Poznáte to: kamaráti vás zavolajú von a váš spoločne strávený čas netrvá ani hodinu, ani dve... Trvá toľko, koľko potrebujete byť spolu. Hodinky na zápästí sú len módny doplnok, telefón je album fotiek, s ktorými sa treba pochváliť a fráza "už je neskoro" jednoducho neexistuje.
Sedíte na rannej káve s najlepšími kamarátkami až do pol druhej poobede, nevyčerpateľne sa zhovárate a jediné, čo vás postupne vyruší je váš žalúdok. Zaspieva vám pieseň nesmierneho hladu - už nie po rozhovore so spriaznenými dušami, ale po skutočnom, ideálne teplom, voňavom pokrme. Občas tomu predchádzajú rozhovory o pečení a varení.
(Extravagantná Aja ukazuje fotku torty z čokoládového cesta obsahujúceho pivo s nadýchanou bielou polevou. Flexibilná Saška básni o slaných quiche - och a iných zeleninových dobrotách.)
Vnímam vôňu kávy a v mysli si predstavujem vône: čokoládového cesta, vanilkového cukru, zrejúceho syra, čierneho čaju, posledného vína, ktoré som pila... Cítim svoj parfém zaplavená eufóriou z rozmanitosti.
Pečiem radšej ako varím. Milujem ten moment, keď sa postupne z rúry uvoľní vôňa, preplazí sa popod zatvorené kuchynské dvere a pohľadí môj čuch. Signál, že sa niečo začína diať. Odoslaná správa o vytvárajúcom sa pôžitku. Vojdem do kuchyne a zhlboka sa nadýchnem. To je tá vôňa.
Leto odplavili dažďové kvapky už v polovici augusta. Odvtedy je atmosféra nabitá vôňou jesene. Posledné túžby stromov a zeme nabažiť sa slnka, ktorého je stále menej, prenikajú vzduch. Naberám ho do pľúc a vychutnávam s každým ďalším výdychom.
...a život chutí a vonia všetkým, čo v ňom mám a čo doň nové pridávam...
streda 17. septembra 2014
streda 10. septembra 2014
Rebuilding I.
Nikdy som si nevytvorila vzťah k píaniu denníka. Prvých pár dní som poctivo spisovala: čo robím, kam chodím a s kým a pocity... som sa hanbila zachytiť, tak tie tam vždy chýbali. Po zaplnení 3 či 4 stránok som preškrtala názov "Denník" a zmenila ho na "Občasník". A postupom času sa z občas stalo nikdy.
Tento blog som si založila tiež ako určitú formu "denníka", ktorým by som mapovala obdobie neustálych zmien, hľadania, nachádzania a možno konečného ustálenia.
Ráno
Ten večný fenomén v našich životoch. Počas voľných dní, keď ma až hlad vytiahne z postele alebo až keď sa slnko s prichádzajúcim popoludním prehupuje do druhej polovice dráhy, môj mozog buntoší už na svitanie. V pracovné dni posúvam budík na poslednú možnú hranicu, túlim sa k perine a s každým pohľadom na hodinky dúfam, že tam bude o hodinu menej. Ranné vstávanie mi nerobí dobre. Reálne sa zobúdzam až v práci po pozvoľných raňajkách, káve a čaji zo sĺz mojich nepriateľov. Prestávam desivo zazerať na okolie a dokonca javím známky snahy o komunikáciu. Mať lepšie rána bolo vždy na zozname mojich nevyhnutných zmien. Dospela som však do bodu, kedy mi došlo, že ak mám za sebou skutočne plnohodnotný deň plný aktivít, stretnutí, pohybu, práce (fyzickej aj psychickej), nezáleží na tom, aké mám ráno. (Pokiaľ mi nevstúpi do cesty niekto premotivovaný a neurobí z rána katastrofu tak pre seba ako pre mňa.) Takže ráno som oficiálne škrtla zo zoznamu nevyhnutných zmien.
"Plot twist"
Nie je to nijaká novinka, ktorú som sama vymyslela. (Ale ďakujem tomu, kto áno!) Keď sa veci nevyvíjajú zrovna priaznivo, treba si aspoň vnútorne zakričať "plot twist!" a robiť všetko ináč, možno až opačne ako dovtedy. Znie to tak filmovo, ale funguje to. Sami si píšeme scenár a môžeme celkom slobodne prejsť z plaču do smiechu. Z ležania v posteli do pohybu. Z prehnaného tempa do slow motion. A tak isto môžeme zmeniť makeup, kostým a byť zrecyklovanou hviezdou vlastného príbehu.
pozn. Chcela som zmeniť účes minulú nedeľu. Odhodlane som sa postavila pred zrkadlo s nožnicami s veľkolepým plánom odstrihnúť tak 10 - 20 cm z mojch vlasov (mám ich takmer po pás). Začala som pozvolne - 1,5 cm... Keď som zbadala výsledok (ktorý pre ostatných je úplne nepostrehnuteľný) zachvátilo ma rozsiahle zúfalstvo a ak by som vedela plakať a mala 30 litrový demižón, tak by som ho naplnila. Takže zmena výzoru hlavnej hrdinky sa nekonala. (Ani vo sne by ma nenapadlo, že keď raz budem mať dlhé vlasy, že ma ich skracovanie bude omínať viac ako kameň v teniske pri behaní. Vyrozprávala som to celé kamarátke a tá mi s veľkou dávkou empatie rozpovedala svoj príbeh o skracovaní vlasov končiaci ponechaním to na osud zvaný kaderníčka, očami prekrytými dlaňami a výkrikom: "Hlavne rýchlo!")
Ráno, po druhom posunutí budíka civiac na okno, som aspoň stokrát vnútorne vykríkla "plot twist" v nádeji, že bude miesto dňa noc, ale nič z toho. Takže takto to asi nefunguje... ale na všetko ostatné áno! I tested it!
A tak pomaly pracujem na najlepšej možnej verzii samej seba. Behám ako Forest Gump, pomedzi to chodím do práce, cvičím s kamarátkou, svojim vlasom sa už nevyhrážam nožničkami a momentálne sa veľmi teším na víkend a Trnavský jarmok... tak pre tých, čo ma čítajú, vidíme sa tam! :) a ak sa nevidíme, aspoň na diaľku pripijem na zmeny, ktoré sú vždy pozitívne!
Tento blog som si založila tiež ako určitú formu "denníka", ktorým by som mapovala obdobie neustálych zmien, hľadania, nachádzania a možno konečného ustálenia.
Ráno
Ten večný fenomén v našich životoch. Počas voľných dní, keď ma až hlad vytiahne z postele alebo až keď sa slnko s prichádzajúcim popoludním prehupuje do druhej polovice dráhy, môj mozog buntoší už na svitanie. V pracovné dni posúvam budík na poslednú možnú hranicu, túlim sa k perine a s každým pohľadom na hodinky dúfam, že tam bude o hodinu menej. Ranné vstávanie mi nerobí dobre. Reálne sa zobúdzam až v práci po pozvoľných raňajkách, káve a čaji zo sĺz mojich nepriateľov. Prestávam desivo zazerať na okolie a dokonca javím známky snahy o komunikáciu. Mať lepšie rána bolo vždy na zozname mojich nevyhnutných zmien. Dospela som však do bodu, kedy mi došlo, že ak mám za sebou skutočne plnohodnotný deň plný aktivít, stretnutí, pohybu, práce (fyzickej aj psychickej), nezáleží na tom, aké mám ráno. (Pokiaľ mi nevstúpi do cesty niekto premotivovaný a neurobí z rána katastrofu tak pre seba ako pre mňa.) Takže ráno som oficiálne škrtla zo zoznamu nevyhnutných zmien.
"Plot twist"
Nie je to nijaká novinka, ktorú som sama vymyslela. (Ale ďakujem tomu, kto áno!) Keď sa veci nevyvíjajú zrovna priaznivo, treba si aspoň vnútorne zakričať "plot twist!" a robiť všetko ináč, možno až opačne ako dovtedy. Znie to tak filmovo, ale funguje to. Sami si píšeme scenár a môžeme celkom slobodne prejsť z plaču do smiechu. Z ležania v posteli do pohybu. Z prehnaného tempa do slow motion. A tak isto môžeme zmeniť makeup, kostým a byť zrecyklovanou hviezdou vlastného príbehu.
pozn. Chcela som zmeniť účes minulú nedeľu. Odhodlane som sa postavila pred zrkadlo s nožnicami s veľkolepým plánom odstrihnúť tak 10 - 20 cm z mojch vlasov (mám ich takmer po pás). Začala som pozvolne - 1,5 cm... Keď som zbadala výsledok (ktorý pre ostatných je úplne nepostrehnuteľný) zachvátilo ma rozsiahle zúfalstvo a ak by som vedela plakať a mala 30 litrový demižón, tak by som ho naplnila. Takže zmena výzoru hlavnej hrdinky sa nekonala. (Ani vo sne by ma nenapadlo, že keď raz budem mať dlhé vlasy, že ma ich skracovanie bude omínať viac ako kameň v teniske pri behaní. Vyrozprávala som to celé kamarátke a tá mi s veľkou dávkou empatie rozpovedala svoj príbeh o skracovaní vlasov končiaci ponechaním to na osud zvaný kaderníčka, očami prekrytými dlaňami a výkrikom: "Hlavne rýchlo!")
Ráno, po druhom posunutí budíka civiac na okno, som aspoň stokrát vnútorne vykríkla "plot twist" v nádeji, že bude miesto dňa noc, ale nič z toho. Takže takto to asi nefunguje... ale na všetko ostatné áno! I tested it!
A tak pomaly pracujem na najlepšej možnej verzii samej seba. Behám ako Forest Gump, pomedzi to chodím do práce, cvičím s kamarátkou, svojim vlasom sa už nevyhrážam nožničkami a momentálne sa veľmi teším na víkend a Trnavský jarmok... tak pre tých, čo ma čítajú, vidíme sa tam! :) a ak sa nevidíme, aspoň na diaľku pripijem na zmeny, ktoré sú vždy pozitívne!
štvrtok 4. septembra 2014
Release & Rebuilding
Vymaniť sa a začať budovať. Začať sebou. Byť svojím vlastným projektom.
Konečne som nabrala odvahu a aj keď som párkrát cestou zaváhala, či sa neotočiť a radšej nestráviť popoludnie pri filme alebo knihe, našla som danú adresu. Chvíľu som ju pozorovala s nemým úžasom a keď ma zbadala, vymenili sme si veľavravný úsmev. Prezliekla som sa a začali sme. Po prvých 10 minútach som myslela, že už len padnem na zem a už sa nepozbieram. Opäť sme si vymenili pohľad nabitý informáciami a ja som vedela, že môžem ďalej, že ona mi pomôže a že budem mať nakoniec zo seba dobrý pocit. Mala pravdu. Po hodine, ktorá ubehla ako okamih, som sa cítila ináč. Nikdy som si nevedela samú seba predstaviť pohybovať sa medzi 4 stenami, zdalo sa mi to ako primalý priestor na fyzickú sebarealizáciu. Pohyb bol u mňa vždy prepojený s v podstate neobmedzeným priestorom.
Bolo mi výborne. Odchádzala som nie len s dobrým pocitom, že som to konečne urobila a šla cvičiť do uzavretého priestoru medzi ďalších ľudí, ale aj šťastná, že mám takú skvelú kamarátku, ktorá mala so mnou trpezlivosť a volala ma až kým som naozaj neprišla.
A aby som nepísala tak klišéoidne - väčšinu času som sa obávala, že niektorá z pravidelných návštevníčok zavolá do Zoo, že sa im stratil tuleň a treba ho prinavrátiť do ohrádky k jedlu, vode a niečomu príjemnému na ležanie. Prežila som so cťou a mierne krivkajúc som v dobrej nálade dorazila domov. Aj to deci vína mi dnes chutí tak nejak ináč, slávnostne.
...to become the best possible version of myself. Stať sa najlepšou možnou verziou samej seba.
Konečne som nabrala odvahu a aj keď som párkrát cestou zaváhala, či sa neotočiť a radšej nestráviť popoludnie pri filme alebo knihe, našla som danú adresu. Chvíľu som ju pozorovala s nemým úžasom a keď ma zbadala, vymenili sme si veľavravný úsmev. Prezliekla som sa a začali sme. Po prvých 10 minútach som myslela, že už len padnem na zem a už sa nepozbieram. Opäť sme si vymenili pohľad nabitý informáciami a ja som vedela, že môžem ďalej, že ona mi pomôže a že budem mať nakoniec zo seba dobrý pocit. Mala pravdu. Po hodine, ktorá ubehla ako okamih, som sa cítila ináč. Nikdy som si nevedela samú seba predstaviť pohybovať sa medzi 4 stenami, zdalo sa mi to ako primalý priestor na fyzickú sebarealizáciu. Pohyb bol u mňa vždy prepojený s v podstate neobmedzeným priestorom.
Bolo mi výborne. Odchádzala som nie len s dobrým pocitom, že som to konečne urobila a šla cvičiť do uzavretého priestoru medzi ďalších ľudí, ale aj šťastná, že mám takú skvelú kamarátku, ktorá mala so mnou trpezlivosť a volala ma až kým som naozaj neprišla.
A aby som nepísala tak klišéoidne - väčšinu času som sa obávala, že niektorá z pravidelných návštevníčok zavolá do Zoo, že sa im stratil tuleň a treba ho prinavrátiť do ohrádky k jedlu, vode a niečomu príjemnému na ležanie. Prežila som so cťou a mierne krivkajúc som v dobrej nálade dorazila domov. Aj to deci vína mi dnes chutí tak nejak ináč, slávnostne.
...to become the best possible version of myself. Stať sa najlepšou možnou verziou samej seba.
pondelok 11. augusta 2014
Ďalší večer, ďalší moment, ďalší deň...
Prievan túži vytrhnúť dvere z pántov a roztrieštiť ich o stenu. A ja sa mu nedivím. Sila, vôľa, možnosť... Bariéra. Ten podivuhodný prvok priam element, ktorý nás drží späť, bráni nám zachvátiť priestor a všetko v ňom emóciou. Jednoduchým, čírym pocitom. Vziať do ruky pohár a hodiť ho o zem. Zakričať z plných pľúc a nechať ozvenu doznieť kdesi v diaľke. Rozbehnúť sa bez cieľa, nezastaviteľná dažďom, fyzickým limitom či neskorou hodinou.
Ďalší deň, ďalšia šanca oprostiť sa od bariér zodpovednosti, spoločenských konvencií, správania podľa normy (ktorú stanovil kto?), času, oprostiť sa od priestoru. Spáliť mosty, zmazať históriu, vyčistiť hlavu. Keď kričí celé vnútro a z hrdla nevyjde ani hlások.
Nemať limit. Zastať v momente, keď zrazu bolo všetko možné. V tom momente, keď sme mali niečo špeciálne, dokonalé, nevysvetliteľné. Ďalší večer... hľadím na telefón. Ďalšia minúta, ďalší poryv vetra smerom k mojím dverám. Trieskajú. Nevedia odolať. Uchvátené silou a ja im zrazu závidím. Stoická kdesi v polovici úsečky medzi nimi a oknom. Hluk vo mne splynul s hlukom okolo mňa. V dokonalom prieniku.
Nemám limit. Necítim bariéry. Necítim...
Ďalší deň, ďalšia šanca oprostiť sa od bariér zodpovednosti, spoločenských konvencií, správania podľa normy (ktorú stanovil kto?), času, oprostiť sa od priestoru. Spáliť mosty, zmazať históriu, vyčistiť hlavu. Keď kričí celé vnútro a z hrdla nevyjde ani hlások.
Nemať limit. Zastať v momente, keď zrazu bolo všetko možné. V tom momente, keď sme mali niečo špeciálne, dokonalé, nevysvetliteľné. Ďalší večer... hľadím na telefón. Ďalšia minúta, ďalší poryv vetra smerom k mojím dverám. Trieskajú. Nevedia odolať. Uchvátené silou a ja im zrazu závidím. Stoická kdesi v polovici úsečky medzi nimi a oknom. Hluk vo mne splynul s hlukom okolo mňa. V dokonalom prieniku.
Nemám limit. Necítim bariéry. Necítim...
piatok 8. augusta 2014
meno.priezvisko@peklomavyvrhlo.trueevil, heslo: nič dobré nečakajte
Keď sa rozčarovanie premení v hnev a vyústi do vďačnej činnosti zvanej "zákernosť", nedá sa očakávať nič dobré. Už som spomínala, snahu zakázať priateľstvo aj samonasierací ekosystém.
Nedávno som však narazila na niečo veľkolepé, dychberúce. Narazila som na snahu zakázať humor, prirodzenú schopnosť mnohých ľudí v určitých situáciách spontánne rozosmievať svoje okolie trefnými poznámkami bez skrytého záujmu niekoho uraziť či pohoršiť (väčšinou).
Problém nastal už kedysi dávno. Nešlo o situáciu, verejné pohoršenie, urážku. Problém bol doslova existenčný. Ako sa dá bojovať a potenciálne vyhrať nad niekým, komu existenčne vadíte bez toho, aby ste sa stali záškodníkom?
Úprimne :) byť záškodníkom nie je až také zlé rozhodnutie, ak viete, ako na to a nejdete tým sami proti sebe.
Ideálne: - mať už nejaký ten čiestočný talent resp.potenciál robiť drobné zákernosti bez povšimnutia širšej skupiny ľudí okolo vás. (Ak nemáte talent, nevadí, stále je k dispozícii nesmierne množstvo náučnej literatury, napr. 101 Things to do to become superhero or evil genius - k nej si je ideálne zaobstarať 101 Things to do before you die, pre prípad, že by sa udalosti nevyvinuli presne podľa plánov, a, samozrejme, mnohé ďalšie knižky, články, blogy)
- kurz flexibilnosti svedomia
- pozorovanie, štúdium, vyhodnotenie objektu záujmu
- dokonalý plán, záložný plán B až Z (v prípade, že váš objekt je rezistentnejší, než ste počítali, prípadne sa vám ho nepodarilo dostatočne preskúmať)
- vnútorné nastavenie - radosť z čiastkových úspechov, fejkový zlovestný smiech, dlhé skúmavé pohľady (ktoré vedia ozaj vydesiť - málokto sa dnes už pozerá do očí)
- a - čo je najdôležitejšie!!! vniesť do toho celého vlastnú esenciu a nikdy sa nedať odhaliť, spojiť s daným činom a zapierať!!!
Ak by som reálne patrila do skupiny záškodníkov, nikdy by som tento návod nepoodhalila. Avšak v dnešnej digitálnej dobe s bezproblémovým prístupom k akejkoľvek informácii, sa dá všetko hore spomenuté, veľmi ľahko zistiť použitím dnes už tak rozšíreným športom - google fu.
Zakázať humor je epický počin, jedno z najväčších šliapnutí vedľa.
Na záver neostáva nič iné, len zaželať veľa úspechov, prekrásnych zážitkov a pocit uspokojenia.
Nedávno som však narazila na niečo veľkolepé, dychberúce. Narazila som na snahu zakázať humor, prirodzenú schopnosť mnohých ľudí v určitých situáciách spontánne rozosmievať svoje okolie trefnými poznámkami bez skrytého záujmu niekoho uraziť či pohoršiť (väčšinou).
Problém nastal už kedysi dávno. Nešlo o situáciu, verejné pohoršenie, urážku. Problém bol doslova existenčný. Ako sa dá bojovať a potenciálne vyhrať nad niekým, komu existenčne vadíte bez toho, aby ste sa stali záškodníkom?
Úprimne :) byť záškodníkom nie je až také zlé rozhodnutie, ak viete, ako na to a nejdete tým sami proti sebe.
Ideálne: - mať už nejaký ten čiestočný talent resp.potenciál robiť drobné zákernosti bez povšimnutia širšej skupiny ľudí okolo vás. (Ak nemáte talent, nevadí, stále je k dispozícii nesmierne množstvo náučnej literatury, napr. 101 Things to do to become superhero or evil genius - k nej si je ideálne zaobstarať 101 Things to do before you die, pre prípad, že by sa udalosti nevyvinuli presne podľa plánov, a, samozrejme, mnohé ďalšie knižky, články, blogy)
- kurz flexibilnosti svedomia
- pozorovanie, štúdium, vyhodnotenie objektu záujmu
- dokonalý plán, záložný plán B až Z (v prípade, že váš objekt je rezistentnejší, než ste počítali, prípadne sa vám ho nepodarilo dostatočne preskúmať)
- vnútorné nastavenie - radosť z čiastkových úspechov, fejkový zlovestný smiech, dlhé skúmavé pohľady (ktoré vedia ozaj vydesiť - málokto sa dnes už pozerá do očí)
- a - čo je najdôležitejšie!!! vniesť do toho celého vlastnú esenciu a nikdy sa nedať odhaliť, spojiť s daným činom a zapierať!!!
Ak by som reálne patrila do skupiny záškodníkov, nikdy by som tento návod nepoodhalila. Avšak v dnešnej digitálnej dobe s bezproblémovým prístupom k akejkoľvek informácii, sa dá všetko hore spomenuté, veľmi ľahko zistiť použitím dnes už tak rozšíreným športom - google fu.
Zakázať humor je epický počin, jedno z najväčších šliapnutí vedľa.
Na záver neostáva nič iné, len zaželať veľa úspechov, prekrásnych zážitkov a pocit uspokojenia.
štvrtok 31. júla 2014
O tom, ako som chystala oslavu narodenín, ale aj o tom, ako sa veľa zmenilo
Až na obede so Samonasieracím ekosystémom a Stoickou Alicou mi došlo, že je všetko inak.
Kapitola prvá - osoby a obsadenie
Extravagantná Aja - Prekrásne stvorenie s prenikavými očami, krátkymi tmavými vlasmi a inteligentnými názormi. Zadefinovaná ako sociopat schopný koexistovať len s rovnakým druhom alebo dychberúco mužným mužom.
Stoická Alica - Vysoká ako antické stĺpy - pokojná či už sa okolo nej vedia vojna alebo vzniká filozovia s očami farby oceánu. Nikdy veľa nerozpráva, len sa pozerá a tí, čo vedia, vidia ten skrytý tichý smiech začínajúci úškrnom odohrávajúci sa v jej hlave a kútikoch pier.
Samonasierací ekosystém - Skupinka ľudí okolo 30tky so superschopnosťou vnímať akúkoľvek situáciu ako príležitosť naštvať sa a rozšíriť to - našťastie len vrámci ekosystému. Ale konkrétnejšie v nejakom inom článku :).
Ultraflexibilná Saška - Éterická bytosť s dokonale ohybným vytrénovaným telom, príťažlivým zmyslom pre humor a závideniahodnou odvahou. Milovníčka dobrej kávy a ešte lepšieho jedla, s ktorou aj sedenie na lavičke s veterníkom je zábavnejšie ako celonočné žúrovanie.
Neporaziteľná Slávka - Málokto zvládne to, čo ona, resp. málokto sa dá vôbec nahovoriť na veci, ktoré ona berie ako bežné súčasti svojej existencie v tomto svete. Ľudia okolo nej majú tendenciu žasnúť.
Sunshineovci - Superhrdinovia zocelení spoločnými aktivitami, športom, breakingbadom a skvelými akciami komunikujúci známymi hláškami, ktoré rozveselia asi aj kameň.
Udalosti
Čakal ma dlhý deň v práci a tak som sa rozhodla ísť na obed o čosi neskôr. Sunshineovci chodia medzi pol dvanástou a dvanástou, čo sa mi zdalo priskoro. Pripojila som sa pred druhou k Samonasieraciemu ekosystému a Stoickej Alici. Počas obeda som si ponad stôl vymenila zopár veľavravných pohľadov s Alicou popri počúvaní, ako som tu z nášho diskusného krúžku (Ultraflexibilná Saška, Neporaziteľná Slávka, Extravagantná Aja a moja maličkosť) som v našej modrej veži ostala len ja. Vystavená napospas korporátnemu mličeku, ktorý skôr či neskôr zomelie skoro každého. Ale ja sa nedám...
Narodeniny
Počasie nie a nie vypočuť moje prosby a akceptovať moje tančeky vyvolávajúce slnko a zaháňajúce dážď. Plán oslavy v základnej podobe je v ohrození. Čakám, sledujem družicové zábery a robím obety. Nepomáha. A času už nie je nazvyš.
Možno sa zajtra zobudím a všetko toto bol iba sen. Alebo prejdú moje narodeniny, ja budem o rok staršia a všetko bude ináč. Alebo aj nie.
Som predsa Grumpy Beth so zvláštnou imunitou na ľudské povahy.
Kapitola prvá - osoby a obsadenie
Extravagantná Aja - Prekrásne stvorenie s prenikavými očami, krátkymi tmavými vlasmi a inteligentnými názormi. Zadefinovaná ako sociopat schopný koexistovať len s rovnakým druhom alebo dychberúco mužným mužom.
Stoická Alica - Vysoká ako antické stĺpy - pokojná či už sa okolo nej vedia vojna alebo vzniká filozovia s očami farby oceánu. Nikdy veľa nerozpráva, len sa pozerá a tí, čo vedia, vidia ten skrytý tichý smiech začínajúci úškrnom odohrávajúci sa v jej hlave a kútikoch pier.
Samonasierací ekosystém - Skupinka ľudí okolo 30tky so superschopnosťou vnímať akúkoľvek situáciu ako príležitosť naštvať sa a rozšíriť to - našťastie len vrámci ekosystému. Ale konkrétnejšie v nejakom inom článku :).
Ultraflexibilná Saška - Éterická bytosť s dokonale ohybným vytrénovaným telom, príťažlivým zmyslom pre humor a závideniahodnou odvahou. Milovníčka dobrej kávy a ešte lepšieho jedla, s ktorou aj sedenie na lavičke s veterníkom je zábavnejšie ako celonočné žúrovanie.
Neporaziteľná Slávka - Málokto zvládne to, čo ona, resp. málokto sa dá vôbec nahovoriť na veci, ktoré ona berie ako bežné súčasti svojej existencie v tomto svete. Ľudia okolo nej majú tendenciu žasnúť.
Sunshineovci - Superhrdinovia zocelení spoločnými aktivitami, športom, breakingbadom a skvelými akciami komunikujúci známymi hláškami, ktoré rozveselia asi aj kameň.
Udalosti
Čakal ma dlhý deň v práci a tak som sa rozhodla ísť na obed o čosi neskôr. Sunshineovci chodia medzi pol dvanástou a dvanástou, čo sa mi zdalo priskoro. Pripojila som sa pred druhou k Samonasieraciemu ekosystému a Stoickej Alici. Počas obeda som si ponad stôl vymenila zopár veľavravných pohľadov s Alicou popri počúvaní, ako som tu z nášho diskusného krúžku (Ultraflexibilná Saška, Neporaziteľná Slávka, Extravagantná Aja a moja maličkosť) som v našej modrej veži ostala len ja. Vystavená napospas korporátnemu mličeku, ktorý skôr či neskôr zomelie skoro každého. Ale ja sa nedám...
Narodeniny
Počasie nie a nie vypočuť moje prosby a akceptovať moje tančeky vyvolávajúce slnko a zaháňajúce dážď. Plán oslavy v základnej podobe je v ohrození. Čakám, sledujem družicové zábery a robím obety. Nepomáha. A času už nie je nazvyš.
Možno sa zajtra zobudím a všetko toto bol iba sen. Alebo prejdú moje narodeniny, ja budem o rok staršia a všetko bude ináč. Alebo aj nie.
Som predsa Grumpy Beth so zvláštnou imunitou na ľudské povahy.
pondelok 28. júla 2014
Ževraj som dlho nič nenapísala
...sem na blog. Blog ako denník,ventil, keď už je toho priveľa. Začala som ho písať, keď toho bolo najviac a nevidela som svetlo na konci tunela. Svetlo prišlo, dokonale prežiarilo môj život, dokonca opravilo svetlo v mojom vnútri, aby som bola schopná sama svietiť. A odišlo. Stratilo sa. Je to už takmer mesiac.
Horúčosť dní sa premenila v bičujúce ničivé búrky. Vidím v nich Teba. Vedela som predpokladať, čo urobíš, lebo sme premýšľali rovnako. Zrazu si tu nebol. Udiali sa veci, s ktorými ani jeden z nás nepočítal. Prišlo leto... slnečné dni, teplo rozhorúčený asfalt aj v noci... prechodené noci centrom. Presnívané.
Existuješ. Našla som o tom dôkazy. Sám vieš aké.
Dnes som opäť hrala volejbal s priateľmi. Smiali sme sa, zhovárali. Začalo pršať a ja som utekala domov. Taký obyčajný večer. Dva deci vína, hudba, myšlienka na Teba, kniha, seriál, hudba...
O týždeň mám narodeniny. Každý rok premýšľam, či sa niečo zmení, keď prekročím tú pomyselnú čiaru medzi A a A+1. Či sa ráno prebudím a budem iná. či budem ináč premýšľať, či ma budú trápiť iné veci, či sa pozriem do zrkadla a niečo sa na mne očividne zmení.
Pozerám z okna na osvietený hrad. Na parapetnú dosku dopadajú nežné kvapky vody a ja neviem, či je to dážď alebo slzy...
Horúčosť dní sa premenila v bičujúce ničivé búrky. Vidím v nich Teba. Vedela som predpokladať, čo urobíš, lebo sme premýšľali rovnako. Zrazu si tu nebol. Udiali sa veci, s ktorými ani jeden z nás nepočítal. Prišlo leto... slnečné dni, teplo rozhorúčený asfalt aj v noci... prechodené noci centrom. Presnívané.
Existuješ. Našla som o tom dôkazy. Sám vieš aké.
Dnes som opäť hrala volejbal s priateľmi. Smiali sme sa, zhovárali. Začalo pršať a ja som utekala domov. Taký obyčajný večer. Dva deci vína, hudba, myšlienka na Teba, kniha, seriál, hudba...
O týždeň mám narodeniny. Každý rok premýšľam, či sa niečo zmení, keď prekročím tú pomyselnú čiaru medzi A a A+1. Či sa ráno prebudím a budem iná. či budem ináč premýšľať, či ma budú trápiť iné veci, či sa pozriem do zrkadla a niečo sa na mne očividne zmení.
Pozerám z okna na osvietený hrad. Na parapetnú dosku dopadajú nežné kvapky vody a ja neviem, či je to dážď alebo slzy...
utorok 24. júna 2014
Letná
Letná nálada, letná láska, letná atmosféra, letné šaty, letné festivaly, letná dovolenka...
Letné je krásne. Letné je čarovné. V lete tak trochu verím na zázraky. V lete som ochotná veriť aj na lásku. Zimomriavkovú. Farbistú. Plnú zážitkov, okamihov, na ktoré sa nezabúda, úsmevov, ktoré sú opätované, bozkov ako vanilková zmrzlina.
Slnko presvietilo celú izbu. Pocítila som jeho horúce lúče na tvári. Otvorila som oči a zadívala sa na otvorené okno, cez ktoré bolo počuť zvuk kosačky a cítiť vôňu čerstvo pokosenej trávy. Nerušilo ma to. Hodinky ukazovali pár minút po šiestej. Usmiela som sa len tak sama pre seba (alebo do seba? :)).
Zliezla som z postele zachvátená nesmiernou radosťou. Začalo sa leto. Cítila som to každou bunkou tela. Vedela som, že mám pred sebou horúce dni, zážitky...
Viem, že Ťa stretnem. My sa budeme rozprávať ako už toľkokrát. Bude leto, budeme Ty a ja.
Ja budem veriť na zázraky a Ty sa mi budeš za to smiať.
Budeme opantaní pocitom leta. Na perách sladká chuť zmrzliny, vlasy a pokožka poláskaná slnkom...
Bude leto. Bude krásne.
Letné je krásne. Letné je čarovné. V lete tak trochu verím na zázraky. V lete som ochotná veriť aj na lásku. Zimomriavkovú. Farbistú. Plnú zážitkov, okamihov, na ktoré sa nezabúda, úsmevov, ktoré sú opätované, bozkov ako vanilková zmrzlina.
Slnko presvietilo celú izbu. Pocítila som jeho horúce lúče na tvári. Otvorila som oči a zadívala sa na otvorené okno, cez ktoré bolo počuť zvuk kosačky a cítiť vôňu čerstvo pokosenej trávy. Nerušilo ma to. Hodinky ukazovali pár minút po šiestej. Usmiela som sa len tak sama pre seba (alebo do seba? :)).
Zliezla som z postele zachvátená nesmiernou radosťou. Začalo sa leto. Cítila som to každou bunkou tela. Vedela som, že mám pred sebou horúce dni, zážitky...
Viem, že Ťa stretnem. My sa budeme rozprávať ako už toľkokrát. Bude leto, budeme Ty a ja.
Ja budem veriť na zázraky a Ty sa mi budeš za to smiať.
Budeme opantaní pocitom leta. Na perách sladká chuť zmrzliny, vlasy a pokožka poláskaná slnkom...
Bude leto. Bude krásne.
štvrtok 12. júna 2014
Chladnejšie dni
Niektoré dni sú chladnejšie, melancholickejšie, plné otázok, na ktoré nechceme poznať odpoveď. Nemôžu byť všetky dni len horúce a prežiarené slnkom. Občas musíme vypnúť. Zatvoriť dvere a vyložiť nohy. Pozorovať búrku a nežné kvapky. Vychladnúť, stíšiť sa v hrmení...
Potrebujem búrku. Nespútanú. Potrebujem dážď. Cítiť chladnú vodu na tvári, dlaniach, nohách. Opojne sa oddávať schladeniu po horúčosti posledných udalostí.
Plány nám nevyšli. Mnohé aktivity sme museli zrušiť, odložiť, opätovne naplánovať a v konečnom dôsledku oželieť. Unavili sme sa. Mali sme veľké oči v prých letných horúčvách. Prehnali sme to. Sedíme v práci a vymieňame si veľavravné pohľady. Znamenajú jediné: "Dnes nie... dnes veríme v dážď." Každý sám doma. So sebou.
Chýbaš mi. Dúfam, že príde búrka. A ja Ťa v nej pocítim. V jej sile, veľkoleposti, nádhere.
...príde slnko a horúce dni. Oddýchnutí sa opäť vrhneme do víru aktivít a udalostí. Budeme sa hýbať, smiať, stretať, plánovať...
Potrebujem búrku. Nespútanú. Potrebujem dážď. Cítiť chladnú vodu na tvári, dlaniach, nohách. Opojne sa oddávať schladeniu po horúčosti posledných udalostí.
Plány nám nevyšli. Mnohé aktivity sme museli zrušiť, odložiť, opätovne naplánovať a v konečnom dôsledku oželieť. Unavili sme sa. Mali sme veľké oči v prých letných horúčvách. Prehnali sme to. Sedíme v práci a vymieňame si veľavravné pohľady. Znamenajú jediné: "Dnes nie... dnes veríme v dážď." Každý sám doma. So sebou.
Chýbaš mi. Dúfam, že príde búrka. A ja Ťa v nej pocítim. V jej sile, veľkoleposti, nádhere.
...príde slnko a horúce dni. Oddýchnutí sa opäť vrhneme do víru aktivít a udalostí. Budeme sa hýbať, smiať, stretať, plánovať...
streda 11. júna 2014
Návrat
"Beth, dnes pôjdeme hrať volejbal na ihrisko pod mojím panelákom. Pridáš sa?"
"O pol ôsmej?"
"Prezvoň, keď budeš na dvore."
Detstvo som prežila hraním sa na dvore pod panelákom v Prievidzi. Poznala som deti z každého vchodu. Chodili sme sa navzájom volať von, pýtať od rodičov. Skoro každý deň po škole sme si obliekli tepláky a staré tričká a šlo sa na preliezky, hádzať si, hrať schovávačku...
Mám 24 rokov. Už tri roky bývam v Petržalke a opäť sa hrám na dvore. Kolegovia - priatelia bývajú o pár ulíc ďalej a tak márnime čas na rozpálenom bratislavskom betóne volejbalom, streetballom alebo len posedávaním a zhováraním sa až kým nás komáre, hlad alebo veľmi neskorá hodina nezaženú domov (dospelácky aspekt - zodpovednosť za ranné vstávanie a všasný príchod do práce). Za posledných pár týždňov som sa zbavila pocitu, že už mám vyššie spomínaný vek. Možno je to teplákmi, možno skvelými ľuďmi okolo mňa, ktorých čakám na dvore, možno ma lopta trafila do hlavy... Hravosť nám ostala. Beháme, smejeme sa, robíme si srandu a opäť beháme.
Návraty majú v sebe zaprášené čaro dávnych dní a radostný punc tých budúcich. V návratoch sú kúsky toho, kým sme boli. Dnes sme iní, sme tak krásne dospelí a predsa v nás lopta rozochvieva nesmiernu detskú radosť.
...horúčavy nás úplne dostali. Moja petržalská crew si asi dá na pár dní oddych od volejbalu. Počkáme si na priaznivejšie podmienky a zatiaľ sa budeme skutočne správať ako nudní dospelí. :)
...ale aj tak sme skvelá petržalská crew :)
"O pol ôsmej?"
"Prezvoň, keď budeš na dvore."
Detstvo som prežila hraním sa na dvore pod panelákom v Prievidzi. Poznala som deti z každého vchodu. Chodili sme sa navzájom volať von, pýtať od rodičov. Skoro každý deň po škole sme si obliekli tepláky a staré tričká a šlo sa na preliezky, hádzať si, hrať schovávačku...
Mám 24 rokov. Už tri roky bývam v Petržalke a opäť sa hrám na dvore. Kolegovia - priatelia bývajú o pár ulíc ďalej a tak márnime čas na rozpálenom bratislavskom betóne volejbalom, streetballom alebo len posedávaním a zhováraním sa až kým nás komáre, hlad alebo veľmi neskorá hodina nezaženú domov (dospelácky aspekt - zodpovednosť za ranné vstávanie a všasný príchod do práce). Za posledných pár týždňov som sa zbavila pocitu, že už mám vyššie spomínaný vek. Možno je to teplákmi, možno skvelými ľuďmi okolo mňa, ktorých čakám na dvore, možno ma lopta trafila do hlavy... Hravosť nám ostala. Beháme, smejeme sa, robíme si srandu a opäť beháme.
Návraty majú v sebe zaprášené čaro dávnych dní a radostný punc tých budúcich. V návratoch sú kúsky toho, kým sme boli. Dnes sme iní, sme tak krásne dospelí a predsa v nás lopta rozochvieva nesmiernu detskú radosť.
...horúčavy nás úplne dostali. Moja petržalská crew si asi dá na pár dní oddych od volejbalu. Počkáme si na priaznivejšie podmienky a zatiaľ sa budeme skutočne správať ako nudní dospelí. :)
...ale aj tak sme skvelá petržalská crew :)
pondelok 19. mája 2014
Zotrvačnosť
Dnešný deň nebol žalostnejší ako iné (ako rada píšem). Bol síce pondelok, no nebol poznačený ani únavou, ani negatívnym prístupom ku všetkému a všetkým (žiadni hateri na dosah)...
Zobudilo ma slnko hodinu pred budíkom. Presvecovalo moju veľkú izbu na dvanástom poschodí v jednom z petržalských bytov. Otvorila som dokorán okno a pozorovala zobúdzajúce sa mesto.
Rozhodla som sa, že dnešok bude začiatkom niečoho nového. Už ráno s prvou kávou som hľadela do kalendára vediac, že dnes ma čakajú minimálne dve veľmi príjemné záležitosti. Vychutnávala som si prázdny open space, kávu, články (ktoré neodmysliteľne patri k môjmu rannému rituálu prebúdzania sa k pracovnému výkonu) a slnko, ktorého horúce lúče sa rozliali po celom meste. Zaplavili hrad, sivé ulice, aj rakúske veterné vrtule...
O pár chvíľ na to mi už blikala správa od kamarátky, či pôjdeme spolu na obed. Navrhla som posedenie vonku...
Hodiny, dni, mesiace plynú. Nezastaviteľne. Občas si želám zotrvať v určitom momente aspoň o malý okamih dlhšie. Občas túžim, aby pár dní spadlo do nenávratna ako žmurknutie. Občas ma v pohybe drží len zotrvačnosť, lebo sily ani chuti niet.
Zotrvačnosť. Ach, tá úžasná sila, ktorá mi nedovolí zastaviť. Drží ma v tom prekrásnom živom pohybe, hoci už nie je determinovaná mojou vlastnou silou, len váhou toho, čo som dokázala predtým a toho, kým som.
Slnko zapadá a ružové nebo kdesi medzi Hainburgom a Devínom vo mne vyvoláva pocit nezastaviteľnej energie. Som ako solárny kolektor - fotóny dopadajúce na moju pokožku dráždia moje vnútro, aby nestálo. Aby sa dalo opäť do pohybu.
Lebo to stojí za to, peaches :)
Zobudilo ma slnko hodinu pred budíkom. Presvecovalo moju veľkú izbu na dvanástom poschodí v jednom z petržalských bytov. Otvorila som dokorán okno a pozorovala zobúdzajúce sa mesto.
Rozhodla som sa, že dnešok bude začiatkom niečoho nového. Už ráno s prvou kávou som hľadela do kalendára vediac, že dnes ma čakajú minimálne dve veľmi príjemné záležitosti. Vychutnávala som si prázdny open space, kávu, články (ktoré neodmysliteľne patri k môjmu rannému rituálu prebúdzania sa k pracovnému výkonu) a slnko, ktorého horúce lúče sa rozliali po celom meste. Zaplavili hrad, sivé ulice, aj rakúske veterné vrtule...
O pár chvíľ na to mi už blikala správa od kamarátky, či pôjdeme spolu na obed. Navrhla som posedenie vonku...
Hodiny, dni, mesiace plynú. Nezastaviteľne. Občas si želám zotrvať v určitom momente aspoň o malý okamih dlhšie. Občas túžim, aby pár dní spadlo do nenávratna ako žmurknutie. Občas ma v pohybe drží len zotrvačnosť, lebo sily ani chuti niet.
Zotrvačnosť. Ach, tá úžasná sila, ktorá mi nedovolí zastaviť. Drží ma v tom prekrásnom živom pohybe, hoci už nie je determinovaná mojou vlastnou silou, len váhou toho, čo som dokázala predtým a toho, kým som.
Slnko zapadá a ružové nebo kdesi medzi Hainburgom a Devínom vo mne vyvoláva pocit nezastaviteľnej energie. Som ako solárny kolektor - fotóny dopadajúce na moju pokožku dráždia moje vnútro, aby nestálo. Aby sa dalo opäť do pohybu.
Lebo to stojí za to, peaches :)
sobota 17. mája 2014
Tri bodky (keď slová nestačia)
Ponuré počasie posledných dní postupne rozpúšťa dažďovými kvapkami bezpečný obal môjho starostlivo vytvoreného ja. Chladia cez pokožku až na kosti. Zaháňajú do vnútra. Prudký vietor ohýba a láme... všetko.
Sú ľudia, pri ktorých nie sú potrebné slová. Z jediného pohľadu vyčítajú celý príbeh, emóciu. Vedia, čo sa skrýva v troch bodkách na konci smsky, mailu, či v trojbodkovom mlčaní počas telefonátu. Nekladú zbytočné otázky. Dotýkajú sa pohľadom. Chápu. Sú bytostne prítomní v danom momente.
Dnešok je ako tri bodky na konci dlhého rozprávania. Keď už slová nestačia, keď každý vie, kde je začiatok, no nik netuší, aký bude koniec.
...a prídu slnečné dni, po ktorých mnohí tak veľmi túžime. Opustíme vnútro a pôjdeme von. Nahradíme tri bodky smiechom a dlhé rozprávania krátkymi úsmevnými príhodami.
Počkám si na slnko, počkám aj na Teba...
Sú ľudia, pri ktorých nie sú potrebné slová. Z jediného pohľadu vyčítajú celý príbeh, emóciu. Vedia, čo sa skrýva v troch bodkách na konci smsky, mailu, či v trojbodkovom mlčaní počas telefonátu. Nekladú zbytočné otázky. Dotýkajú sa pohľadom. Chápu. Sú bytostne prítomní v danom momente.
Dnešok je ako tri bodky na konci dlhého rozprávania. Keď už slová nestačia, keď každý vie, kde je začiatok, no nik netuší, aký bude koniec.
...a prídu slnečné dni, po ktorých mnohí tak veľmi túžime. Opustíme vnútro a pôjdeme von. Nahradíme tri bodky smiechom a dlhé rozprávania krátkymi úsmevnými príhodami.
Počkám si na slnko, počkám aj na Teba...
pondelok 12. mája 2014
Zakázal si...
...skladať Ti komplimenty, hovoriť a písať o tom, aký si...
Dnes som počula v pesničkách rôzne...
"Si definitívna bodka,
si do tmy horiaca cigareta,
si román napísaný len holou vetou..."
a si mojou zimomriavkou (zimobrrrriavkou):)
Kedysi si napísal, že by si so mnou šiel aj na kraj sveta... viem, dnes na to nie je čas, ani možnosti...
Ja len chcem, aby si vedel, že u mňa sa nič nezmenilo. Som rovnaká a som na dosah.
...a mám z teba krásnu zimomriavku.
Dnes som počula v pesničkách rôzne...
"Si definitívna bodka,
si do tmy horiaca cigareta,
si román napísaný len holou vetou..."
a si mojou zimomriavkou (zimobrrrriavkou):)
Kedysi si napísal, že by si so mnou šiel aj na kraj sveta... viem, dnes na to nie je čas, ani možnosti...
Ja len chcem, aby si vedel, že u mňa sa nič nezmenilo. Som rovnaká a som na dosah.
...a mám z teba krásnu zimomriavku.
piatok 9. mája 2014
Len chvíľu
...ešte chvíľu, malú chviľku zostať. Stáť na tom mieste po toľký raz a vždy ako po prvý. Si tam so mnou. Ani netušíš.
Netúžim vrátiť čas, netúžim meniť, čo bolo. Len o nepatrnú chviľku túžim predĺžiť súčasné momenty. Dejú sa mi krásne veci pomedzi to všetko ostatné. Aj napriek škrabancom a prachu, moja malá gombička má stále prekrásnu farbu, má ten punc, štýl, ktorý si v nej uvidel minulé leto.
Mocne ju držím v dlani. Chvíľu nemôžem. Nemám nárok. Zovieram svoj svet - roztomilú gombičku vo svojej malej dlani a snažím sa do nej vtesnať toľko, až samú seba pristihujem pri nemom úžase. Nedýcham. Čas vyplnený do poslednej možnej sekundy. Už neostala ani jedna chviľka. Ani mrknutie.
Zatvorím oči a predstavím si Ťa. Ako v ten deň. Stojíš predo mnou po prvýkrát. A ja viem, že Ťa poznám... vždy som Ťa poznala.
Postoj chvíľa! len o malú chviľku...
Netúžim vrátiť čas, netúžim meniť, čo bolo. Len o nepatrnú chviľku túžim predĺžiť súčasné momenty. Dejú sa mi krásne veci pomedzi to všetko ostatné. Aj napriek škrabancom a prachu, moja malá gombička má stále prekrásnu farbu, má ten punc, štýl, ktorý si v nej uvidel minulé leto.
Mocne ju držím v dlani. Chvíľu nemôžem. Nemám nárok. Zovieram svoj svet - roztomilú gombičku vo svojej malej dlani a snažím sa do nej vtesnať toľko, až samú seba pristihujem pri nemom úžase. Nedýcham. Čas vyplnený do poslednej možnej sekundy. Už neostala ani jedna chviľka. Ani mrknutie.
Zatvorím oči a predstavím si Ťa. Ako v ten deň. Stojíš predo mnou po prvýkrát. A ja viem, že Ťa poznám... vždy som Ťa poznala.
Postoj chvíľa! len o malú chviľku...
štvrtok 8. mája 2014
Občas...
Občas Ti proste túžim napísať siahodlhý email o tom, čo sa deje v mojom živote a zmôžem sa len na "hey u" a potom pár vatových bullshitných správičiek, ktorými vlastne udržujem svoje povedomie o Tebe a nie naopak. Mrzí ma to. Vieš to?
Občas zlyhávam, lebo pri tom všetkom som ešte stále človek. Som žena.
Občas mnou lomcujú pocity a city. Večer ležím v posteli a opäť ma len zaplavuje pocit hnevu - samej na seba, že som Ti vôbec písala i napriek tomu, že som nemala. Píšem... píšem, lebo je to spôsob, ktorým sa dokážem najlepšie vyjadriť. Píšem, lebo občas potrebujem hovoriť. S Tebou.
Pred pár mesiacmi som Ťa spoznala a Ty si vedel prečo...
utorok 6. mája 2014
?
Plán odprevádzania. Je to aj názov knihy, ale pre mňa čosi viac. Môžem sa zbaliť, zabuchnúť dvere, odovzdať kľúč a odkráčať. Možno sa obzriem cez plece a ešte na chviľku si zaželám otočiť sa a vrátiť, ale neurobím to. Kráčam ďalej a chcem nahlas vysloviť to konečné "zbohom".
Milosrdné, hojivé, posledné.
Včera v noci som spanikárila. Vzduch v izbe bratislavskéo bytu sa mi zdal nedýchateľný. Vyšla som von a kráčala... Tamer hodinu a pol som naberala do pľúc studený jarný vzduch a premýšľala o pláne odprevádzania, o oslobodzujúcom rozlúčení.
Dlane ma pálili od zimy. Bolo to to jediné, čo som cítila.
(Už nebol smútok, dokonca ani hnev.)
Chcela by som Ti o tom všetkom povedať, o svete veľkom ako gombička na obľúbenom saku, ktorá sa v dôsledku mojej nepozornosti trošku oškrela. Viem, že by si počúval a potom sa usmial.
Asi neexistuje jeden plán odprevádzania a možno je to tak najlepšie.
Milosrdné, hojivé, posledné.
Včera v noci som spanikárila. Vzduch v izbe bratislavskéo bytu sa mi zdal nedýchateľný. Vyšla som von a kráčala... Tamer hodinu a pol som naberala do pľúc studený jarný vzduch a premýšľala o pláne odprevádzania, o oslobodzujúcom rozlúčení.
Dlane ma pálili od zimy. Bolo to to jediné, čo som cítila.
(Už nebol smútok, dokonca ani hnev.)
Chcela by som Ti o tom všetkom povedať, o svete veľkom ako gombička na obľúbenom saku, ktorá sa v dôsledku mojej nepozornosti trošku oškrela. Viem, že by si počúval a potom sa usmial.
Asi neexistuje jeden plán odprevádzania a možno je to tak najlepšie.
utorok 22. apríla 2014
All of me
Po dlhom čase som mala ráno cestou do práce zapnuté rádio. Takmer každá pieseň bola tak povediac "rozchodová" alebo o nešťastnej láske, zamilovanosti, o tom, že je potrebné všetkých za všetko ospravedlniť, lebo nik nie je dosť dobrý.
"I wont give up on us..."
"Be your number one..."
"Maby tonight I will call ya after my blood turns into alcohol... I just want to hold you..."
"What would I do wihout your smart mouth..."
"So give them hell... heres to us :)"
Neviem byť šťastná. Alebo aspoň to o sebe nedokážem tvrdiť. Šťastie totiž nie je merateľné ani uchopiteľné. Viem byť spokojná alebo sklamaná.
Dá sa zakázať priateľstvo? áno, dá.
Je možné zakázať komunikáciu? samozrejme.
Môže niekto niekoho kontrolovať? môže.
A skutočne... fakt niekto dokáže byť presvedčený o tom, že sa mu to všetko darí?
och, bez najmenšej pochyby!
Spokojnosť je merateľná dosiahnutými úspechmi. (len na margo: Dnes som v jednej komunikácii započula: "Ublížiť niekomu, kto pácha skutočné zlo, je vlastne veľmi dobrý pocit.") Za úspech sa dá považovať hocičo - od bezchybne odvedenej práce, "čistého štítu" až po elimináciu nepriateľov, večerné zadosťučinenie po krásnom športovom výkone či prostý pocit nasýtenosti.
"Ty si ako černobyľ zaliata betónom... ale krusta začína postupne praskať a presakovať."
Tak pozor, aby okolie nebolo kontaminované. :)
"I wont give up on us..."
"Be your number one..."
"Maby tonight I will call ya after my blood turns into alcohol... I just want to hold you..."
"What would I do wihout your smart mouth..."
"So give them hell... heres to us :)"
Neviem byť šťastná. Alebo aspoň to o sebe nedokážem tvrdiť. Šťastie totiž nie je merateľné ani uchopiteľné. Viem byť spokojná alebo sklamaná.
Dá sa zakázať priateľstvo? áno, dá.
Je možné zakázať komunikáciu? samozrejme.
Môže niekto niekoho kontrolovať? môže.
A skutočne... fakt niekto dokáže byť presvedčený o tom, že sa mu to všetko darí?
och, bez najmenšej pochyby!
Spokojnosť je merateľná dosiahnutými úspechmi. (len na margo: Dnes som v jednej komunikácii započula: "Ublížiť niekomu, kto pácha skutočné zlo, je vlastne veľmi dobrý pocit.") Za úspech sa dá považovať hocičo - od bezchybne odvedenej práce, "čistého štítu" až po elimináciu nepriateľov, večerné zadosťučinenie po krásnom športovom výkone či prostý pocit nasýtenosti.
"Ty si ako černobyľ zaliata betónom... ale krusta začína postupne praskať a presakovať."
Tak pozor, aby okolie nebolo kontaminované. :)
sobota 19. apríla 2014
Report
Neviem, či sa k Tebe dostane tento text, ale na tom nezáleží.
Mám za sebou druhý deň v zaviatej vieske. Pri pohľade z kuchynského okna ( lebo to bola moja počiatočná i konečná destinácia) som mala od rána až do večera pocit, že počasie sa prispôsobuje môjmu vnútornému nastaveniu. Prešla som si: Slnečnou fázou - ranná káva, čokoládový kukuričný koláč a Jump s hlavou na mojich kolenách. Polooblačnou - množstvo práce neúmerné počtu hodín za deň a fyzickým možnostiam. Búrka - všetko išlo ku dnu... Treskla som dverami z vnútornej strany izby, v ktorej prespávam, keď som u našich. Ležím na posteli zabalená v páperovej perine a cez okenné tabule vidím temné nebo a hviezdy. Ak by som bola romantická, zasnívala by som sa (alebo ako sa to hovorí).
Dnes som bola prototypom klasického ponímania ženy - tzv.žena v domácnosti za sporákom pripútaná ku kuchyni množstvom povinností ako šelma na reťazi v klietke veľkej sotva pár krát pár metrov. Pečiem rada, občas aj varím... Ale v momente, keď už ma štípe krk viac ako wasabi k sushi a ruky viac pripomínajú struhák, mlynček či šľahač, je mi jasné, že som v bode, z ktorého možno niet návratu. Myslím v gramáži a všetko si časujem. Svet za prahom kuchyne sa mi zdá neistý a neznámy. Nevonia vanilkou, možno nie je dosť slaný alebo dopečený...
A tak ležím teda v tej svojej posteli a znovuobjavujem zdravý rozum a svoje sladké rácio. Myslím na to Tvoje (pomerne často - hlavne, keď mám problém niečo zvládnuť s Tebe vlastnou brilantnosťou), či sa aj s telom uložilo do postele pre potrebný oddych.
Pozdravujem Ťa zo zaviatej viesky pod lesom a prajem Ti nádherné sny.
Mám za sebou druhý deň v zaviatej vieske. Pri pohľade z kuchynského okna ( lebo to bola moja počiatočná i konečná destinácia) som mala od rána až do večera pocit, že počasie sa prispôsobuje môjmu vnútornému nastaveniu. Prešla som si: Slnečnou fázou - ranná káva, čokoládový kukuričný koláč a Jump s hlavou na mojich kolenách. Polooblačnou - množstvo práce neúmerné počtu hodín za deň a fyzickým možnostiam. Búrka - všetko išlo ku dnu... Treskla som dverami z vnútornej strany izby, v ktorej prespávam, keď som u našich. Ležím na posteli zabalená v páperovej perine a cez okenné tabule vidím temné nebo a hviezdy. Ak by som bola romantická, zasnívala by som sa (alebo ako sa to hovorí).
Dnes som bola prototypom klasického ponímania ženy - tzv.žena v domácnosti za sporákom pripútaná ku kuchyni množstvom povinností ako šelma na reťazi v klietke veľkej sotva pár krát pár metrov. Pečiem rada, občas aj varím... Ale v momente, keď už ma štípe krk viac ako wasabi k sushi a ruky viac pripomínajú struhák, mlynček či šľahač, je mi jasné, že som v bode, z ktorého možno niet návratu. Myslím v gramáži a všetko si časujem. Svet za prahom kuchyne sa mi zdá neistý a neznámy. Nevonia vanilkou, možno nie je dosť slaný alebo dopečený...
A tak ležím teda v tej svojej posteli a znovuobjavujem zdravý rozum a svoje sladké rácio. Myslím na to Tvoje (pomerne často - hlavne, keď mám problém niečo zvládnuť s Tebe vlastnou brilantnosťou), či sa aj s telom uložilo do postele pre potrebný oddych.
Pozdravujem Ťa zo zaviatej viesky pod lesom a prajem Ti nádherné sny.
nedeľa 13. apríla 2014
Deň s krásnym počasím
Vo štvrtok večer som piekla. Je to jeden z najlepších relaxov, aké dokážem realizovať po náročnom pracovnom dni, týždni, mesiaci. A viem, že moje kamarátky sa potešia. Áno, už môžem naplno povedať - napísať KAMARÁTKY.
(pozn. Celý život som sa strácala vo vzťahoch s ľuďmi. Ako keby mi nebolo dané viesť normálne - formou spoločensky akceptovateľné vzťahy. Dnes ich mám.)
Piatky sa zvyknú vliecť. Ten posledný ubehol najmä vďaka príjemným udalostiam, ktoré sa diali. Koláč mi mizol spod rúk ešte len som ho krájala, exkolegyňa - kamarátka mi pripomenula sobotný program, na ktorý som takmer v dôsledku rýchlospádu pracovných povinností a udalostí zabudla, radosť z úspechu ďalšej kamarátky v profesnej oblasti, výborná káva a mnoho iného.
Iba o Tebe som v ten deň nepočula... ale ako znela naša dohoda už na začiatku - business first. Veľa sa toho deje - ako keby sa rozpútala vojna na všetkých frontoch a každá si vyžadovala nesmiernu dávku pozornosti a energie. Raz si mi povedal, že niektoré veci treba nechať vyhniť. Mal si pravdu. Postupne sa vytratia zo života, zo snov (ktoré sú skôr nočnými morami) aj z podvedomia. Mnohé sa vyrieši samé a časom.
Dnes som mala bežať Devín. Žiaľ (alebo skôr pre moje osobné šťastie) s behaním som prestala a nahradila ho iným pohybom. Takým neustálym - plynulým - životným.
(pozn. Celý život som sa strácala vo vzťahoch s ľuďmi. Ako keby mi nebolo dané viesť normálne - formou spoločensky akceptovateľné vzťahy. Dnes ich mám.)
Piatky sa zvyknú vliecť. Ten posledný ubehol najmä vďaka príjemným udalostiam, ktoré sa diali. Koláč mi mizol spod rúk ešte len som ho krájala, exkolegyňa - kamarátka mi pripomenula sobotný program, na ktorý som takmer v dôsledku rýchlospádu pracovných povinností a udalostí zabudla, radosť z úspechu ďalšej kamarátky v profesnej oblasti, výborná káva a mnoho iného.
Iba o Tebe som v ten deň nepočula... ale ako znela naša dohoda už na začiatku - business first. Veľa sa toho deje - ako keby sa rozpútala vojna na všetkých frontoch a každá si vyžadovala nesmiernu dávku pozornosti a energie. Raz si mi povedal, že niektoré veci treba nechať vyhniť. Mal si pravdu. Postupne sa vytratia zo života, zo snov (ktoré sú skôr nočnými morami) aj z podvedomia. Mnohé sa vyrieši samé a časom.
Dnes som mala bežať Devín. Žiaľ (alebo skôr pre moje osobné šťastie) s behaním som prestala a nahradila ho iným pohybom. Takým neustálym - plynulým - životným.
utorok 8. apríla 2014
Postrehy III.
Ranná káva a teatrálne "morning sweeties" s cynickým výrazom tváre. Najväčšiu výzvu dňa mám za sebou. Vstala som z postele.
Telefón cinkol. Prišiel mi prvý email. "Si úplne dokonalá. :)" Usmiala som sa, ale len tak, aby to nik nevidel. Pohladkalo to moje polospiace ego.
Cestu do práce si spríjemňujem čítaním. Klub nenapraviteľných optimistov.
"... k rodinnému životu. Žijeme vedle sebe, jako bychom se znali, ale nic o sobě navzájem nevíme. Doufáme v zázraky dané pokrevností: v nemožný soulad, naprosté svěřování, niterné splynutí. Spokojujeme se s uklidňující lživostí svého příbuzenství..."
a niečo pre Teba o hre: "Nebylo snadné nás porazit. Bez obalu jsme si z nich dělali blázny. Někteří totální porážky od smrkáčú o deset let mladších snášeli jen těžko. ... Zpočátku jsme jásali. Dávali jsme najevo radost. Pak jsme si to vychutnávali mlčky. ... Vědeli, co je čeká a že nás nedokážou porazit, ještě než vúbec začali. Naše bohorovná nevšímavost byla horší než opovržení. Aby si zasložili náš pohled, museli nás nějak ohrozit, vyrovnat skóre... Zájemci nechyběli, a když člověk prohrál, musel si dlouho počkat, než se zase dostal ke hře..."
Tento článok vznikal dlhšie, ako som plánovala. Nie však mojím zavinením, ani množstvom práce...
Tak to občas chodí. Našťastie, môj život je viac než práca a priatelia nie sú kolegovia, ale slobodná voľba kvality. :)
Telefón cinkol. Prišiel mi prvý email. "Si úplne dokonalá. :)" Usmiala som sa, ale len tak, aby to nik nevidel. Pohladkalo to moje polospiace ego.
Cestu do práce si spríjemňujem čítaním. Klub nenapraviteľných optimistov.
"... k rodinnému životu. Žijeme vedle sebe, jako bychom se znali, ale nic o sobě navzájem nevíme. Doufáme v zázraky dané pokrevností: v nemožný soulad, naprosté svěřování, niterné splynutí. Spokojujeme se s uklidňující lživostí svého příbuzenství..."
a niečo pre Teba o hre: "Nebylo snadné nás porazit. Bez obalu jsme si z nich dělali blázny. Někteří totální porážky od smrkáčú o deset let mladších snášeli jen těžko. ... Zpočátku jsme jásali. Dávali jsme najevo radost. Pak jsme si to vychutnávali mlčky. ... Vědeli, co je čeká a že nás nedokážou porazit, ještě než vúbec začali. Naše bohorovná nevšímavost byla horší než opovržení. Aby si zasložili náš pohled, museli nás nějak ohrozit, vyrovnat skóre... Zájemci nechyběli, a když člověk prohrál, musel si dlouho počkat, než se zase dostal ke hře..."
Tento článok vznikal dlhšie, ako som plánovala. Nie však mojím zavinením, ani množstvom práce...
Tak to občas chodí. Našťastie, môj život je viac než práca a priatelia nie sú kolegovia, ale slobodná voľba kvality. :)
nedeľa 6. apríla 2014
Stratená gombička
Sú dni, sú týždne, sú mesiace... keď sa človek ráno zobúdza a cíti, že deň bude taký ako ten predošlý a ako všetky tie pred ním. Monotónne, plné sklamania, neúspechov, hádok, boja na rôznych frontoch. Túžba ísť niekam na samotu a z plného hrdla si zakričať a s ozvenou sa postupne vnárať do ticha a nechať ho hojiť rozorvané vnútro. Naberať vzduch do pľúc. Cítiť na pokožke jemný vietor a kvapky dažďa.
Nech je to akokoľvek, sme len ľudia. Občas sa nám jednoducho nedarí a náš svet strácame ako odtrhnutý gombík zo saka či svetra. Dôjde nám to až v momente, keď ho potrebujeme, no už ho niet. Odpadol, stratil sa... Doma možno nájdeme náhradný a našijeme ho miesto pôvodného.
Vo vrecku saka som objavila odtrhnutý gombík. Potešil ma. Už ani neviem, kedy sa to stalo. Ale neprišla som oň, zodvihla som ho zo zeme, bezpečne odložila, aby som ho našila tam, kam patrí. A všetko bude, ako má byť.
Zlé spomienky odídu ako mračná. Nastane bezvetrie prežiarené, zohriate slnkom. Všetko zlé, každý neúspech sa premení len na úsmevný zážitok včerajšieho dňa.
A svet bude opäť gombička. Pevne prišitá na svojom mieste.
Pre Teba... lebo ma inšpiruješ.
Nech je to akokoľvek, sme len ľudia. Občas sa nám jednoducho nedarí a náš svet strácame ako odtrhnutý gombík zo saka či svetra. Dôjde nám to až v momente, keď ho potrebujeme, no už ho niet. Odpadol, stratil sa... Doma možno nájdeme náhradný a našijeme ho miesto pôvodného.
Vo vrecku saka som objavila odtrhnutý gombík. Potešil ma. Už ani neviem, kedy sa to stalo. Ale neprišla som oň, zodvihla som ho zo zeme, bezpečne odložila, aby som ho našila tam, kam patrí. A všetko bude, ako má byť.
Zlé spomienky odídu ako mračná. Nastane bezvetrie prežiarené, zohriate slnkom. Všetko zlé, každý neúspech sa premení len na úsmevný zážitok včerajšieho dňa.
A svet bude opäť gombička. Pevne prišitá na svojom mieste.
Pre Teba... lebo ma inšpiruješ.
piatok 28. marca 2014
Večer na dedine
Slnko zapadlo, z pohľadu z okna kuchyne, doslova za hory a nebo sa sfarbilo do oranžova. Vzduch nabitý vlhkosťou z neďalekého močiara vonia živicou a prebúdzajúcou sa zemou. Pomaly utícha premávka neďalekej cesty. Ľudia opúšťajú záhrady a uchyľujú sa do vysvietených izieb domčekov schúlených pod lesom.
Na zaviatu viesku padá tma a ticho. Varím v kuchyni čaj a píšem. Neponáhľam sa. Nie je kam ani za čím. Občas treba utiecť a zastaviť sa. Nadýchnuť sa. Vyložiť si nohy a vychutnávať si okamih.
Mojím domovom je už Bratislava. Mám ju rada, mám rada jej ruch, možnosti, ľudí, ktorých v nej poznám. Preto sa rada vraciam k našim - na dedinu. Tu je to úplný opak. Pokoj, samota, rodina, pes. Otvorím okno a všade je príroda. Samá príroda.
Dúfam, že aj Ty máš príjemný prichádzajúci večer. Posielam úsmev! :)
Na zaviatu viesku padá tma a ticho. Varím v kuchyni čaj a píšem. Neponáhľam sa. Nie je kam ani za čím. Občas treba utiecť a zastaviť sa. Nadýchnuť sa. Vyložiť si nohy a vychutnávať si okamih.
Mojím domovom je už Bratislava. Mám ju rada, mám rada jej ruch, možnosti, ľudí, ktorých v nej poznám. Preto sa rada vraciam k našim - na dedinu. Tu je to úplný opak. Pokoj, samota, rodina, pes. Otvorím okno a všade je príroda. Samá príroda.
Dúfam, že aj Ty máš príjemný prichádzajúci večer. Posielam úsmev! :)
štvrtok 27. marca 2014
Odkaz pre Teba
... a Ty si ho prečítaš, lebo vieš, že je skutočne adresovaný práve Tebe.
Cesta sa mi tentokrát zdala nekonečná. Vlaková súprava je každým razom staršia, zatuchnutejšia a studenšia. Vnímala som to prvých pár minút po nástupe. Usadila som sa a vytiahla počítač. Písala som. Už dávno moje myšlienky nemali tak voľný priechod z hlavy priamo na monitor. Trnava, Zbehy, Topoľčany... Otec ma čakal na parkovisku v príjemne vyhriatom aute počúvajúc muzikál Mary Poppins. Ani neviem ako, ale zrazu sme zaparkovali vo dvore. Hladko. Z predsiene som začula mraučanie. Čakal tam na mňa vrtiac chvostom a prešľapujúc zo schodu na schod neschopný rozhodnúť sa, aká poloha by bola najlepšia na privítanie. Zhodila som z pleca tašky a začala ho hľadiť. Cítila som, akos a jeho radosť stupňuje. Z obývačky sa ozval mamin hlas.
Som u našich. V malej zaviatej vieske takmer na konci doliny, kde sa už ani vrany neotáčajú. Pouličné lampy sa tu vypínajú o 23 - tej, lebo nie sú potrebné, keďže posledný autobus prichádza päť minút po pol a poslední ľudia sa z neho roztrúsia domov najneskôr o trištvrte.
Okrem úplnej tmy zavládne v malej dedinôčke úplné ticho. Vzduch prevoňaný lesom núti otvoriť okno dokorán a sledovať hviezdnatú jarnú oblohu.
Možno si práve na ceste domov z nejakých povinností, vystupuješ z auta a venuješ jeden pohľad potemnenému nebu. Dopriala by som Ti pocity, ktoré sú spojené s mojimi návratmi k rodičom na dedinu. Nezávisle, čo ma čaká zajtra... je to ako ráno pri dobrej káve po výdatnom spánku, keď vieš, že sa nikam nenáhliš, nič ťa netlačí a môžeš si len tak posedieť na čerstvom vzduchu alebo sa jednoducho vrátiť do postele a snívať krásny sen.
Budem Ti o tom aspoň písať. Možno pridám aj fotky. Zatiaľ Ti posielam aspoň úsmev a prianie príjemného spánku.
Night, peaches :)
Cesta sa mi tentokrát zdala nekonečná. Vlaková súprava je každým razom staršia, zatuchnutejšia a studenšia. Vnímala som to prvých pár minút po nástupe. Usadila som sa a vytiahla počítač. Písala som. Už dávno moje myšlienky nemali tak voľný priechod z hlavy priamo na monitor. Trnava, Zbehy, Topoľčany... Otec ma čakal na parkovisku v príjemne vyhriatom aute počúvajúc muzikál Mary Poppins. Ani neviem ako, ale zrazu sme zaparkovali vo dvore. Hladko. Z predsiene som začula mraučanie. Čakal tam na mňa vrtiac chvostom a prešľapujúc zo schodu na schod neschopný rozhodnúť sa, aká poloha by bola najlepšia na privítanie. Zhodila som z pleca tašky a začala ho hľadiť. Cítila som, akos a jeho radosť stupňuje. Z obývačky sa ozval mamin hlas.
Som u našich. V malej zaviatej vieske takmer na konci doliny, kde sa už ani vrany neotáčajú. Pouličné lampy sa tu vypínajú o 23 - tej, lebo nie sú potrebné, keďže posledný autobus prichádza päť minút po pol a poslední ľudia sa z neho roztrúsia domov najneskôr o trištvrte.
Okrem úplnej tmy zavládne v malej dedinôčke úplné ticho. Vzduch prevoňaný lesom núti otvoriť okno dokorán a sledovať hviezdnatú jarnú oblohu.
