Dnešné ráno bolo rovnako ponuré ako tie predošlé. Je koniec februára, takže sa netreba nad tým ani pozastavovať. Ľudia síce deň čo deň rozoberajú počasie ako, paradoxne k teplotám vonku, najhorúcejšiu tému. Ak sa cez deň náhodou vyhupne slnko spoza bielo - sivých hustých súvislých mračien, každý na moment zabudne na prácu a hľadí von, užíva si dotyk slnečných lúčov.
Tak nejak už všetci vyčerpaní pridlhou zimou túžime po jari. Po slnku. Po zelenej tráve a teplotách okolo 10 stupňov Celzia.
Nastúpila som do autobusu. Vyhliadla som si miesto na sedenie, o ktoré nik nemal záujem, lebo je, ako sa hovorí, proti smeru jazdy. Ešte som sa poriadne obzrela, či niekto o to miesto nejaví záujem. Usadila som sa. Keďže som si konečne zvykla na čítanie v dopravných prostriedkoch, radšej sedím a, beztak, chodím až na konečnú zastávku. Len čo sa autobus dal do pohybu, začula som štebot vtákov. Obzrela som sa, či to má niekto ako zvonenie telefónu. Nik však v mojom okolí po tom zvuku nechytil do ruky mobil. O chviľku zas a potom znova... Zvykla som si na to, že autobusári si púšťajú rozmanitú, nie vždy všetkým príjemnú, hudbu. Ale toto? Bolo to ohromné! Celou cestou v krátkych intervaloch v autobuse štebotali vtáky.
Vystúpila som z autobusu. Cupotajúc vo vysokých čižmách na ešte vyšších podpätkoch som chvátala na električku. Zhlboka som sa nadýchla a vo vzduchu som čosi zacítila. Nebol to smrad z výfukov áut na frekventovanej križovatke, ani vôňa čokolády z Figara. V jemnom vetríku som zacítila jar.
Asi sa nikdy nedozviem, ako to bolo s tým štebotom vtákov v autobuse. Ale aj tak začínam vnímať, že vo vzduchu sa čosi deje, že svet sa okolo mňa prebúdza z dlhého spánku.
A ja sa prebúdzam s ním...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára