Nepijem kávu. Nikdy som si k nej nevytvorila ani príležitostný vzťah. Uznávam, pár pokusov som mala - ranná káva v prvej práci, poobedná káva na rodinných oslavách, či len tak po nedeľnom obede s mojou mamou. Odvážne môžem vyhlásiť, že ju nepotrebujem.
Opäť čítam knihy. Vždy som mala rada vôňu kníh, šumenie stránok a príbehy, ktoré som mohla v hlave premieňať na film. Postavám vymýšľať tváre a kostýmy, zariaďovať domy, v ktorých bývali, vytvárať ich mimiku, gestiku, vône, chute... V istom momente som prestala hltať príbehy. Čítala som len noviny, niektoré časopisy a sem tam nejakú ľahšiu literatúru. Vrátila som sa k tej ozajstnej. Nie vždy veselej a s dobrým koncom. Naučila som sa čítať vo vlaku aj v autobuse cestou do práce. Knihu nosím vo svojej taške a hoci je občas "len" elektronická, aj tak z nej mám dobrý pocit, že je tam a že po nej môžem vo voľnej chviľke siahnuť.
Nepoužívam škaredé slová. Prieči sa mi to. Keď niekto v mojom okolí vulgárne zanadáva, ohradím sa a slušne ho poprosím, aby už v mojej prítomnosti tak nehovoril. Občas sa aj ja sama cítim nesmierne vytočená a párkrát za rok vyslovím extrémne škaredé slovo, ale v tom momente sa celé moje telo voči tomu vzbúri. Mrkám a špúlim pery. Keď už teda sa nezdržím a niečo odporné vyslovím, verím, že to už naozaj bolo naposledy.
Behám. Na autobus do práce, po schodoch, dole schodmi, po práci na električku a večer behám, lebo chcem. Nemusím. Baví ma, teší, uzdravuje. Je úžasné, že nepotrebujem nijaké kolesá, motor, proste nič. Obujem si tenisky a nesú ma moje nohy. A nesú ma stále ďalej a rýchlejšie.
Dostihli ma určité veci v živote, ktoré som prehliadala, odkladala, neprikladala im dostatočnú významnosť. Mám pocit, že som tak trochu zhasla. Ale! Každé ráno sa zobúdzam s pocitom, že kresanie novej, intenzívnejšej iskry mi ide stále viac od ruky. Moje telo sa prebúdza, duša sa mi začína usmievať. Cítim, že čoskoro sa mi podarí zaiskriť, vzplanúť a uchvátiť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára