Cez dva mosty

Na rôznych bratislavských internátoch som strávila štandardných 5 rokov vysokej školy. Nikdy som nemala chuť predlžovať svoje štúdium, ako je to v dnešnej dobe trendom. Zažila som rôzne, naučila sa ešte rôznejšie. Ale to už je na iný príbeh (alebo viacero).
Počas internátnych čias som mala možnosť skúsiť viacero pohybových aktivít. Niektoré v rámci povinnej telesnej výchovy, iné po poobediach, večeroch s kamarátkami alebo aj sama. Začnem od prvého ročníka.

Pilates.
Kapitola sama o sebe. Pôvodný plán bol aerobik (taká babská nadskakovačka), ale keďže som ešte nikoho nepoznala a nemala parťáčku, tak som si zvolila niečo, čo mi dokonale sedelo do rozvrhu a nevyzeralo na pohľad príliš náročne. (V zmysle, že som nepotrebovala mať vopred znalosti o zostavách, krokoch apod.) Prvá hodina ma očarila. Cvičiteľka (trénerka) pustila relaxačnú hudbu a 20 minút sme sa učili len správne dýchať. Potom sme ležali, sedeli, naťahovali sa... všetko v pomalom, priam rozvláčnom tempe. O ostatné hodiny boli veľmi podobné a hoci sa cvičilo pomaly, chodila som odtiaľ ponaťahovaná v dobrom slova zmysle (možno aj od centimeter vyššia) a cítila som každý jeden sval svojho tela.

Aerobik, body building s malou loptou.
Najhoršia chyba v mojom živote. Absolvovala som tanečnú, ale pochopiť a zosynchronizovať nohy a ruky bolo pre mňa absolútne nemožné. Časom do rúk pribudla lopta, ktorá sa popri polotanečných krokoch všelijak prehadzovala, krúžilo sa s ňou... Metrix. Začala som tam chodiť dobrovoľne mimo rozvrh a tak som tam postupne aj dobrovoľne prestala chodiť.

Bedminton.
Ten asi netreba špeciálne predstavovať. Chodila som naň v čase, keď bol prvý raz za amerického prezidenta zvolený Obama. Ako to viem tak presne? Naša trénerka bola do neho platonicky zamilovaná a šialene mu fandila a popri tom fandila aj nám s tým, že sme jej úžasné kuriatka, ktoré dávajú košíčkom lietať vzduchom. Boli to hodiny ľudovej poetiky a fandenia.

Zumba
Ako každá mladá žena som sa dala zlákať na ladné pohyby plné explozívnej energie a radosti pripomínajúce latinskoamerické tance. Bolo to v čase, keď som na internáte bývala s roztomilou ryšavkou Bzučou. Chodili sme tam spolu. Veru, s Bzučou sme skúsili pár krát aj klasickú posilovňu. Vzali sme si tam knižky, položili si ich na bicykle a učili sa na zápočty.

In - line
Už od malička som túžila mať kolieskové korčule. Svoj sen som si splnila vo štvrtom ročníku na vysokej. Investovala som do poriadnych korčulí a keďže som bývala na Vlčom hrdle, mohla som sa krásne na nich učiť popri malom Dunaji - na hrádzi. Základy som ovládala, potrebovala som prekonať strach.

Beh
Nie som v tom nijaký nováčik. Behávala som už na gymnáziu. Šprinty, štafety, dlhé trate... Chodila som aj reprezentovať školu. Na obyčajný beh, na ktorý netreba špeciálnu výstroj, som nezanevrela ani na vysokej. Občas som šla s kamarátkou, občas sama. Za posledný rok som sa nabehala pomerne dosť. Beh je oslobodzujúci.
Naozaj naň nič nepotrebujete.
Obujete si obyčajné tenisky a bežíte za nosom... len tak. Niektorí behajú, aby vybili zlosť, iní sa zúčastňujú tematických behov, ďalší behajú už tak zo zvyku...

19.2.2013, 2 stupne Celzia. Hustý dážď so snehom a tma. Dnes som konečne dosiahla svoju dávno stanovenú métu. Bežala som cez dva bratislavské mosty - cez Starý, po nábreží na most SNP a potom po petržalskom nábreží Dunaja. Temer 10 km. Bez prestávky. Keď som konečne zastavila pod činžiakom a vyberala z vrecka kľúče, zachvátil ma blažený pocit hrdosti samej na seba. Dokázala som to.