne mimo rozvrh a tak som tam postupne aj dobrovoľne prestala chodiť.
Bedminton.
Ten asi netreba špeciálne predstavovať. Chodila som naň v čase, keď bol prvý raz za amerického prezidenta zvolený Obama. Ako to viem tak presne? Naša trénerka bola do neho platonicky zamilovaná a šialene mu fandila a popri tom fandila aj nám s tým, že sme jej úžasné kuriatka, ktoré dávajú košíčkom lietať vzduchom. Boli to hodiny ľudovej poetiky a fandenia.
Zumba
Ako každá mladá žena som sa dala zlákať na ladné pohyby plné explozívnej energie a radosti pripomínajúce latinskoamerické tance. Bolo to v čase, keď som na internáte bývala s roztomilou ryšavkou Bzučou. Chodili sme tam spolu. Veru, s Bzučou sme skúsili pár krát aj klasickú posilovňu. Vzali sme si tam knižky, položili si ich na bicykle a učili sa na zápočty.
In - line
Už od malička som túžila mať kolieskové korčule. Svoj sen som si splnila vo štvrtom ročníku na vysokej. Investovala som do poriadnych korčulí a keďže som bývala na Vlčom hrdle, mohla som sa krásne na nich učiť popri malom Dunaji - na hrádzi. Základy som ovládala, potrebovala som prekonať strach.
Beh
Nie som v tom nijaký nováčik. Behávala som už na gymnáziu. Šprinty, štafety, dlhé trate... Chodila som aj reprezentovať školu. Na obyčajný beh, na ktorý netreba špeciálnu výstroj, som nezanevrela ani na vysokej. Občas som šla s kamarátkou, občas sama. Za posledný rok som sa nabehala pomerne dosť. Beh je oslobodzujúci.
Naozaj naň nič nepotrebujete.
Obujete si obyčajné tenisky a bežíte za nosom... len tak. Niektorí behajú, aby vybili zlosť, iní sa zúčastňujú tematických behov, ďalší behajú už tak zo zvyku...
19.2.2013, 2 stupne Celzia. Hustý dážď so snehom a tma. Dnes som konečne dosiahla svoju dávno stanovenú métu. Bežala som cez dva bratislavské mosty - cez Starý, po nábreží na most SNP a potom po petržalskom nábreží Dunaja. Temer 10 km. Bez prestávky. Keď som konečne zastavila pod činžiakom a vyberala z vrecka kľúče, zachvátil ma blažený pocit hrdosti samej na seba. Dokázala som to.
Počas internátnych čias som mala možnosť skúsiť viacero pohybových aktivít. Niektoré v rámci povinnej telesnej výchovy, iné po poobediach, večeroch s kamarátkami alebo aj sama. Začnem od prvého ročníka.
Pilates.
Kapitola sama o sebe. Pôvodný plán bol aerobik (taká babská nadskakovačka), ale keďže som ešte nikoho nepoznala a nemala parťáčku, tak som si zvolila niečo, čo mi dokonale sedelo do rozvrhu a nevyzeralo na pohľad príliš náročne. (V zmysle, že som nepotrebovala mať vopred znalosti o zostavách, krokoch apod.) Prvá hodina ma očarila. Cvičiteľka (trénerka) pustila relaxačnú hudbu a 20 minút sme sa učili len správne dýchať. Potom sme ležali, sedeli, naťahovali sa... všetko v pomalom, priam rozvláčnom tempe. O ostatné hodiny boli veľmi podobné a hoci sa cvičilo pomaly, chodila som odtiaľ ponaťahovaná v dobrom slova zmysle (možno aj od centimeter vyššia) a cítila som každý jeden sval svojho tela.
Aerobik, body building s malou loptou.
Najhoršia chyba v mojom živote. Absolvovala som tanečnú, ale pochopiť a zosynchronizovať nohy a ruky bolo pre mňa absolútne nemožné. Časom do rúk pribudla lopta, ktorá sa popri polotanečných krokoch všelijak prehadzovala, krúžilo sa s ňou... Metrix. Začala som tam chodiť dobrovoľne mimo rozvrh a tak som tam postupne aj dobrovoľne prestala chodiť.
Bedminton.
Ten asi netreba špeciálne predstavovať. Chodila som naň v čase, keď bol prvý raz za amerického prezidenta zvolený Obama. Ako to viem tak presne? Naša trénerka bola do neho platonicky zamilovaná a šialene mu fandila a popri tom fandila aj nám s tým, že sme jej úžasné kuriatka, ktoré dávajú košíčkom lietať vzduchom. Boli to hodiny ľudovej poetiky a fandenia.
Zumba
Ako každá mladá žena som sa dala zlákať na ladné pohyby plné explozívnej energie a radosti pripomínajúce latinskoamerické tance. Bolo to v čase, keď som na internáte bývala s roztomilou ryšavkou Bzučou. Chodili sme tam spolu. Veru, s Bzučou sme skúsili pár krát aj klasickú posilovňu. Vzali sme si tam knižky, položili si ich na bicykle a učili sa na zápočty.
In - line
Už od malička som túžila mať kolieskové korčule. Svoj sen som si splnila vo štvrtom ročníku na vysokej. Investovala som do poriadnych korčulí a keďže som bývala na Vlčom hrdle, mohla som sa krásne na nich učiť popri malom Dunaji - na hrádzi. Základy som ovládala, potrebovala som prekonať strach.
Beh
Nie som v tom nijaký nováčik. Behávala som už na gymnáziu. Šprinty, štafety, dlhé trate... Chodila som aj reprezentovať školu. Na obyčajný beh, na ktorý netreba špeciálnu výstroj, som nezanevrela ani na vysokej. Občas som šla s kamarátkou, občas sama. Za posledný rok som sa nabehala pomerne dosť. Beh je oslobodzujúci.
Naozaj naň nič nepotrebujete.
Obujete si obyčajné tenisky a bežíte za nosom... len tak. Niektorí behajú, aby vybili zlosť, iní sa zúčastňujú tematických behov, ďalší behajú už tak zo zvyku...
19.2.2013, 2 stupne Celzia. Hustý dážď so snehom a tma. Dnes som konečne dosiahla svoju dávno stanovenú métu. Bežala som cez dva bratislavské mosty - cez Starý, po nábreží na most SNP a potom po petržalskom nábreží Dunaja. Temer 10 km. Bez prestávky. Keď som konečne zastavila pod činžiakom a vyberala z vrecka kľúče, zachvátil ma blažený pocit hrdosti samej na seba. Dokázala som to.
Zaujalo ma
Mám obednú prestávku. A keďže mi momentálne (v tomto ponurom životnom období) príde jedlo ako ľudská malichernosť, živím sa informáciami. Čítam, čo príde, ale aj to, čo si sama nájdem. A práve dnes som narazila na nasledovné:
"Řekl, že jsme vždycky potřebovali být schopní dávat. Protože jsme ale nevěděli, v jaké oblasti nebo jakým směrem, dávali jsme vždycky sami sebe místo svojí síly, protože jsme neměli žádnou sílu, o niž bychom se mohli podělit. A že se dokážu naučit sdílet svou sílu a nevzdávat se části sebe sama. Že moje síla je jediné, co skutečně můžu lidem dávat, a moje zkušenosti a naděje. Ale pokud jde o něco hmatatelného, čeho by se mohli chytit, pak je to moje síla." (Eligio Stephen Gallegos, Osobní totem)
...nemám viac, čo by som k tomu mohla dodať. Možno len - cestou z práce a počas dnešného behu o tom budem uvažovať.
"Řekl, že jsme vždycky potřebovali být schopní dávat. Protože jsme ale nevěděli, v jaké oblasti nebo jakým směrem, dávali jsme vždycky sami sebe místo svojí síly, protože jsme neměli žádnou sílu, o niž bychom se mohli podělit. A že se dokážu naučit sdílet svou sílu a nevzdávat se části sebe sama. Že moje síla je jediné, co skutečně můžu lidem dávat, a moje zkušenosti a naděje. Ale pokud jde o něco hmatatelného, čeho by se mohli chytit, pak je to moje síla." (Eligio Stephen Gallegos, Osobní totem)
...nemám viac, čo by som k tomu mohla dodať. Možno len - cestou z práce a počas dnešného behu o tom budem uvažovať.
pondelok 18. februára 2013
Bež Foreste, bež!!!
Bol pondelok. Deň skutočne žalostnejší ako iné. Sivá obloha bez náznaku akejkoľvek zmeny či pohybu. Úplné bezvetrie a vtieravý chlad. Nie mrazivý, ale nepríjemný, útočiaci zo všetkých strán. Ľudia ponáhľajúci sa do práce, zababušení v pošedlých kabátoch postávajúci na zastávkach.
Dnes som sa neponáhľala do roboty. Mala som dostatok času, aby som sa mohla prejsť skôr, ako som zapadla v klimatizáciou vysušenej kancelárii. Zastavila som sa na kávu. Takú s veľa horúcim mliekom. Vzala som si ju so sebou a kráčala k našej modrej veži.
Už ani neviem, o čom som premýšľala. Automaticky som zamierila ku schodom a pomaly vyšľapala na dvanáste poschodie. Dokonale som utíšila pracujúci mozog, ktorý sa s poslednými zdolanými schodmi upriamil na rozbúšené srdce. Deň ubehol rýchlo, bolo veľa roboty.
Z práce som prišla okolo štvrť na sedem. Prezliekla som si svoje bežecké oblečenie, obula staré tenisky, do uší vložila sluchátka a doslova vybehla von. Neboli to nohy, čo bežali tmou, chladom, po tajúcom snehu. Bola to moja myseľ. Hnala moje telo a mala tak nesmiernu silu že neprešiel dlhý čas a bola som tak ďaleko od bytu až som údivom zastavila. Zhlboka som sa nadýchla a znova rozbehla. Moje nohy boli ľahké. Necítila som pod nimi tvrdý chodník. Akoby sa odrážali od neviditeľných strún pár centimetrov nad zemou. A v hlave mi znelo to známe: Bež Foreste, bež!!! A ja som bežala. Utekala som celou svojou silou. Hnalo sa celé moje vnútro.
Do výťahu som nastúpila so starším pánom (mohol mať tak po 60tke). Spýtal sa ma, koľko som odbehla. Nevedela som. Rozhovoril sa o tom, že on chodí behať každé ráno a zúčastňuje sa Devínskeho behu. Zaujímal sa, či sa aj ja na niečo také pripravujem. Odpovedala som, že ja behám len tak. Usmiala som sa. Vystúpil. Ja som sa vzniesla ešte o čosi kúsok vyššie a tiež som vystúpila.
Dnes som sa neponáhľala do roboty. Mala som dostatok času, aby som sa mohla prejsť skôr, ako som zapadla v klimatizáciou vysušenej kancelárii. Zastavila som sa na kávu. Takú s veľa horúcim mliekom. Vzala som si ju so sebou a kráčala k našej modrej veži.
Už ani neviem, o čom som premýšľala. Automaticky som zamierila ku schodom a pomaly vyšľapala na dvanáste poschodie. Dokonale som utíšila pracujúci mozog, ktorý sa s poslednými zdolanými schodmi upriamil na rozbúšené srdce. Deň ubehol rýchlo, bolo veľa roboty.
Z práce som prišla okolo štvrť na sedem. Prezliekla som si svoje bežecké oblečenie, obula staré tenisky, do uší vložila sluchátka a doslova vybehla von. Neboli to nohy, čo bežali tmou, chladom, po tajúcom snehu. Bola to moja myseľ. Hnala moje telo a mala tak nesmiernu silu že neprešiel dlhý čas a bola som tak ďaleko od bytu až som údivom zastavila. Zhlboka som sa nadýchla a znova rozbehla. Moje nohy boli ľahké. Necítila som pod nimi tvrdý chodník. Akoby sa odrážali od neviditeľných strún pár centimetrov nad zemou. A v hlave mi znelo to známe: Bež Foreste, bež!!! A ja som bežala. Utekala som celou svojou silou. Hnalo sa celé moje vnútro.
Do výťahu som nastúpila so starším pánom (mohol mať tak po 60tke). Spýtal sa ma, koľko som odbehla. Nevedela som. Rozhovoril sa o tom, že on chodí behať každé ráno a zúčastňuje sa Devínskeho behu. Zaujímal sa, či sa aj ja na niečo také pripravujem. Odpovedala som, že ja behám len tak. Usmiala som sa. Vystúpil. Ja som sa vzniesla ešte o čosi kúsok vyššie a tiež som vystúpila.
streda 13. februára 2013
Úprimnosť ako modlitba
Po čase som narazila na jednu veľmi krásnu báseň,ktorá je zároveň modlitbou ale i úprimným vyznaním. Nech sa páči, rada sa s vami o ňu podelím.
Modlitba
svatého Thomase Mora.
(1507)
Dopřej
mi chuť k jídlu, pane
A taky
něco, co bych sněd
Dej mi
zdravé tělo, pane
A nauč
mě s ním zacházet.
A dej
mi zdravý rozum, pane
Ať vidí
dobro kolem nás
Ať
s hříchem nikdy nevydržím
A
napravit jej umím včas.
A dej
mi mladou duši, pane
Ať
nenaříká, nereptá
Dej, ať
neberu moc vážně
Své
malé, pošetilé Já.
A dej
mi taky humor, pane
A
milost, abych chápal vtip
Ať mám
radost ze života
Ať umím
druhé potěšit.
Niečo je vo vzduchu.
Počasie posledných dní akoby reflektovalo dianie v politike, kultúre, cirkvi, v medziľudských vzťahoch. Rozporuplné nápady vlády sú ako mrazy striedajúce sa s čľapkanicou a hmlou. Rezignácia pápeža pripomína ostrý mrazivý severák prinášajúci tuhú zimu. Kultúra sa stala veľmi povrchnou ako poprašok čerstvého snehu, ktorý sa pri plusových teplotách okamžite roztopí... A ľudia a ich vzťahy? Mnohí mladí túžia po tradičných hodnotách, avšak ako často sami obhajujú svoje konanie, v "dnešnom svete" si ich nedokážu obhájiť. Nestálosť predčila stálosť daného sľubu, vonkajšia krása postavená na piedestál sa stala symbolom dokonalosti a samotná ľudskosť je ňou rozpúšťaná ako sneh soľou.
Ak by mali mladí dnes napísať svoj manifest, o čom by bol? o čom by svedčil? za čo by sa boli ochotní postaviť?
Sloboda a neobmedzené možnosti boli získané už dávno.
Ktorá hodnota by bola tou hlavnou, tou nosnou, pre ktorú by sa oplatilo žiť aj zomrieť?
...Dnes si hlboko uvedomujem kontrast,ktorý nastáva v spoločnosti. Vnímam to práve cez odchod pápeža a spomienku na jeho predchodcu, ktorý reagoval na výzvu odstúpenia pre starobu a chorobu: "Ani Kristus nezostúpil z kríža." Benedikt XVI. odstupuje a tým ukazuje svetu niečo ohromné, hlboké a presvedčivé.
"Benedikt nám dal príklad, že podobne, ako to je vo svete, bude to aj v Cirkvi. Ak príde vek, alebo choroba, človek má odísť.
Mladí túžia po skutočných hodnotách ale chýba im vytrvalosť. Zľaknú sa pred prvou väčšou prekážkou, vycúvajú, keď majú pocit, že nejde všetko hneď, ako si plánovali. Ale tak, ako samotný život je zázrak a mystérium, tak aj udalosti sú niečím často neočakávaným, tajuplným. Bolestivým, krásnym, vzrušujúcim, napĺňajúcim, zmysluplným, uchvacujúcim, smutným i radostným. Lebo taký je život, taký je naozaj život.
A keď prídu slnečné dni a sneh sa roztopí,čo bude pod ním? vyprahlá zem alebo živá naplnená nádejou po raste, kvitnutí a zrení?
Ak by mali mladí dnes napísať svoj manifest, o čom by bol? o čom by svedčil? za čo by sa boli ochotní postaviť?
Sloboda a neobmedzené možnosti boli získané už dávno.
Ktorá hodnota by bola tou hlavnou, tou nosnou, pre ktorú by sa oplatilo žiť aj zomrieť?
...Dnes si hlboko uvedomujem kontrast,ktorý nastáva v spoločnosti. Vnímam to práve cez odchod pápeža a spomienku na jeho predchodcu, ktorý reagoval na výzvu odstúpenia pre starobu a chorobu: "Ani Kristus nezostúpil z kríža." Benedikt XVI. odstupuje a tým ukazuje svetu niečo ohromné, hlboké a presvedčivé.
"Benedikt nám dal príklad, že podobne, ako to je vo svete, bude to aj v Cirkvi. Ak príde vek, alebo choroba, človek má odísť.
Kto miluje to, pre čo pracuje a obetuje tomu celý svoj “pracovný” život, bude pre to pracovať aj na zaslúženom odpočinku a bude za to aj umierať." (A.Srholec)"Vysoko vzdelaný muž s nemeckou racionalitou, perfekcionista, neváha sa priznať, že by stopercentne nezvládol svoje poslanie... Ktorý zo svetových štátnikov by to dokázal?"
Anton Hykisch
Mladí túžia po skutočných hodnotách ale chýba im vytrvalosť. Zľaknú sa pred prvou väčšou prekážkou, vycúvajú, keď majú pocit, že nejde všetko hneď, ako si plánovali. Ale tak, ako samotný život je zázrak a mystérium, tak aj udalosti sú niečím často neočakávaným, tajuplným. Bolestivým, krásnym, vzrušujúcim, napĺňajúcim, zmysluplným, uchvacujúcim, smutným i radostným. Lebo taký je život, taký je naozaj život.
A keď prídu slnečné dni a sneh sa roztopí,čo bude pod ním? vyprahlá zem alebo živá naplnená nádejou po raste, kvitnutí a zrení?
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)