Možno si práve na ceste domov z nejakých povinností, vystupuješ z auta a venuješ jeden pohľad potemnenému nebu. Dopriala by som Ti pocity, ktoré sú spojené s mojimi návratmi k rodičom na dedinu. Nezávisle, čo ma čaká zajtra... je to ako ráno pri dobrej káve po výdatnom spánku, keď vieš, že sa nikam nenáhliš, nič ťa netlačí a môžeš si len tak posedieť na čerstvom vzduchu alebo sa jednoducho vrátiť do postele a snívať krásny sen.
Budem Ti o tom aspoň písať. Možno pridám aj fotky. Zatiaľ Ti posielam aspoň úsmev a prianie príjemného spánku.
Night, peaches :)
utorok 18. marca 2014
Rada počujem tvoj hlas
"Ahoj mami, som vo vlaku domov. Prídete ma počkať na stanicu?"
"Jasne, tešíme sa."
"Žiješ?"
"Áno, ešte vykazujem známky života. Čo ty?"
"Hey you. What are you up to?"
"Nothing much."
Občas večer pozorujem svoj telefón a želám si, aby zazvonil. Túžim počuť tvoj hlas. Aspoň na chviľku. Položiť ti tú otrepanú otázku "ako sa máš?" a len tak sa započúvať do odpovede.
Mohla by som ti napísať do chatu alebo poslať mail. Ale ja ťa chcem počuť, vnímať, čo hovoríš. Je v tom kúsok blízkosti, ktorú potrebuje asi každý.
Rada by som ti zavolala. Ale neviem, či by bola odozva, či by som ťa zastihla a nevyrušila ťa.
"Rada som ťa počula. Máš príjemný hlas. Maj sa krásne!"
"Jasne, tešíme sa."
"Žiješ?"
"Áno, ešte vykazujem známky života. Čo ty?"
"Hey you. What are you up to?"
"Nothing much."
Občas večer pozorujem svoj telefón a želám si, aby zazvonil. Túžim počuť tvoj hlas. Aspoň na chviľku. Položiť ti tú otrepanú otázku "ako sa máš?" a len tak sa započúvať do odpovede.
Mohla by som ti napísať do chatu alebo poslať mail. Ale ja ťa chcem počuť, vnímať, čo hovoríš. Je v tom kúsok blízkosti, ktorú potrebuje asi každý.
Rada by som ti zavolala. Ale neviem, či by bola odozva, či by som ťa zastihla a nevyrušila ťa.
"Rada som ťa počula. Máš príjemný hlas. Maj sa krásne!"
piatok 7. marca 2014
I' m yours
Ďalšie ráno - nový deň. Počasie je priam dychvyrážajúco krásne. Vzduch preniknutý slnečnými lúčmi vonia jarou.
Cestou do práce som si opäť kúpila kávu so sebou. Po príchode do modrej veže som mala chviľku pocit, že dnes sa asi nepracuje... Takmer nikoho nebolo pri výťahoch ani na poschodí. Usadila som sa na svoje nové miesto, zapla počítač a pustila si tú starú veselú odrhovačku I´m yours od Jasona Mraza. Pomaly som upíjala z horúcej kávy v slnkom zaliatom open space - e a čítala správy. Vyberala som len tie dobré... (nechcela som si pokaziť toto pomerne príjemné piatkové ráno)
Pesnička mi hrá už 4 - tý krát...
"But I won't hesitate no more, no more
It cannot wait, I'm yours
There's no need to complicate, our time is short
This is our fate, I'm yours"
Verím, že deň bude pozvoľný a nebude sa diať nič kruté a nezmyselné.
Cestou do práce som si opäť kúpila kávu so sebou. Po príchode do modrej veže som mala chviľku pocit, že dnes sa asi nepracuje... Takmer nikoho nebolo pri výťahoch ani na poschodí. Usadila som sa na svoje nové miesto, zapla počítač a pustila si tú starú veselú odrhovačku I´m yours od Jasona Mraza. Pomaly som upíjala z horúcej kávy v slnkom zaliatom open space - e a čítala správy. Vyberala som len tie dobré... (nechcela som si pokaziť toto pomerne príjemné piatkové ráno)
Pesnička mi hrá už 4 - tý krát...
"But I won't hesitate no more, no more
It cannot wait, I'm yours
There's no need to complicate, our time is short
This is our fate, I'm yours"
Verím, že deň bude pozvoľný a nebude sa diať nič kruté a nezmyselné.
štvrtok 6. marca 2014
Káva bez mlieka
S čajom v ruke som počkala, kým začne zvoniť budík. 7:15. Na obrazovke telefónu sa zobrazil východ slnka a zaznela príjemná hudba. Nechala som ho pár sekúnd hrať než som ho vypla a položila na posteľ akoby som mu chcela dopriať ešte pár minút leňošenia. Stihla som skorší autobus zívajúci prázdnotou. Usadila sa na najbližšom voľnom mieste a po dlhšom čase som otvorila knihu cestujúc do práce. Už prvými vetami ma autor presvedčil o svojej brilantnosti narábania so slovom. Takmer som zabudla vystúpiť.
Kávu doma nepijem. Radšej si na ňu počkám a dám si kvalitnú, voňavú, chutnú a čerstvo namletú. Jedna z čašníčok ma už z videnia pozná. Vždy si dávam to isté. Veľké presso. Nie dvojité, len veľké. Možno to časom dotiahnem do bodu, kde sa ma ktorákoľvek z čašníčok už od dverí spýta, či štandardne a ja len úsmevom a slovkom "ďakujem" potvrdím svoju bežnú objednávku. Nanešťastie, čašníci sa neustále menia, nik tam nevydrží dostatočne dlho, aby si zapamätal zákazníkov, ktorí prichádzajú na temer dennej báze. A možno o to nemajú ani záujem - pamätať si tváre a priraďovať si k nim typ kávy. Každopádne, je to pekná predstava.
Učím sa piť kávu bez mlieka. Eliminujem svoje baristické barbarstvo len na cukor. Možno teda neskončím v baristickom pekle, ale len predpeklí - za cukor, bez ktorého kávu jednoducho nevypijem. (Uvediem to na pravú mieru - mlieka som sa nevzdala kvôli potenciálnemu koncu v "kávičkárskom" pekle, ale z dôvodu, že mi tak nejak prestalo robiť dobre, priam mi robí zle. Až čas ukáže, ako to všetko vlastne je.)
Existujú ľudia, ktorí ak z určitej množiny zloženej z prvkov ABC stratia čo i len jeden prvok, vzdajú sa celej množiny. V mojom prípade by to znamenalo vzdať sa kávy tak celkovo. Ale to mi nehrozí. Káva patrí do môjho života, aj keď sa musím naučiť milovať jej horkosť, ktorá už viac nebude zjemnená priam úplne utlmená.
Došiel mi dych. Nemôžem chodiť behať, šplhať schody na 12ku ani sa náhliť na autobus. Prechodila som pár chorôb a ubezpečovala sa, že moje telo je dosť mladé a silné, aby mi to odpustilo. Odpustilo, ale nezabudlo. Čakám na moment, kedy sa zhlboka nadýchnem a rozbehnem. Opäť ma prepadne neovládateľná radosť zo slobodného pohybu, z čerstvého vzduchu a neobmedzeného priestoru, v ktorom sa môžem hýbať.
Kávu doma nepijem. Radšej si na ňu počkám a dám si kvalitnú, voňavú, chutnú a čerstvo namletú. Jedna z čašníčok ma už z videnia pozná. Vždy si dávam to isté. Veľké presso. Nie dvojité, len veľké. Možno to časom dotiahnem do bodu, kde sa ma ktorákoľvek z čašníčok už od dverí spýta, či štandardne a ja len úsmevom a slovkom "ďakujem" potvrdím svoju bežnú objednávku. Nanešťastie, čašníci sa neustále menia, nik tam nevydrží dostatočne dlho, aby si zapamätal zákazníkov, ktorí prichádzajú na temer dennej báze. A možno o to nemajú ani záujem - pamätať si tváre a priraďovať si k nim typ kávy. Každopádne, je to pekná predstava.
Učím sa piť kávu bez mlieka. Eliminujem svoje baristické barbarstvo len na cukor. Možno teda neskončím v baristickom pekle, ale len predpeklí - za cukor, bez ktorého kávu jednoducho nevypijem. (Uvediem to na pravú mieru - mlieka som sa nevzdala kvôli potenciálnemu koncu v "kávičkárskom" pekle, ale z dôvodu, že mi tak nejak prestalo robiť dobre, priam mi robí zle. Až čas ukáže, ako to všetko vlastne je.)
Existujú ľudia, ktorí ak z určitej množiny zloženej z prvkov ABC stratia čo i len jeden prvok, vzdajú sa celej množiny. V mojom prípade by to znamenalo vzdať sa kávy tak celkovo. Ale to mi nehrozí. Káva patrí do môjho života, aj keď sa musím naučiť milovať jej horkosť, ktorá už viac nebude zjemnená priam úplne utlmená.
Došiel mi dych. Nemôžem chodiť behať, šplhať schody na 12ku ani sa náhliť na autobus. Prechodila som pár chorôb a ubezpečovala sa, že moje telo je dosť mladé a silné, aby mi to odpustilo. Odpustilo, ale nezabudlo. Čakám na moment, kedy sa zhlboka nadýchnem a rozbehnem. Opäť ma prepadne neovládateľná radosť zo slobodného pohybu, z čerstvého vzduchu a neobmedzeného priestoru, v ktorom sa môžem hýbať.
streda 5. marca 2014
Postrehy II.
Pevne verím, že to, čo sa deje vonku, je jednoznačným teatrálnym príchodom jari. Potrebujem ju. Túžim odprevadiť kabáty, čižmy, šále kamsi do útrob šatníka a vyjsť von len v jemnom pulovríku a saku. Z práce už neodchádzam potme, hoci v momente, ako stisnem kľučku dverí svojej izby v protiľahlom okne vidím nastávajúci západ slnka. Ževraj sa bude meniť čas. Použila som google fu a zistila, že ten veľkolepý okamih, kedy v noci stratíme jednu hodinu spánku, sa udeje 30.marca v nedeľu. Možno nastane nepatrný chaos s príchodmi do práce. Uvidíme.
Strácanie. Kolega pravidelne stráca veci. Za ten čas, čo spolu pracujeme už 4 krát musel blokovať svoju bankomatovú kartu a práve je v procese vybavovania nového preukazu do našej modrej veže. Kolegyňa pred pár dňami prišla svojou neopatrnosťou o všetky svoje doklady plus nejaká "dobrá duša" stihla použiť jej kreditnú kartu ešte skôr ako sa zablokovala a tak prišla aj o nepeknú čiastku peňazí. Raz som stratila čiapku, dvakrát hlavu, ale okrem toho som veľmi opatrný človek. Veci nestrácam. Strácam ľudí. Stratila som lásku.
Zaúčam nového kolegu. 10 ročný vekový rozdiel spôsobuje, že všetko, čo mu hovorím, vysvetľujem, učím ho si overuje u staršieho kolegu, lebo mi neverí. Som o dekádu mladšia a to zo mňa v očiach starších vytvára dojem menej skúsenej, nie dostatočne chytrej nezávisle na mojich výsledkoch. Mám šťastie - kolega sa za mňa postavil a všetkým dal jasne najavo, že svoju prácu ovládam výborne. Občas mám pocit, že je ozaj ťažké mať málo rokov, byť ženou, prípadne byť najmenšou...
"Slnkom zaliata Bratislava." Zahlásil kolega z odľahlého kúta. "Miesto, aby som bol vonku, tupo civím do počítača..." Ticho s ním súhlasím. Obzriem sa a usmejem. Opätuje mi úsmev so slovami: "No, čo Alžbetka? Ideme von?" Pomyslím si len, keby sme tak mohli...
