Nastúpil do električky. Hľadal miesto, kde by sa pohodlne usadil, lebo nevládal stáť. Kožená bunda s masívnym pleteným golierom ošúchané menčestrové nohavice látková károvaná taška s dreveným držadlom v trasúcej sa ruke. Nedokázala som odhadnúť koľko má rokov. Jeho biele vlasy, hlboké vrásky zhrbené chatrné telo mohli vypovedať o zrobenom zničenom utrápenom šesťdesiatnikovi, ale kľudne aj o sto ročnom starčekovi. Našiel si sedadlo vedľa mladíka kúsok odo mňa. Len čo sa usadil, mladý muž sa začal zdvíhať k vystupovaniu. Starček sa bez jediného povzdychu, frflania pomaly postavil a ustúpil aby sa mládenec dostal ku dverám. Bolo v tom čosi úžasne pokorné. Opäť sa začal usádzať, nie však tak, ako to zvyknú dôchodci - sadnú si na krajné sedadlo a nik sa už nevie dostať na miesto vedľa nich, keďže pri akomkoľvek pokuse začnú vzdychať a lamentovať a hlavne sa neuhnú. On sa posunul, aby si mohol k nemu niekto sadnúť. Vystupoval pri Blumentáli. Pridŕžajúc sa dverí schodík po schodíku vystupoval prednými dverami. Ja som už dávno bola pár metrov ďalej od električky. Zastavila som. Nedalo mi to. Otočila som sa a pohľadom som ho hľadala na hustým snežením zneprehľadnenej ulici. Zazrela som ho na opačnej strane. Pohľad na neho ma dojal. Nedojímala ma jeho staroba, ani vrásky, ani zhrbený chrbát. Dojala ma jeho pokora, skromnosť, ľudskosť.
Nedokázala som na neho prestať myslieť ani keď som večer nastúpila do rýchlika domov. Zhodou okolností si ku mne prisadol starší manželský pár. Rada pozorujem ľudí, vnímam ich slová, rozhovory, reakcie, mimiku aj gestiku... ešte chvíľku som premýšľala nad starčekom z električky. A vlak sa pohol smerom k zaviatej vieske.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára