Občas sa to musí stať

Stála som na zastávke uvedomujúc si, že na mňa prší. Nič som však necítila. Hľadela som na zoťednuté staromestské budovy a i napriek chladu a dažďu som bola bytostne kdesi ďaleko. Nachodníkoch a cestách sa začali tvoriť mláky, ľudia sa chúlili pod prístreškami dúfajúc, že po chvíli sa budú môcť presunúť a nezmoknú.

Dala som sa do pohybu. Kráčala som vzpriamene stredom chodníka. Míňala som výklady, pár odvážlivcov bez dáždnikov... Svet som zrazu vnímala ako "slow motion version" nejakého filmu na konci ktorého všetci pomrú a potom zasvieti slnko a kdesi v púštnej oáze zakvitne malý biely kvietok.

Nenáhlila som sa. V hlave som mala myšlienky, ktoré som potrebovala sama so sebou prebrať. Ocitla som sa vo vákuu svojho vlastného sveta, izolovaného a vzdialeného. Bolo mi krásne.

Na moste som pocítila prvé kvapky na tvári a studený vietor na dlaniach. Precitla som. Ale len na pár okamihov...

Aj pondelok môže byť nedeľou

Vždy prichádzajú po nedeliach (ale pre mňa sú aj predzvesťou piatkov a sobôt, ktoré nevyhnutne prichádzajú po absolvovaní pondelku a pondelkov č.2, 3 a 4). Mohla by som to brať tragicky - Its Monday. Kill me please. Kill me now! alebo z pohľadu nemenovanej medzinárodnej spoločnosti, ktorá má HR heslo: Thank God its Monday.

Na pondelku si cením najmä fakt, že prichádza so železnou pravideľnosťou vždy po víkende a i napriek nepriazni počasia a celkovému znechuteniu z neho sa nedá ináč - len ho akceptovať.

Zobudila som sa na budík. 3 minúty som hľadela na potemnený strop než som sa rozhodla vstať z postele a tým definitívne začať ďalší pracovný týždeň netušiac, aké nemilé prekvapenia mi prinesie (v mojom svete každé prekvapenie je nemilé). Rutinne som spravila všetky ranné nevyhnutnosti a ako bonus som sa poliala čajom a parfémom "poláskala" ľavé oko, samozrejme nechtiac. Zmeškala som všetky štandardné spoje, skapal mi telefón, odtrhla som si gombík na saku, zakopla o človeka v autobuse, kúpila si miesto neochutenej minerálky nejakú vitamínovú vodu s dulou (áno, s DULOU!!!). Ale ináč priam ukážkové ničím nerušené ráno - káva, raňajky, krátke rozhovory s kolegami o víkende, všetko v pozvolnom móde.

Potom som obdržala opis pondelňajšieho rána v nezameniteľnom podaní najzaujímavejšej osobnosti, akú som kedy spoznala (a spoznám). V nežnej úprave diakritiky a štylistiky (kvôli nezískaným právam na kopírovanie v pôvodnom znení) pondelok môže vyzerať aj nasledovne: Auto zaparkované vo veľkom štýle vlastnom majiteľom jednej nesmierne dynamickej a elegantnej značky evokujúcej nezameniteľnú príťažlivosť - avšak neakceptovateľné pre zvyšok parkoviskového osadenstva. (Ale sme predsa dospelí a nebudeme si poškodzovať veci ako deti na pieskovisku.) Oblečený v znamení demonštrácie vnútorného postoja k svetu v pondelok ráno so sebevlastnou nonšalantnosťou pri vstupe pokynujúc čašníkovi na otázku: "Ako obvykle?".

Pondelky nemusia byť nevyhnutne zlé.

A ak k tomu všetkému pridáme správnu dávku ambície a motivácie - aj pondelok môže byť nedeľou, hoci ja by som brala radšej piatok večer :) - ale to už je iný príbeh.

Občas pondelok nezabolí.

(Na úvod len takto v zátvorkách krátka poznámka - nikdy som nemala dar pomenovávať svoje články a iné dielka, ale tentokrát, myslím si, že nadpis vystihuje, o čom budem písať.)

...malou lyžičkou som priam obradne vmiešavala med do bylinkového čaju s mysľou upriamenou ešte na ušlý víkend. Pohyb lyžičkou v káve či čaji je pre mňa akýsi rituál, ktorý dokážem vykonávať niekoľko minút bezmyšlienkovite stojac či sediac. Po pár minútach som začula budík, ktorý sa dnes zobudil neskôr ako ja. Neprežil takú úžasnú nedeľu, takže som ho radšej súcitne vypla, aby sa netrápil hneď zrána. Ostatné ranné činnosti prebehli mechanicky, rutinne. "Šesťdesiatka" na autobus bola nesmierne osviežujúca (ako prechádzka po izbe v poslednom filme Pýcha a predsudok) a zaváhanie na zastávke, či som zamkla ma na moment zamrazilo. Tak či onak, nechcelo sa mi vrátiť. Otvorila som knihu a vypla ruch okolo seba.

...v rádiu reklama za reklamou na všetkých 7 vybraných staniciach. Mimoriadne hlásenia o nehodách od "expres vodičov" :) a playlist optimálny na slušnú depresiu. 5 minút a stačilo! Pri modrej veži som si uvedomila, že mám ešte veľmi veľa času. Kúpila som si take away coffee (kávu so sebou) a prešla som sa s ňou ku Kuchajde. Posadila som sa na lavičku a rozhliadla. Vôňa a teplo kávy láskali moje zmysly.

...keď som ju dopila, dožičila som si veľkolepý výstup na 12. poschodie do takmer prázdneho officu. Prišla kolegyňa a vymenili sme si nepodstatné detaily z prežitého víkendu. Čas otvoriť mailbox. Refresh. 23 nových mailov, celkovo 27 neroztriedených a nezaložených správ.

...15:35 - mám takmer porobenú mnou stanovenú výmeru práce na mnou určený "pozvolný pondelok". Je mi príjemne. Hľadím z okna a myslím na Teba. Čo robíš, kade blúdia Tvoje myšlienky... hodina a pol do konca. Uvažujem, čo večer. Pôjdem asi behať, dnes to nebude cez dva mosty ani ďaleko. Dnes pobežím, lebo po tom bytostne túžim.

Keď život chutí

Otrepaná fráza hovorí, že láska prechádza cez žalúdok. Pravdou je, že asi to tak nejak aj reálne funguje. Veď kto by si nedal niečo chutné, voňavé, dobre vyzerajúce a čerstvé? Kto by pohrdol domácou štrúdľou, buchtami či pečenou kačkou s lokšami?

Varím aj pečiem rada. Už dávno to nie je tajomstvom, že rada skúšam v kuchyni aj náročnejšie recepty, prípadne tzv. piplačky, ktoré si vyžadujú veľkú dávku času, priestoru, riadu a trpezlivosti. Moja láska k vareniu sa najviac rozvinula nejaký ten čas potom, čo mi zistili, že som celiatička. Cieľ bol jasný - naučiť sa robiť obľúbené, hlavne teda múčne, jedlá tak, aby som ich mohla konzumovať aj napriek diéte.

Pôvodný plán tohto článku bol - podeliť sa o nejaké postrehy, recepty a tipy v kulinárskych intenciách. Ale nenašla som zatiaľ kameň, do ktorého by bolo vytesané, že sa nemôžem odchýliť od prvotného zámeru, prípadne sa ho úplne vzdať.

Chutí teda život? A aká je jeho príchuť?

Množstvo práce sa deň po dni zväčšuje, nedoriešené záležitosti sa nafukujú ako balóny héliom... A môj pracovný život chutí po káve a vitamínových nápojoch. Vzduch je nasýtený vlhkosťou a chladom prichádzajúcej jesene. Opäť sa uchyľujeme k chuti "hot drinkov" proti nádche, k chuti vareného vína a husacine či kačacine. Tak chutí jeseň. Skôr, než zafarbí stromy do žlto - červena, budeme degustovať vína, jablčné mušty a posledné plody záhrad.



Nedávno mi jedna kamarátka hovorila o tom, aký je život trpko - sladký, že raz je hore potom dole a krásne momenty sú striedané ťažkými. Zamyslela som sa, ako chutí môj život z hľadiska emócií.


Chutí ako 5 dní v Permone. Nádherne, prekvapivo, sladko, nežne a miestami tak príjemne ostro.


A ja si jeho chuť vychutnávam každú sekundu.

Ty vieš.

Prepadol ma večerný pocit. Potrebujem niečo tvoriť, písať, spievať, cvičiť... explozívna, dlho kumulovaná energia potrebuje vybuchnúť a premeniť sa v niečo konkrétne. Napíšem o Tebe. Ako som Ťa spoznala a všetko okolo toho.

Zaujal Ťa môj blog a pozval si ma v tú nedeľu večer na kávu. Tak, ako sa to po správnosti robí. Miesto, čas, pár slov na úvod, nesmelé pohľady. Ty si mal kávu a ja víno. Objednal si mi ho bez otázok. A ja som rozprávala a Ty si sa divil, prečo nekladiem otázky. Rozhovoril si sa a ja som sa začala pýtať. Celkom príjemný večer. Posledný pohľad cez plece, nastúpil si do auta a odišiel. Ešte som Ti v ten večer venovala pár myšlienok. Možno som trošku žasla. Ale veď to poznáš...

Tak sme sa spoznali. Už je to skoro mesiac, vieš to? Budeš. Ak si toto prečítaš. :) Ja idem premieňať svoju energiu do slov a viet, idem explozívne tvoriť, chrliť myšlienky z hlavy cez klávesnicu na monitor, ktorý ožaruje izbu ako posledná sliepňavá lampička v potemnenom bratislavskom byte. V petržalke, v tom gete, ako si ho nazval.

Dnes je nádherný večer, mám pocit, že ešte stále letný...a ja si ho vychutnám.

...aj o tom, ako som piekla šamrole

To bol veru nápad! a nebol môj. Ako správny narodeninový oslávenec som pocítila povinnosť priniesť niečo do práce. Rozdávať lízatká alebo mandarinky  - na to som už ozaj "veľká". Tak som s pomocou mojej mamy vyrobila šamrole. Bol to jej nápad a moja nadšená realizácia, skrúšená obava cestou vo vlaku do Bratislavy a ranný nepokoj v autobude do práce.

Veď to poznáte...šamrole, kremrole dokonca rakvičky (to som počula prvý raz ako názov lístkových trubičiek plnených bielym sladkým ľahučkým krémom) - a nebudem klamať, zapáčil sa mi. Ale čo tomu všetkému predchádzalo?

Bol deň ako každý iný. Mama bola v záhrade a ja, ako obvykle, som sa došúrala za ňou s otázkou, čo by som mohla napiecť do roboty, aby toho bolo veľa a aby sa to dalo preniesť zo zaviatej viesky do modrej veže bez väčšej ujmy. Možností bolo niekoľko. Mama si však zaspomínala na sladkú prípravu šamrolí na hody u našej babky na "dolniakoch" a už nebolo cesty späť. Nápad ma nadchol a keďže som to pred tým nikdy neskúšala, o to viac ma to lákalo. A tak som z lístkového cesta upiekla trubičky, spravila vygooglený krém, naukladala do krabice od topánok vystlanej vianočnými servítkami a posnežila práškovým cukrom. Cesta vlakom ubiehala pomerne rýchlo, vozeň bol klimatizovaný a krabica ukrytá pred slnečným žiarením pod sedadlom pozvolne drásala moje nervy 3 hodiny vkuse. Odomkla som dvere bratislavského podnájmu a pádila k chladničke. Vyzerali tak pokojne, ako zasnžené kopce vo vianočné ráno. Cestu do práce si moc nepamätám - asi som ešte spala. Krabicu som položila na malý stolík a otvorila. Vôňa v momente zaplavila veľkú časť poschodia. Zbehlo sa ku mne pár kolegov a začali hýkať.

...a zjedli sa všetky (a možno bolo aj málo). Celý príbeh končí, z mojej perspektívy, gratuláciami kolegov k mojím narodeninám a plechom, ktorý pre mňa zadovážili, aby som im nosila stále také dobroty.

...a nikomu nič nebolo po nich, takže boli aj zdravotne nezávadné - a to tiež poteší, že nepriotrávite svojich kolegov.

To je vlastne koniec. Tak zase niekedy na slovíčko pri nejakom zákusku. Budem sa tešiť.

dovolenka?

Najhorúcejšia téma posledných dní. Ja o nej len ticho uvažujem a snívam. Keby bolo s kým ísť, neváhala by som. Pas mám ešte platný, peniažky odložené, dovolenku nedotknutú. Som jedným z mála ľudí, ktorí za prvý pol rok tohto roka nemali voľno. Vlastne, odkedy som začala po škole pracovať, som nemala dovolenku. A to už je skoro rok.

Neviem, ako to celé dopadne toto leto... verím a snívam, že znova uvidím more. Uchvátilo ma.

Možno sa nájde niekto, kto nechá predsudky doma zamknuté v skrini a povie "poď". A ja si zbalím len nevyhnutné, optimizmus, smiech a túžbu po dobrodružstve. Budem veselým, chápavým spoločníkom, ktorý frflanie a fňukanie dávno vymazal zo svojho repertoára.

More ma nadchlo. Zamilovala som sa do neho. Vyčerpane hľadím do monitora a myslím naň.

Ukryť sa?

Netreba na to ťažký deň či sadu neúspechov. Niekedy sa cítim zraniteľnejšia a citlivejšia, ako si zrovna žiada situácia a v snahe zabrániť odhaleniu mojej slabosti sa pokúšam ukryť. Zatváram za sebou všetky dvere a minimalizujem prechody medzi izbami. Potláčam vzniknuté potreby, aby som nemusela opustiť bezpečie 4 stien. Sedím na zemi - v úzkom priestore medzi stenou a posteľou, z periny mám postavený múr, zorné pole osekávam len na posteľ a nočný stolík.
Zvyčajne ma to dostatočne neuspokojí a uvažujem, čo viac urobiť pre svoje bezpečie. Vtedy sa uchyľujem k písaniu. Obliekam a ukrývam sa do slov, ktoré svedomito vyberám a skladám do viet.

Mnohí autori o sebe tvrdia, že písaním sa obnažujú nie na kožu, ale až na dušu. S tým sa dá súhlasiť - robím to aj ja svojím spôsobom. Avšak viac využívam svoje písanie na vrstvenie a obaľovanie svojej duše. Hýčkam ju v mäkkosti  slovenčiny, hľadkám ju metaforami a prirovnaniami. je v bezpečí. Ukrytá, zababušená, odpočívajúca.

A ja, sediac na koberci, premýšľam, ako si vytvoriť svoj malý úkryt, keď to občas potrebujem...

Najlepšie veci v živote

...sú, ako sa hovorí, buď protizákonné (alebo na hranice legálnosti), nemorálne, alebo v prípade nás, žien, sa z nich priberá. Tento prostý výrok sa stal dokonca jedným z Murphyho zákonov a o jeho pravdivosti sa v 99% prípadov nedá pochybovať.
Čo sú však tie "najlepšie veci v živote"? otázka jednak rétorická, jednak extrémne zvádzajúca k diskusii.

Sú dni, kedy mám toľko práce, že sa nestíham najesť. V momente, keď mi niekto oznámi: nechaj to na chiľku tak, počká to, choď sa najesť, je najlepšou vecou v živote voľný čas na obed (a samozrejme samotný obed).
Sú noci, keď nedokážem zaspať. Striedam polohy, obkladám sa vankúšami a paplónom ako malé dieťa, otváram a zatváram okno. Po pár hodinách zrazu pociťujem uvoľnenie, mozog sa ponára do bielej hmly - viem, že konečne zaspávam a to je ten najlepší pocit v živote.

Ponoriť ruku (alebo hneď obe) do vylúskanej fazule, ovoňať levanduľu, zalievať čaj, zjesť dva litre popcornu v kine, zobudiť sa v sobotu ráno s vedomím, že sa nikam neponáhľam, kráčať letným nočným mestom, držať niekoho za ruku...

A niekedy je ozaj tou najkrajšou vecou v živote počuť: "Chýbaš mi."

...a ja som to počula.

Poznať

Niekedy "deň blbec" netrvá len proklamovaných 24 hodín a potom záhadne expiruje, rozplynie sa s novým ránom, či sa zmyje vo večernej sprche. Jednoducho občas je to pocit, ktorý trvá a trvá a trvá... A človek sa cíti zacyklený - stále vo všetkom zlyháva a vôbec sa to nezlepšuje, na čo siahne, to pokazí a najradšej by sa obalil do pukacej fólie, ľahol si do postele a o niekoľko hodín sa prebudil a mal pocit, že to všetko bol len zlý sen.

Ale tak to nefunguje!

Realita dospeláckeho života ako aj skúsenosť ukázali, že blbé dni prichádzajú, trvajú a pri troche šťastia odídu bez viditeľnejšieho narušenia rovnováhy. Prichádzajú po prebdetej noci, kedy každá jedna úľavová poloha je zrazu extrémne nepohodlná, v izbe je priteplo alebo príliš chladno... Objavia sa, keď sa nám veci kazia v práci, horia termíny a každý je viac než nervózny.
V najhoršom možnom scenári - PROSTE SA STANÚ.

Áno, všetko vyzerá viac než obyčajne a vtedy sa to stane. Zlomí sa tenký viac imageový ako funkčný USB kľúč, počítač si počas práce na projekte, ktorý mal už včera byť hotový, spustí aktualizáciu, ktorá trvá takmer pol hodiny, čaj sa vyleje na tričko, hrdlo páli z klimatizácie a nie je nik na dosah, kto by povedal, že to bude dobré, že to všetko skončí.

Včera som mala šťastie. Nepovedal, že to bude dobré. Povedal len, že to pozná. V tom jednom slove bolo hlboké a rozsiahle pochopenie vzniknutej situácie. A to občas stačí. Nebyť v tom sám.

A ja som včera nebola sama. Ďakujem, veď to poznáš :)

Zlé sny

Celá rozochvená som otvorila oči. Bolo pol jednej v noci, počítač sa medzitým zahybernoval a občas vydal tlmený zvuk. Neviem, či som sa zobudila naň alebo na mizerný sen. Rozhliadla som sa po potemnenej izbe, ale nemala som dosť odvahy vstať. Už od detstva som sa pod paplónom cítila chránená. Mohla som sa prikryť úplne celá a cítiť bezpečie malinkého priestoru, ktorý som si ponechala okolo hlavy. Paplón vždy stlmil aj okolité hluky a zvuky. Sústredila som sa na vlastný dych a či mám dosť kyslíka, čím som vytesnila všetky ostatné myšlienky a obavy.

Včera to bolo iné. Neschovala som svoj strach do periny, nečakala som že ma opustí zlý pocit hneď ako začnem myslieť na vitálne funkcie svojho tela. Túžila som po tichu a tme, ktoré vo mne vyvolávajú optimálnu mieru bezpečia, v ktorom dokážem zaspať. Civela som do polotmy. Ľahla som si na ľavý bok a pritúlila som sa k paplónu. Objímala som ho očakávajúc, že objíme on mňa. Celá táto prázdnota sa mi zdala zrazu sterilná a tak rýdza.

Už neviem ako dlho som tam len tak nepohnuto ležala. Ovládal ma pocit, že to telo, čo sa tisne k perine nie som naozaj ja, že je to niekto cudzí a ja sa naň pozerám odkiaľsi zhora, z odstupu. Chcem sa ho dotknúť, aby cítilo blízkosť, ale je medzi nami magnetické pole, ktoré nás drží od seba, lebo sme obe plus alebo obe zároveň mínus.

Taký pondelok...

Zobudila som sa tri minúty pred zvonením budíka. Zauvažovala som, či by nebolo lepšie ešte zavrieť oči a počkať, kým zazvoní a potom ho posunúť ešte o 10 minút. Vstala som. Otvorila som okno, ktoré som bola nútená kvôli prievanu v noci zatvoriť. Vydýchaný vzduch v izbe ma ťahal späť do teplých osídiel mojej postele. Odolala som. Do priehľadného hrnčeka som vysypala posledný zbytok kávy z malej nádobky. Šum a vôňa, ktoré vznikajú pri jej zalievaní mi robia lepšie ako samotné pitie kávy. Nasledovala rutina pracovných dní, cesta autobusom a električkou k našej modrej veži.

Ďaľšie ráno, ďaľší pondelok. Prvých 5 dní do víkendu je najhorších a víkend utečie, ako keby mal len pár okamihov. Už nie je tak úplne ráno, ale pohľad na rozospatých kolegov ma núti myslieť si, že ešte pár minút sa budeme prebúdzať. Snažím sa stanoviť si svetlé body tohto týždňa - veci, udalosti, ľudia, na ktorých sa budem tešiť. Neviem sa sústrediť. Hukot klimatizácie, nechty klepotajúce o klávesnicu, spleť hovorov o uplynulom víkende. Zadívam sa z okna. Po chladnom víkende prišiel horúci týždeň. Snažím sa upriamiť celú svoju myseľ na niečo pekné.

Stále sa vraciam k swingovej noci - k horúčke piatkovej letnej noci. Bolo to úžasné. Po náročných niekoľkých týždňoch som sa zabávala, tancovala...

Je pondelok - deň žalostnejší ako iné. Civím do monitora a snažím sa myslieť na niečo pekné.

tak dobré ráno a príjemný týždeň! :)

Počítanie

Môj otec vždy chcel,aby som bola dobrá v matematike. Aby som si vedela všetko správne spočítať. Mal pravdu. Matematika je ozaj skvelá veda a ovládať ju je svojím spôsobom umenie.
Moja práca je o počítaní. Niekedy to vyzerá, ako keby som sa len tak pre zábavu hrala s číslami a dosádzala ich podľa nejakého kľúča do tabuliek, aby všetko záverečné sčítanie "sedelo". Rozmieňam veľké čísla na malé a z malých zase pomocou konštánt robím veľké. A občas len tak pre zábavu počítam schody, červené autá, ľudí v električke, úsmevy...a niekedy si len pamätám čísla - stranu, na ktorej som skončila v knihe, dátum, kedy som platila faktúru za telefón (aby som nezabudla, lebo to je vec, na ktorú zvyknem zabudnúť, i keď môj operátor na mňa myslí poctivejšie ako daňový úrad či smrť :) ), koľko peňazí mám v peňaženke (občas to viem presne na jeden cent)... Tak trochu sa tým zabávam.
Dnes som počítala, koľko mi trvá cesta výťahom na 12te poschodie. Merala som to pesničkou. A spievala som si pri tom. Nakoniec som sa nechala pesničkou uniesť natoľko, že som vystúpila z výťahu bez toho, aby som skontrolovala a zapamätala si časový údaj - číslo označujúce časový úsek strávený vo výťahu z P na 12. A keď už som pri tom spievaní... áno, spievam si vo výťahu a pre ľudí čakajúcich na výťah či stojacich na chodbe to musí byť zážitok. :) Nepremýšľam o tom, čo si o mne myslia, som príliš zaujatá myšlienkou, či im to aspoň trochu spravilo deň a či o tom napríklad napíšu blog. O nejakom šialencovi, čo si spieva vo výťahu. Škoda, že ich nevidím. Môžem si ich len predstavovať.
Staršia pani s malým starým psíkom zo 7. alebo cyklista z 11ky. Manželský pár z Čiech z päťky s nastajlovaným synčekom, ktorý sotva vie, čo je to móda... Alebo zamilovaný párik zo 4., ktorý pravidelne konzumuje macdonald vo výťahu - navzájom sa kŕmia hranolkami. Nie je to síce predstava vrcholnej romantiky, ale nejako to začať musí.

A tak počítam a všímam si. Pamätám si, aby som o tom mohla potom písať. Večer - presne 22:18, vonku je 15 stupňov a hneď, ako tento počin publikujem, otvorím knihu na 143 strane. V pondelok to bude presne 7 mesiacov, čo som nastúpila do modrej veže...

O tom, ako som si zvykla.

Tento týždeň vstávam skorej. V práci je rušno, končí štvrťrok aj polrok. Dnes do všetkého toho zhonu konečne zasvietilo slnko. Ranná káva a krátky rozhovor so spolubývajúcou o všetkom nepodstatnom v živote. Dnes som prišla na zastávku o dva autobusy skorej. Posadila som sa k oknu. Málokedy sa mi stane, že stojím. A nesedím preto, lebo som lenivá či unavená. Sedím, aby som mohla čítať a tak sa necítim previnilo voči vlastnej mladosti zaberajúcej jedno sedadlo.
Prvé dva mesiace po nástupe do mojej súčasnej práce som experimentovala s MHDčkou. Hľadala som ten najrýchlejší a najpohodlnejší spôsob. Alternatív bolo pomerne dosť vzhľadom na výhodnú polohu môjho bývania (i keď pomerne vzdialenú budove, v ktorej robím). Striedala som autobusy s električkami, krátke trasy s pohodlným len jedným prestupom. Nakoniec zvíťazila kombinácia autobus - električka (ktorá je v tomto letnom období za podmienky priaznivého počasia alternovaná chôdzou), s tým, že autobus začína kúsok od činžiaku a dá sa v ňom sedieť a putuje mestom necelú pol hodinku (vrátane kongescií) a končí 3 zastávky od modrej veže (ako som nazvala miesto svojej práce už v predošlých článkoch). Vytvára mi dostatočný časový priestor na ranné čítanie, ktoré považujem za nesmierne dôležité na rozhýbanie mozgových závitov. Je to niečo ako ranná rozcvička pre moju rozospatú myseľ napoly uviaznutú v snovom svete odkiaľ sa tak nerada vraciam do reality - najmä skoro ráno.
K tomuto rannému spoju som si vytvorila akýsi monogamný vzťah. Už nehľadám, neexperimentujem. Každé ráno verne prichádzam na tú istú zastávku, nastupujem strednými dverami a sadám si na miesto pri okne. Už týždeň otváram Tekutý fetiš od Ireny Brežnej a štartujem ním pochody v hlave. Zamilovala som sa do jej štýlu, jej odvahy byť obnažená a pôvabne očarujúca i napriek rozsiahlym nedostatkom. Na konečnej vkladám knihu bez záložky späť do kabelky, stranu si pamätám, veď predsa robím s číslami, tak pamätať si jedno navyše nie je taká námaha. Zvyšné minúty kráčajúc k modrej veži investujem do premýšľania.
Neupadla som do úbohej rutiny. Som len verná. Úprimne oddaná veciam, ktoré ma bavia, ale aj tým, ktoré sú nevyhnutné pre moju existenciu.

Jedinečný

Píšem pre Teba.

Máš v sebe niečo nespútané, silné, ale ušľachtilé a vznešené zároveň. Občas premýšľam, ako by si znel, keby si bol hudbou. Bol by si kompozične presnou, precízne prepracovanou skladbou s ľahko pamätateľnou melódiou - chytľavou, ktorá v hlave ostáva ako farebný kaleidoskop niekoľkých presných obrazov? Alebo by bola strhujúca, prakvapivá, búrlivá, miestami pokojná a vzápätí opäť explozívna - a tým ťažko pamätateľná ako celok? Vynáral by si sa na základe nálady - občas melancholický, inokedy vzrušujúci a radostný.

Nedávno som videla film The great Getsby. V mnohých scénach som premýšľala o tebe. Fascinovaná soundtrackom, farbistosťou som pri nasledovnej scéne uvažovala...

"But you cannot repeat the past."
"Can´t repeat the past? Of course you can, you can repeat the past."

To be loser or winner

Sometimes I am wondering if there are only two sides of everything. Light - dark, lose - win, up - down...
What if i am neither loser nor winner. What if I am chooser? I make choices every single day. Everyone does. But it is only about looking at every single situation in life unique without judging.

Considering feelings, people, relationships - are there loser and winners? For me - no there aren't.

Every feeling is  set of choices we make on daily basis. Every relationship is about choosing words, time, space and people.

Winning is great. Losing is sad and depressing. But making choices is decision to hold my life in my hands. I like that feeling winning the contest or game.

But in life - I definitely chose to be happy.

Čaj o tretej podávaný po troškách už pol roka :)

Only grim determination to save a fellow citizen of the crown. Čo v preklade znamená: Iba ponuré odhodlanie zachrániť krajana koruny.

Poetické či úprimné?

Mám kolegu. Pochádza z Anglicka a ako to už býva - nie len v amerických cucákoch, hovorí očarujúcou britskou angličtinou, ktorá u 99,9% ženskej populácie vyvoláva pocit očarenia. Funguje ako zaklínadlo.

Úvahou a diskosiou som dospela k názoru, že to funguje prostredníctvom jedného základného pravidla - Angličania rozprávajú spôsobom, ktorý v okolí vyvoláva pocit nesmiernej slušnosti, dôveryhodnosti a gentlemanstva. To posledné je pre ženy to najatraktívnejšie.

On the downside you find it very hard to listen to people's open rudeness.
It's a double edged sword. (Na druhú stranu je veľmi ťažké počuť otvorenú ľudskú hrubosť. Je to dvojsečný meč.)

Skryté emócie a význam v dokonalej intonácií a výbere slov.

V čom teda spočíva PFM, ktorá vyvoláva v ženskom pokolení zvláštne chvenie?
 Čo ak všetko, čo povedia, je len dobre maskovaná hrubosť v našej nevedomosti?

...alebo... čo ak všetko, čo povedia, je naozaj pôvabné, neurážlivé, nežné a očarujúce doplnené situačným humorom, ktorý i napriek strate zábavnosti vyprchaním okamihu nesie v sebe zvláštne čaro?

Treba preskúmať.


PFM = Pure freaking magic (voľne preložené ako: čaro v tej najbláznivejšej a najčistejšej podobe)

Zimný deň ako z rozprávky (Pre moju mamu IV.)

Dnes sa asi skoro každý prebudil do zasneženého rána. Svoju smutnú spolubývajúcu som tíšila tým, že možno bláznivé aprílové počasie sa vybúri takto na sklonku marca a apríl bude krásny, slnečný len s pár dažďovými kvapkami. Včera večer prišla nešťastná s tým: "Betka, dúfam, že si si užila leto, lebo je opäť zima." Tak nejak sa snažím vidieť niečo pozitívne v tomto beznádejne zlom počasí, ale je to ťažké...
Ráno som stála na zastávke. Mala som pocit, ako by bol začiatok januára. Necítila som nijaký odpor či sklamanie, keď som cupkala v zimných čižmách, zababušená vo veľkom šále a kabáte. Na malý moment ma dokonca zachvátila zvláštna radosť. Ako keby som sa vrátila na chvilku v čase. Mala som pocit, že mám opäť k dispozícii dva mesiace, počas ktorých toho môžem veľa stihnúť. Taký prchavý pocit.

Zimné dni pominú a príde jar. Pesimisti vzdržte! Optimisti ostaňte tak ako ste! ...a realisti... zavrite internetové okná o počasí, aby ste nemali v hlave prievan a choďte sa prejsť von, lebo aj toto všetko okolo nás má čosi do seba :)

Dovidenia, prajem krásny deň (Pre moju mamu III.)

Poznáte to. Idete do obchodu, nesiete topánky do opravy, vystupujete s autobusu, kupujete noviny, odchádzate od lekára... Skúste urobiť sociálny experiment. Rozšírte bežné dovidenia o "prajem krásny deň". Sledujte reakcie ľudí a budete milo prekvapení.

Sú rána, kedy sa mi ťažko vstáva. Motám sa po byte a v časovom úseku medzi zobudením a zamknutím dverí sa v podstate len oblečiem, umyjem zuby, zhrabem vlasy do gumičky a zoberiem tašku (ani nepremýšľam, či v nej mám všetko, ani si to nekontrolujem :)). Šúravým krokom sa dotrepem na zastávku a bez väčšieho zamyslenia nastúpim na autobus, ktorý príde prvý (párkrát som vďaka svojmu bezmyšlienkovitému ránu nasadla do nesprávneho a zaviezla sa bohviekam, len nie tam, kam som mala) a vtedy sa ozve môj žalúdok. Dobehne ma hlad. S hlbokými nádychmi sa to snažím ustáť až do konečnej zastávky. (Bezmyšlienkovitosť v podstate pokračuje, len do nej bliká veľký červený alarm "H.L.A.D.") Zozbieram posledné sily, čo mi ostali a dotiahnem sa do potravín. Niečo si kúpim. Platím. Pokladníčka automaticky s výdavkom dodáva "Dovidenia". A jej na to len tak prosto: "Dovidenia a krásny deň". To je ten moment, kedy sa udeje malý zázrak. Pozrie sa na mňa, usmeje a dodá: "Aj vám!". A deň je o niečo krajší.

No a potom sa dotiahnem do roboty v natrieskanom výťahu (sardinky v konzerve majú luxusný priestor), z tašky vytiahnem raňajky, zapíjam ich vodou a postupne alarm prestáva blykať a moja hlava sa začína plniť myšlienkami.

Je približne deväť hodín ráno a ja môžem začať pracovať.

Tak dovidenia a krásny deň! :)

Slnečno miestami usmiato (Pre moju mamu II.)

Vyšlo slnko, na trávnaté ihriská okolo Kuchajdy vybehli futbalisti v krátkych gatiach a chodníčky sa hemžili bežcami, mamičkami s kočíkmi, psíčkarmi...
Stôl mám hneď pri obrovskom okne (vo výhľade mi "zavadzia" len kolega :)), tak sa stačí len trošku otočiť a vidím všetok pohyb vonku.

Futbalisti vyzerajú ako roztomilé malinké postavičky v počítačovej hre. Občas s kolegyňami dumáme, akú pointu má futbal, prečo na trávnik rozkladajú makety, ako vydržia v tom chlade len v kraťasoch. Stojíme pri okne (sedíme) a pozorujeme s niesmiernym záujmom. Je to pre nás možno porovnateľné s pocitmi, aké muži prežívajú, keď sa hrajú futbal na počítači, alebo raz za uhorský rok si ho zahrajú s kamarátmi a potom o tom nasledovný uhorský rok veľkolepo rozprávajú. A my sa len smejeme a žasneme.

Pickwick sa vrátil z dovolenky. Usmiaty od ucha k uchu. Auto má v oprave, tak chodieva vlakom prevažne o hodinu neskôr do práce ako ostatní. Ale vzhľadom na jeho teóriu, že "to netreba siliť" lebo je "príliš ráno" ešte o desiatej, nikomu to tu neprekáža. Sme radi, že ho máme. Dnes opäť pochodoval medzi stolmi a svojim situačným humorom doslova utieral kvapky z vonkajšej strany okien. Veru. Nesvietilo len slnko, aj trošku spŕchlo. Avšak sila Pickwickovho humoru plašila všetky mračná ďaleko od nášho tímu.

Prišla mi sms: "Práve odchádzam z Ba a myslím na teba". Bola od mojej mamy. Odpísala som.

Je marec, dni sú tak zvláštne ponuré a máloktoré sú slnečné. Preto som si svoje slnká našla v ľudoch, ktorí okolo mňa každý deň žiaria. A ja cítim prichádzajúcu jar.

Aj o tom ako snežilo a nikto sa z toho netešil (Pre moju mamu I.)

Najradšej by som začala vetou: "Bol pondelok, deň žalostnejší ako iné.", ale tentokrát začnem odlišne.
Bol pondelok, zasnežený a zafúkaný ako množstvo predošlých počas kŕčovito sa držiacej zimy. Podľa predpovedí počasia by už mal nastať zlom. Silný vetrisko odfúka posledné pokusy zimy znechutiť milovníkov tepla a slnka a konečne príde jar.
Dnešok je silne poznačený tým, čo sa deje vonku. Ľudia okolo mňa smutne hľadia cez okno, pozorujú chumeliaci sa sneh zachytávajúci sa na zemi a vytvárajúci dojem, že opäť bude meškať doprava, ľudia schúlení na zastávkach v kabátoch budú nervózne čakať na teplo a sucho električiek, že najlepším večerným programom bude horúce kakao v mäkkej posteli... Ale nie!
Dnes ma jeden z priateľov volal večer na čokoládu. Nakoniec sme obaja smutne skonštatovali, že by sme von nevyhnali ani toho najposlednejšieho potkana, tak radšej stretnutie odložíme na inokedy. Do toho sa prihlásil ďalší známy s tým, že čo sme takí nešťastní...veď to je úžasná romantika. Za oknom sneh, v šálke horúca čokoláda. Mal pravdu. Vzdať sa plánov kvôli pár vločkám? to veru nie.
Ľudia sú predsa viac ako nepodarené počasie. Treba ísť von, zhovárať sa a načúvať, usmievať sa a tráviť čas s priateľmi, lebo oni za to stoja.
Neberte počasie príliš vážne. Urobte si dnes večer radosť. Choďte von s priateľmi, otvorte si dobré víno, zhovárajte sa, smejte sa, zjedzte niečo chutné a pri pohľade von sa len pousmejte. :) Lebo dnes rozhodne nebude deň žalostnejší ako iné :) Dnes bude pondelok, ktorý si vy vzlepšíte.

Tak šup šup, o chviľku mnohým "padne", urobte si skvelý plán a zrealizujte ho :) Lebo dnes je vonku romanticky bielo.

Pre moju mamu...

cez víkend sme boli opäť spolu. Vlak, ktorým zvyčajne prichádzam v piatok po práci domov, meškal 50 minút. Ty si počkala. Ako vždy, stála si v kuchynských dverách a ešte som nestihla zložiť ani tašku a kabát a už si ma mocne objala. Vždy sa na mňa tešíš a to je pre mňa ten najkrajší dôvod vracať sa domov, urobiť si čas, keď si ty v Bratislave, zostať o čosi dlhšie hore a byť s tebou kľudne aj potichu. Máš tú svoju vôňu, o ktorej som písala už kedysi dávno, máš ten svoj láskavý pohľad a neustálu starosť o to, či  nie sme chorí, či nám nič nechýba, čo nám nachystať k obedu a večeri, keď sme doma, či sa nám dobre spalo... zaujímaš sa o náš svet, hoci ti často príde už tak vzdialený.
Nerada ťa vidím smutnú, hoci viem, že občas to ináč nejde. A neviem, či mám schopnosť nejako ti pomôcť... ale budem ti každý deň písať. Niečo malé pre teba vytvorím. Keď sme boli s mojou sestrou malé, kreslili sme pre teba obrázky. Dnes už sme veľké, ona maľuje stále, ale ja som sa dala na písanie, veď vieš :) Nájdem si každučký deň čas na to, aby som pre teba niečo vytvorila a budem ti to posielať. A pokúsim sa do toho vložiť toľko radosti, koľko len v sebe mám.

Mám úžasnú mamu. Úprimnú, vzdelanú, pracovitú, kreatívnu, starostlivú, ale hlavne nesmierne milujúcu.

Cez víkend, i napriek môjmu zanovitému odporu, ma zobrala na Jeden svet a diskusiu s R.Bezákom. Dobre vedela, že to bude nesmierne obohacujúce a že nám to všetkým veľa dá. Mala pravdu.

Lebo mamy vždy vedia.

http://mincikova.blog.sme.sk/c/171538/Kazda-mama-ma-svoju-vonu.html

Ďakujem mami :)

Mám skvelého kolegu... a nie jedného!

Piatok poobede. Každý z nás jedným očkom sleduje čas v pravom dolnom rohu obrazovky. Vymieňame si úsmevy s jediným posolstvom: Už je piatok a za chvíľu ideme domov! Už sa definitívne s konečnou platnosťou zvíkendnieva.

Pri našom napájadielku som stretla kolegyňu. Pohľadom sme si zdelili piatkovú popoludňajšiu radosť z blížiaceho sa odchodu domov. "Betka, mne Ti robota v piatok vždy príde taká sedatívna." Nedalo sa nad tým nezasmiať, lebo vyslovila absolútnu hlbokú pravdu najmä o dnešnom piatku. Po hektickom minulom týždni je tento voľnejší, menej zahltený "vecami, ktoré rozhodne nepočkajú". Ticho a pokojná atmosféra v office pôsobí nesmierne uspávajúco (priam sedatívne :)).

Už týždeň tu nie je kolega, ktorý sa stal nepriamo naším maskotom. Meno neprezradím, nazvem ho napríklad Pickwick (nie podľa románu, ale podľa čaju). Pickwick pravidelne vytvára veselú náladu v našom (aj nie len v našom) tíme, dokáže nás denne rozosmiať (dokonca opakovane!). Jeho pracovnou filozofiou je, že v pondelok je príliš pondelok, aby sme sa pretŕhali, na obed je jednoducho obed a to si treba odpočinúť a pokojne tráviť, poobede je zase príliš poobede a už sa treba chystať domov. V stredu je príliš streda, lebo je stred týždňa a "nemalo by sa to siliť", v piatok je príliš piatok a to sa už zvíkendnieva a rozhodne sa nesmie v práci hovoriť o práci, ale o tom, kto, kam a s kým ide večer von a ako strávi nadchádzajúci víkend. Utorky a štvrtky sú kritické - nedá sa veľmi vymyslieť, čo je na nich "príliš" preto si Pickwick bráva home office a pracuje z domu.  Dnes tu nie je, aby povedal, že už je príliš poobede a že mal príliš veľký obed aby mohol príliš (alebo aspoň poyvolne) pracovať.

S očami na pol žrde (ako hovorieva moja mama) pozeráme do monitorov - najmä do pravého dolného rohu - a tešíme sa, že čoskoro započneme víkendovanie po sedatívnom piatku :)

Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov

...od Vandy Rozenbergovej.

Poviedky s nečakanou zápletkou a s nepredvídateľným koncom. Radosť čítať. Možno si to všetko len vymyslela, možno písala zo života. Len samotný život, správanie ľudí a ich medziľudské vzťahy vedia byť tak absurdné. Nie vždy. Občas.

Ubližujeme si, potom si odpúšťame, milujeme sa, klameme sa, snívame, plánujeme, nesnažíme sa, sme sklamaním a sme sklamaní, hneváme sa a kričíme, plačeme a chýbame si, chodíme za ruku, dáme facku, keď je treba, a keď je tiež treba, tak ju obdržíme, hráme sa, varíme, upratujeme, čítame, stretáme sa a vymýšľame, líhame si spať a vstávame do práce...

Sme ľudia a máme svoje túžby, sny a plány. Každý iné a predsa sme si tak podobní.

Ak smiem byť tak smelá a familiárne povedať autorke "Vanda", tak Vanda s precíznou úprimnosťou do detailu charakterizovala nás - ľudí, zasadila nás do rozmanitých prostredí, rodinných pomerov, vzťahov a priradila nám životnú situáciu a špecifické osobnostné črty a rozpoloženie. Nenapísala psychologickú drámu o živote. Vanda dokázala zvečniť ľudské osudy prostredníctvom jednoduchých viet zložených do poviedok s rovnakou šikovnosťou ako skúsený fotograf. (Žiada sa mi napísať, že zvolila pozitivistický prístup vo svojom písaní, ale to mi príde ako "príliš chabé" a neúctivé voči autorke.)

Vďaka mojej mame som sa dostala k Vande. A vďaka Vande objavujem v sebe chuť písať, tvoriť a publikovať.

Štebot vtákov v autobuse

Dnešné ráno bolo rovnako ponuré ako tie predošlé. Je koniec februára, takže sa netreba nad tým ani pozastavovať. Ľudia síce deň čo deň rozoberajú počasie ako, paradoxne k teplotám vonku, najhorúcejšiu tému. Ak sa cez deň náhodou vyhupne slnko spoza bielo - sivých hustých súvislých mračien, každý na moment zabudne na prácu a hľadí von, užíva si dotyk slnečných lúčov.
Tak nejak už všetci vyčerpaní pridlhou zimou túžime po jari. Po slnku. Po zelenej tráve a teplotách okolo 10 stupňov Celzia.

Nastúpila som do autobusu. Vyhliadla som si miesto na sedenie, o ktoré nik nemal záujem, lebo je, ako sa hovorí, proti smeru jazdy. Ešte som sa poriadne obzrela, či niekto o to miesto nejaví záujem. Usadila som sa. Keďže som si konečne zvykla na čítanie v dopravných prostriedkoch, radšej sedím a, beztak, chodím až na konečnú zastávku. Len čo sa autobus dal do pohybu, začula som štebot vtákov. Obzrela som sa, či to má niekto ako zvonenie telefónu. Nik však v mojom okolí po tom zvuku nechytil do ruky mobil. O chviľku zas a potom znova... Zvykla som si na to, že autobusári si púšťajú rozmanitú, nie vždy všetkým príjemnú, hudbu. Ale toto? Bolo to ohromné! Celou cestou v krátkych intervaloch v autobuse štebotali vtáky.

Vystúpila som z autobusu. Cupotajúc vo vysokých čižmách na ešte vyšších podpätkoch som chvátala na električku. Zhlboka som sa nadýchla a vo vzduchu som čosi zacítila. Nebol to smrad z výfukov áut na frekventovanej križovatke, ani vôňa čokolády z Figara. V jemnom vetríku som zacítila jar.

Asi sa nikdy nedozviem, ako to bolo s tým štebotom vtákov v autobuse. Ale aj tak začínam vnímať, že vo vzduchu sa čosi deje, že svet sa okolo mňa prebúdza z dlhého spánku.

A ja sa prebúdzam s ním...

Dostihnutá

Nepijem kávu. Nikdy som si k nej nevytvorila ani príležitostný vzťah. Uznávam, pár pokusov som mala - ranná káva v prvej práci, poobedná káva na rodinných oslavách, či len tak po nedeľnom obede s mojou mamou. Odvážne môžem vyhlásiť, že ju nepotrebujem.

Opäť čítam knihy. Vždy som mala rada vôňu kníh, šumenie stránok a príbehy, ktoré som mohla v hlave premieňať na film. Postavám vymýšľať tváre a kostýmy, zariaďovať domy, v ktorých bývali, vytvárať ich mimiku, gestiku, vône, chute... V istom momente som prestala hltať príbehy. Čítala som len noviny, niektoré časopisy a sem tam nejakú ľahšiu literatúru. Vrátila som sa k tej ozajstnej. Nie vždy veselej a s dobrým koncom. Naučila som sa čítať vo vlaku aj v autobuse cestou do práce. Knihu nosím vo svojej taške a hoci je občas "len" elektronická, aj tak z nej mám dobrý pocit, že je tam a že po nej môžem vo voľnej chviľke siahnuť.

Nepoužívam škaredé slová. Prieči sa mi to. Keď niekto v mojom okolí vulgárne zanadáva, ohradím sa a slušne ho poprosím, aby už v mojej prítomnosti tak nehovoril. Občas sa aj ja sama cítim nesmierne vytočená a párkrát za rok vyslovím extrémne škaredé slovo, ale v tom momente sa celé moje telo voči tomu vzbúri. Mrkám a špúlim pery. Keď už teda sa nezdržím a niečo odporné vyslovím, verím, že to už naozaj bolo naposledy.

