Bež Foreste, bež!!!

Bol pondelok. Deň skutočne žalostnejší ako iné. Sivá obloha bez náznaku akejkoľvek zmeny či pohybu. Úplné bezvetrie a vtieravý chlad. Nie mrazivý, ale nepríjemný, útočiaci zo všetkých strán. Ľudia ponáhľajúci sa do práce, zababušení v pošedlých kabátoch postávajúci na zastávkach.
Dnes som sa neponáhľala do roboty. Mala som dostatok času, aby som sa mohla prejsť skôr, ako som zapadla v klimatizáciou vysušenej kancelárii. Zastavila som sa na kávu. Takú s veľa horúcim mliekom. Vzala som si ju so sebou a kráčala k našej modrej veži.
Už ani neviem, o čom som premýšľala. Automaticky som zamierila ku schodom a pomaly vyšľapala na dvanáste poschodie. Dokonale som utíšila pracujúci mozog, ktorý sa s poslednými zdolanými schodmi upriamil na rozbúšené srdce. Deň ubehol rýchlo, bolo veľa roboty.
Z práce som prišla okolo štvrť na sedem. Prezliekla som si svoje bežecké oblečenie, obula staré tenisky, do uší vložila sluchátka a doslova vybehla von. Neboli to nohy, čo bežali tmou, chladom, po tajúcom snehu. Bola to moja myseľ. Hnala moje telo a mala tak nesmiernu silu že neprešiel dlhý čas a bola som tak ďaleko od bytu až som údivom zastavila. Zhlboka som sa nadýchla a znova rozbehla. Moje nohy boli ľahké. Necítila som pod nimi tvrdý chodník. Akoby sa odrážali od neviditeľných strún pár centimetrov nad zemou. A v hlave mi znelo to známe: Bež Foreste, bež!!! A ja som bežala. Utekala som celou svojou silou. Hnalo sa celé moje vnútro.

Do výťahu som nastúpila so starším pánom (mohol mať tak po 60tke). Spýtal sa ma, koľko som odbehla. Nevedela som. Rozhovoril sa o tom, že on chodí behať každé ráno a zúčastňuje sa Devínskeho behu. Zaujímal sa, či sa aj ja na niečo také pripravujem. Odpovedala som, že ja behám len tak. Usmiala som sa. Vystúpil. Ja som sa vzniesla ešte o čosi kúsok vyššie a tiež som vystúpila.