Behám. Na autobus do práce, po schodoch, dole schodmi, po práci na električku a večer behám, lebo chcem. Nemusím. Baví ma, teší, uzdravuje. Je úžasné, že nepotrebujem nijaké kolesá, motor, proste nič. Obujem si tenisky a nesú ma moje nohy. A nesú ma stále ďalej a rýchlejšie.

Dostihli ma určité veci v živote, ktoré som prehliadala, odkladala, neprikladala im dostatočnú významnosť. Mám pocit, že som tak trochu zhasla. Ale! Každé ráno sa zobúdzam s pocitom, že kresanie novej, intenzívnejšej iskry mi ide stále viac od ruky. Moje telo sa prebúdza, duša sa mi začína usmievať. Cítim, že čoskoro sa mi podarí zaiskriť, vzplanúť a uchvátiť.

Dojatá ľuďmi

Nastúpil do električky. Hľadal miesto, kde by sa pohodlne usadil, lebo nevládal stáť. Kožená bunda s masívnym pleteným golierom ošúchané menčestrové nohavice látková károvaná taška s dreveným držadlom v trasúcej sa ruke. Nedokázala som odhadnúť koľko má rokov. Jeho biele vlasy, hlboké vrásky zhrbené chatrné telo mohli vypovedať o zrobenom zničenom utrápenom šesťdesiatnikovi, ale kľudne aj o sto ročnom starčekovi. Našiel si sedadlo vedľa mladíka kúsok odo mňa. Len čo sa usadil, mladý muž sa začal zdvíhať k vystupovaniu. Starček sa bez jediného povzdychu, frflania pomaly postavil a ustúpil aby sa mládenec dostal ku dverám. Bolo v tom čosi úžasne pokorné. Opäť sa začal usádzať, nie však tak, ako to zvyknú dôchodci - sadnú si na krajné sedadlo a nik sa už nevie dostať na miesto vedľa nich, keďže pri akomkoľvek pokuse začnú vzdychať a lamentovať a hlavne sa neuhnú. On sa posunul, aby si mohol k nemu niekto sadnúť. Vystupoval pri Blumentáli. Pridŕžajúc sa dverí schodík po schodíku vystupoval prednými dverami. Ja som už dávno bola pár metrov ďalej od električky. Zastavila som. Nedalo mi to. Otočila som sa a pohľadom som ho hľadala na hustým snežením zneprehľadnenej ulici. Zazrela som ho na opačnej strane. Pohľad na neho ma dojal. Nedojímala ma jeho staroba, ani vrásky, ani zhrbený chrbát. Dojala ma jeho pokora, skromnosť, ľudskosť.

Nedokázala som na neho prestať myslieť ani keď som večer nastúpila do rýchlika domov. Zhodou okolností si ku mne prisadol starší manželský pár. Rada pozorujem ľudí, vnímam ich slová, rozhovory, reakcie, mimiku aj gestiku... ešte chvíľku som premýšľala nad starčekom z električky. A vlak sa pohol smerom k zaviatej vieske.

Miesto stretnutia

Prvá rozprávka, ktorú som videla v kine, bol Leví kráľ. Okrem iného mi tento príbeh ukázal, aká dôležitá je voda a ako sa zvieratá stretávajú okolo napájadiel.

Už dlhšie pozorujem veľmi podobný fenomén u nás v práci. Každé poschodie má automaty na horúcu a studenú vodu (k tomu plastové poháriky, ale tie sa používajú minimálne, keďže každý má svoj hrnček, pohár, šálku, krígeľ, vedro, fľašu...). Ľudia k nim prichádzajú, aby sa napili. Ľudia k nim prichádzajú, aby sa stretli.

Tieto naše "napájadlá" sú miestami stretnutí, rozhovorov, zoznámení, láskavostí...

Slnkooo!

Svoju prácu mám rada. Nie je to niečo, čo som chcela celý život robiť, ani nie je mojím koníčkom. Som za ňu nesmierne vďačná a teším sa, že môžem ráno vstávať a chodiť do našej modrej veže.

Dnes konečne vyšlo slnko. Celý open office zrazu ožil. Každý otáčal hlavu k obrovským oknám a sledoval, čo sa vonku deje. Slnkooo! To je nádhera. Konečne... všetkým sa v momente zlepšila náladu o tisíc percent.

Aj ja som sledovala tú úchvatnosť. Tajúci sneh okolo Kuchajdy a modré nebo nad ňou.

Cez dva mosty

Na rôznych bratislavských internátoch som strávila štandardných 5 rokov vysokej školy. Nikdy som nemala chuť predlžovať svoje štúdium, ako je to v dnešnej dobe trendom. Zažila som rôzne, naučila sa ešte rôznejšie. Ale to už je na iný príbeh (alebo viacero).
Počas internátnych čias som mala možnosť skúsiť viacero pohybových aktivít. Niektoré v rámci povinnej telesnej výchovy, iné po poobediach, večeroch s kamarátkami alebo aj sama. Začnem od prvého ročníka.

Pilates.
Kapitola sama o sebe. Pôvodný plán bol aerobik (taká babská nadskakovačka), ale keďže som ešte nikoho nepoznala a nemala parťáčku, tak som si zvolila niečo, čo mi dokonale sedelo do rozvrhu a nevyzeralo na pohľad príliš náročne. (V zmysle, že som nepotrebovala mať vopred znalosti o zostavách, krokoch apod.) Prvá hodina ma očarila. Cvičiteľka (trénerka) pustila relaxačnú hudbu a 20 minút sme sa učili len správne dýchať. Potom sme ležali, sedeli, naťahovali sa... všetko v pomalom, priam rozvláčnom tempe. O ostatné hodiny boli veľmi podobné a hoci sa cvičilo pomaly, chodila som odtiaľ ponaťahovaná v dobrom slova zmysle (možno aj od centimeter vyššia) a cítila som každý jeden sval svojho tela.

Aerobik, body building s malou loptou.
Najhoršia chyba v mojom živote. Absolvovala som tanečnú, ale pochopiť a zosynchronizovať nohy a ruky bolo pre mňa absolútne nemožné. Časom do rúk pribudla lopta, ktorá sa popri polotanečných krokoch všelijak prehadzovala, krúžilo sa s ňou... Metrix. Začala som tam chodiť dobrovoľne mimo rozvrh a tak som tam postupne aj dobrovoľne prestala chodiť.

Bedminton.
Ten asi netreba špeciálne predstavovať. Chodila som naň v čase, keď bol prvý raz za amerického prezidenta zvolený Obama. Ako to viem tak presne? Naša trénerka bola do neho platonicky zamilovaná a šialene mu fandila a popri tom fandila aj nám s tým, že sme jej úžasné kuriatka, ktoré dávajú košíčkom lietať vzduchom. Boli to hodiny ľudovej poetiky a fandenia.

Zumba
Ako každá mladá žena som sa dala zlákať na ladné pohyby plné explozívnej energie a radosti pripomínajúce latinskoamerické tance. Bolo to v čase, keď som na internáte bývala s roztomilou ryšavkou Bzučou. Chodili sme tam spolu. Veru, s Bzučou sme skúsili pár krát aj klasickú posilovňu. Vzali sme si tam knižky, položili si ich na bicykle a učili sa na zápočty.

In - line
Už od malička som túžila mať kolieskové korčule. Svoj sen som si splnila vo štvrtom ročníku na vysokej. Investovala som do poriadnych korčulí a keďže som bývala na Vlčom hrdle, mohla som sa krásne na nich učiť popri malom Dunaji - na hrádzi. Základy som ovládala, potrebovala som prekonať strach.

Beh
Nie som v tom nijaký nováčik. Behávala som už na gymnáziu. Šprinty, štafety, dlhé trate... Chodila som aj reprezentovať školu. Na obyčajný beh, na ktorý netreba špeciálnu výstroj, som nezanevrela ani na vysokej. Občas som šla s kamarátkou, občas sama. Za posledný rok som sa nabehala pomerne dosť. Beh je oslobodzujúci.
Naozaj naň nič nepotrebujete.
Obujete si obyčajné tenisky a bežíte za nosom... len tak. Niektorí behajú, aby vybili zlosť, iní sa zúčastňujú tematických behov, ďalší behajú už tak zo zvyku...

19.2.2013, 2 stupne Celzia. Hustý dážď so snehom a tma. Dnes som konečne dosiahla svoju dávno stanovenú métu. Bežala som cez dva bratislavské mosty - cez Starý, po nábreží na most SNP a potom po petržalskom nábreží Dunaja. Temer 10 km. Bez prestávky. Keď som konečne zastavila pod činžiakom a vyberala z vrecka kľúče, zachvátil ma blažený pocit hrdosti samej na seba. Dokázala som to.

Zaujalo ma

Mám obednú prestávku. A keďže mi momentálne (v tomto ponurom životnom období) príde jedlo ako ľudská malichernosť, živím sa informáciami. Čítam, čo príde, ale aj to, čo si sama nájdem. A práve dnes som narazila na nasledovné:

"Řekl, že jsme vždycky potřebovali být schopní dávat. Protože jsme ale nevěděli, v jaké oblasti nebo jakým směrem, dávali jsme vždycky sami sebe místo svojí síly, protože jsme neměli žádnou sílu, o niž bychom se mohli podělit. A že se dokážu naučit sdílet svou sílu a nevzdávat se části sebe sama. Že moje síla je jediné, co skutečně můžu lidem dávat, a moje zkušenosti a naděje. Ale pokud jde o něco hmatatelného, čeho by se mohli chytit, pak je to moje síla." (Eligio Stephen Gallegos, Osobní totem)



...nemám viac, čo by som k tomu mohla dodať. Možno len - cestou z práce a počas dnešného behu o tom budem uvažovať.

Bež Foreste, bež!!!

Bol pondelok. Deň skutočne žalostnejší ako iné. Sivá obloha bez náznaku akejkoľvek zmeny či pohybu. Úplné bezvetrie a vtieravý chlad. Nie mrazivý, ale nepríjemný, útočiaci zo všetkých strán. Ľudia ponáhľajúci sa do práce, zababušení v pošedlých kabátoch postávajúci na zastávkach.
Dnes som sa neponáhľala do roboty. Mala som dostatok času, aby som sa mohla prejsť skôr, ako som zapadla v klimatizáciou vysušenej kancelárii. Zastavila som sa na kávu. Takú s veľa horúcim mliekom. Vzala som si ju so sebou a kráčala k našej modrej veži.
Už ani neviem, o čom som premýšľala. Automaticky som zamierila ku schodom a pomaly vyšľapala na dvanáste poschodie. Dokonale som utíšila pracujúci mozog, ktorý sa s poslednými zdolanými schodmi upriamil na rozbúšené srdce. Deň ubehol rýchlo, bolo veľa roboty.
Z práce som prišla okolo štvrť na sedem. Prezliekla som si svoje bežecké oblečenie, obula staré tenisky, do uší vložila sluchátka a doslova vybehla von. Neboli to nohy, čo bežali tmou, chladom, po tajúcom snehu. Bola to moja myseľ. Hnala moje telo a mala tak nesmiernu silu že neprešiel dlhý čas a bola som tak ďaleko od bytu až som údivom zastavila. Zhlboka som sa nadýchla a znova rozbehla. Moje nohy boli ľahké. Necítila som pod nimi tvrdý chodník. Akoby sa odrážali od neviditeľných strún pár centimetrov nad zemou. A v hlave mi znelo to známe: Bež Foreste, bež!!! A ja som bežala. Utekala som celou svojou silou. Hnalo sa celé moje vnútro.

Do výťahu som nastúpila so starším pánom (mohol mať tak po 60tke). Spýtal sa ma, koľko som odbehla. Nevedela som. Rozhovoril sa o tom, že on chodí behať každé ráno a zúčastňuje sa Devínskeho behu. Zaujímal sa, či sa aj ja na niečo také pripravujem. Odpovedala som, že ja behám len tak. Usmiala som sa. Vystúpil. Ja som sa vzniesla ešte o čosi kúsok vyššie a tiež som vystúpila.

Úprimnosť ako modlitba

Po čase som narazila na jednu veľmi krásnu báseň,ktorá je zároveň modlitbou ale i úprimným vyznaním. Nech sa páči, rada sa s vami o ňu podelím.

Modlitba svatého Thomase Mora.

(1507)

Dopřej mi chuť k jídlu, pane

A taky něco, co bych sněd

Dej mi zdravé tělo, pane

A nauč mě s ním zacházet.

A dej mi zdravý rozum, pane

Ať vidí dobro kolem nás

Ať s hříchem nikdy nevydržím

A napravit jej umím včas.

A dej mi mladou duši, pane

Ať nenaříká, nereptá

Dej, ať neberu moc vážně

Své malé, pošetilé Já.

A dej mi taky humor, pane

A milost, abych chápal vtip

Ať mám radost ze života

Ať umím druhé potěšit.

Niečo je vo vzduchu.

Počasie posledných dní akoby reflektovalo dianie v politike, kultúre, cirkvi, v medziľudských vzťahoch. Rozporuplné nápady vlády sú ako mrazy striedajúce sa s čľapkanicou a hmlou. Rezignácia pápeža pripomína ostrý mrazivý severák prinášajúci tuhú zimu. Kultúra sa stala veľmi povrchnou ako  poprašok čerstvého snehu, ktorý sa pri plusových teplotách okamžite roztopí... A ľudia a ich vzťahy? Mnohí mladí túžia po tradičných hodnotách, avšak ako často sami obhajujú svoje konanie, v "dnešnom svete" si ich nedokážu obhájiť. Nestálosť predčila stálosť daného sľubu, vonkajšia krása postavená na piedestál sa stala symbolom dokonalosti a samotná ľudskosť je ňou rozpúšťaná ako sneh soľou.
Ak by mali mladí dnes napísať svoj manifest, o čom by bol? o čom by svedčil? za čo by sa boli ochotní postaviť?
Sloboda a neobmedzené možnosti boli získané už dávno.
Ktorá hodnota by bola tou hlavnou, tou nosnou, pre ktorú by sa oplatilo žiť aj zomrieť?

...Dnes si hlboko uvedomujem kontrast,ktorý nastáva v spoločnosti. Vnímam to práve cez odchod pápeža a spomienku na jeho predchodcu, ktorý reagoval na výzvu odstúpenia pre starobu a chorobu: "Ani Kristus nezostúpil z kríža." Benedikt XVI. odstupuje a tým ukazuje svetu niečo ohromné, hlboké a presvedčivé.
"Benedikt nám dal príklad, že podobne, ako to je vo svete, bude to aj v Cirkvi. Ak príde vek, alebo choroba, človek má odísť.

"Vysoko vzdelaný muž s nemeckou racionalitou, perfekcionista, neváha sa priznať, že by stopercentne nezvládol svoje poslanie... Ktorý zo svetových štátnikov by to dokázal?"
Anton Hykisch

Kto miluje to, pre čo pracuje a obetuje tomu celý svoj “pracovný” život, bude pre to pracovať aj na zaslúženom odpočinku a bude za to aj umierať." (A.Srholec)

Mladí túžia po skutočných hodnotách ale chýba im vytrvalosť. Zľaknú sa pred prvou väčšou prekážkou, vycúvajú, keď majú pocit, že nejde všetko hneď, ako si plánovali. Ale tak, ako samotný život je zázrak a mystérium, tak aj udalosti sú niečím často neočakávaným, tajuplným. Bolestivým, krásnym, vzrušujúcim, napĺňajúcim, zmysluplným, uchvacujúcim, smutným i radostným. Lebo taký je život, taký je naozaj život.

A keď prídu slnečné dni a sneh sa roztopí,čo bude pod ním? vyprahlá zem alebo živá naplnená nádejou po raste, kvitnutí a zrení?