Mesiac v znamení zmien. Tých pracovných. Môj život viac - menej samovoľne plynie bez akýchkoľvek turbulencií. Občas sa v ňom niekto objaví a poteší ma, ale väčšinou po práci idem behať (nie, ešte som to nezavrhla - je to ako liek, ktorý sa stane postupne návykovým ako droga, bez ktorej sa nedá existovať), čítam knihy a blogy alebo sa skorej uložím do postele s filmom.
Vonku je uchvátne. Hoci slnko vidím len cez okno, zaplavuje ma pocit, akoby som ho cítila na pokožke. Je to krásne.
Strácanie. Kolega pravidelne stráca veci. Za ten čas, čo spolu pracujeme už 4 krát musel blokovať svoju bankomatovú kartu a práve je v procese vybavovania nového preukazu do našej modrej veže. Kolegyňa pred pár dňami prišla svojou neopatrnosťou o všetky svoje doklady plus nejaká "dobrá duša" stihla použiť jej kreditnú kartu ešte skôr ako sa zablokovala a tak prišla aj o nepeknú čiastku peňazí. Raz som stratila čiapku, dvakrát hlavu, ale okrem toho som veľmi opatrný človek. Veci nestrácam. Strácam ľudí. Stratila som lásku.
Zaúčam nového kolegu. 10 ročný vekový rozdiel spôsobuje, že všetko, čo mu hovorím, vysvetľujem, učím ho si overuje u staršieho kolegu, lebo mi neverí. Som o dekádu mladšia a to zo mňa v očiach starších vytvára dojem menej skúsenej, nie dostatočne chytrej nezávisle na mojich výsledkoch. Mám šťastie - kolega sa za mňa postavil a všetkým dal jasne najavo, že svoju prácu ovládam výborne. Občas mám pocit, že je ozaj ťažké mať málo rokov, byť ženou, prípadne byť najmenšou...
"Slnkom zaliata Bratislava." Zahlásil kolega z odľahlého kúta. "Miesto, aby som bol vonku, tupo civím do počítača..." Ticho s ním súhlasím. Obzriem sa a usmejem. Opätuje mi úsmev so slovami: "No, čo Alžbetka? Ideme von?" Pomyslím si len, keby sme tak mohli...
Mesiac v znamení zmien. Tých pracovných. Môj život viac - menej samovoľne plynie bez akýchkoľvek turbulencií. Občas sa v ňom niekto objaví a poteší ma, ale väčšinou po práci idem behať (nie, ešte som to nezavrhla - je to ako liek, ktorý sa stane postupne návykovým ako droga, bez ktorej sa nedá existovať), čítam knihy a blogy alebo sa skorej uložím do postele s filmom.
Vonku je uchvátne. Hoci slnko vidím len cez okno, zaplavuje ma pocit, akoby som ho cítila na pokožke. Je to krásne.
utorok 4. marca 2014
Byť blízko
a predsa tak ďaleko.
Zavriem oči a cítim ťa blízko - stačí natiahnuť ruku a dotknem sa ťa. Vložím svoju malú ruku do tvojej veľkej dlane. Stratí sa v nej. Ale ja sa ti nestratím. Som tu. Na dosah.
Izbu sliepňavo osvetľuje malá lampa v rohu. Hľadím cez okno do tmy na svetlá Petržalky. Predstavujem si ťa. Vynoríš sa z tmy a usmeješ sa. Budeš to ty. Pohľadom mäkším ako plyš rozjasníš môj nečitateľný výraz. Rozkvitneš ma.
Si len na dosah. A predsa tak ďaleko...
Zavriem oči a cítim ťa blízko - stačí natiahnuť ruku a dotknem sa ťa. Vložím svoju malú ruku do tvojej veľkej dlane. Stratí sa v nej. Ale ja sa ti nestratím. Som tu. Na dosah.
Izbu sliepňavo osvetľuje malá lampa v rohu. Hľadím cez okno do tmy na svetlá Petržalky. Predstavujem si ťa. Vynoríš sa z tmy a usmeješ sa. Budeš to ty. Pohľadom mäkším ako plyš rozjasníš môj nečitateľný výraz. Rozkvitneš ma.
Si len na dosah. A predsa tak ďaleko...
utorok 18. februára 2014
Keď je hmla
Keď je hmla, všetko vyzerá a pôsobí ináč. Za oknom je miesto výhľadu biela sivo - biela stena.
Čakala som na zastávke ako každé iné ráno. Autobus prišiel mimoriadne plný. Autobusár v snahe vytvoriť ďalší priestor používal metódu brzda - plyn. Nik sa neusmieval, nik nečítal, nik sa nezhováral. Tí, čo mali šťastie, sedeli. Boli to z 90 percent muži. Koľká pravda bola v tomto výjave. Mrazilo ma z nej i keď mrazy už dávno pominuli. Atmosféra bola priam žalostná. Bezvýchodisková smutná.
Stratila som chuť pozorovať. Vlastne, nebolo veľmi čo. V spoji mhd, do ktorého som nastúpila presne v tom istom čase ako deň predtým a celý minulý týždeň a vlastne celé mesiace predtým absentovala galantnosť, nevyskytovala sa slušnosť, nepanovala dobrá nálada ani aktivita zvaná čítanie.
Knihu nosím so sebou takmer vždy. Aj dnes som ju mala. Avšak nesmierna tolerancia šoféra voči stojacim bola miestami doslova dychberúca, tak som O karikatúre ponechala v bezpečí svojej tašky a bojovala s fyzikálnymi javmi.
Za oknom je bielo. Takmer každý druhý je chorý. Mám okolo seba prázdny priestor - opustené stoly, dokumenty, perá.
Rada by som videla slnko.
Čakala som na zastávke ako každé iné ráno. Autobus prišiel mimoriadne plný. Autobusár v snahe vytvoriť ďalší priestor používal metódu brzda - plyn. Nik sa neusmieval, nik nečítal, nik sa nezhováral. Tí, čo mali šťastie, sedeli. Boli to z 90 percent muži. Koľká pravda bola v tomto výjave. Mrazilo ma z nej i keď mrazy už dávno pominuli. Atmosféra bola priam žalostná. Bezvýchodisková smutná.
Stratila som chuť pozorovať. Vlastne, nebolo veľmi čo. V spoji mhd, do ktorého som nastúpila presne v tom istom čase ako deň predtým a celý minulý týždeň a vlastne celé mesiace predtým absentovala galantnosť, nevyskytovala sa slušnosť, nepanovala dobrá nálada ani aktivita zvaná čítanie.
Knihu nosím so sebou takmer vždy. Aj dnes som ju mala. Avšak nesmierna tolerancia šoféra voči stojacim bola miestami doslova dychberúca, tak som O karikatúre ponechala v bezpečí svojej tašky a bojovala s fyzikálnymi javmi.
Za oknom je bielo. Takmer každý druhý je chorý. Mám okolo seba prázdny priestor - opustené stoly, dokumenty, perá.
Rada by som videla slnko.
utorok 11. februára 2014
Keď život chutí II.
Raňajky - najlepší štart dňa. Tímové raňajky - ideálny spôsob ako sa po zobudení opäť zahibernovať a nebyť schopný ani najmešieho pracovného výkonu. Každopádne, kto by odmietol začať deň domácim cheescake - om a pressom alebo syrovým slaným koláčom s olivami a džúsom, prípadne bábovkou, bielkovým chlebíkom s ovocím, marlenkou, či klasicky s niekoľkými druhmi šunky, pomazánkami a pečivom? A čo je ešte lepšie... vlastný príspevok pri tom nemusí byť zrovna tým, čo budem konzumovať, lebo hostiteľom je každý, kto sa zúčastní.
Dnešné ráno nebolo ničím výnimočné. Zobudila som sa už pred budíkom o pol hodinu skorej ako zvyčajne. Zrazu som nevedela, čo s voľným časom pred odchodom do práce. Toto ranné zúfalstvo ma priviedlo až k upratovaniu, umývaniu riadu, estetickému zbaleniu slaných cookies pripravených na tímovú akciu. Aj napriek všetkým zdržovačkám som prišla prvá. Káva, kniha - totálna ranná pohoda.
Kolegovia sa dostavili v optimálnom čase, v ktorom som už bola pomerne optimisticky naladená schopná znášať ľudskú spoločnosť. (Ráno nemám rada ľudí. Som precitlivelá na ich hlas, správanie, gestiku a hlavne haptiku. Vadí mi teatrálny smiech, hlasné vybavovanie sa cez telefón, olizujúce sa páriky, ktoré si idú zožrať tváre navzájom.)
Raňajky prebehli vo veľmi príjemnej atmosfére vzájomného pochlebovania si na tému pečenie. Mnohí sa najedli tak, že po návrate do office - u potrebovali niekoľko hodín na trávenie a tak civiac do monitora im začal ubiehať jeden z najobľúbenejších officových dní - dní v znamení dobrého jedla v obrovskom objeme počas celých 8 hodín.
A život má opäť chuť vanilky, jahôd, olív, syra... a chutí.
Dnešné ráno nebolo ničím výnimočné. Zobudila som sa už pred budíkom o pol hodinu skorej ako zvyčajne. Zrazu som nevedela, čo s voľným časom pred odchodom do práce. Toto ranné zúfalstvo ma priviedlo až k upratovaniu, umývaniu riadu, estetickému zbaleniu slaných cookies pripravených na tímovú akciu. Aj napriek všetkým zdržovačkám som prišla prvá. Káva, kniha - totálna ranná pohoda.
Kolegovia sa dostavili v optimálnom čase, v ktorom som už bola pomerne optimisticky naladená schopná znášať ľudskú spoločnosť. (Ráno nemám rada ľudí. Som precitlivelá na ich hlas, správanie, gestiku a hlavne haptiku. Vadí mi teatrálny smiech, hlasné vybavovanie sa cez telefón, olizujúce sa páriky, ktoré si idú zožrať tváre navzájom.)
Raňajky prebehli vo veľmi príjemnej atmosfére vzájomného pochlebovania si na tému pečenie. Mnohí sa najedli tak, že po návrate do office - u potrebovali niekoľko hodín na trávenie a tak civiac do monitora im začal ubiehať jeden z najobľúbenejších officových dní - dní v znamení dobrého jedla v obrovskom objeme počas celých 8 hodín.
A život má opäť chuť vanilky, jahôd, olív, syra... a chutí.
streda 5. februára 2014
Keď sa nikomu nič nechce...
"som lojovitý, neviem sa rozhýbať, nič sa mi nechce"
I keď dobre viem, čo slovo "loj" znamená, pozrela som sa na neho optikou jazykovedného ústavu a našla som (pre mňa určite) niečo úsmevné a zaujímavé zároveň:
Loj - 1. živočíšny tuk najmä hovädzieho dobytka
Jelení loj - liečivý prípravok
2. - trocha hrubo: Už je tam, kde loj kopú. Význam - Zomrel.
...napísal mi kamarát. Veľmi kreatívny, pracovitý človek - pre mňa nesmierna inšpirácia. Ostalo mi z toho trošku smutno. Sú dni, keď sa človeku nechce, nemá enegiu, inšpiráciu, motiváciu, radosť, nadšenie - jednoducho povedané - sú to lenivé dni.
Pozerám do monitora a neviem sa zbaviť pocitu, že ani u mňa dnes nefunguje faktor motivácie. Opísala by som sa ako unavená, frustrovaná, sklamaná, nesústredená. Ako plastelína. Beztvará hmota s ktorou sa dá pohrávať, ale vplyvom tepla sa z nej vždy stane aj tak len beztvará hromada divnej hmoty. To vyznieva skutočne tragikomicky. Ako celý dnešok.
Vonku je ponuro. Mailbox zíva prázdnotou. Dnes sa asi nikomu nič nechce. Sú lojovití, posedávajúci pri káve či čaji dúfajúc, že sa to zlepší.
Beztvará hromada tuku. Ako plastelína. Zlepší sa to? :)
I keď dobre viem, čo slovo "loj" znamená, pozrela som sa na neho optikou jazykovedného ústavu a našla som (pre mňa určite) niečo úsmevné a zaujímavé zároveň:
Loj - 1. živočíšny tuk najmä hovädzieho dobytka
Jelení loj - liečivý prípravok
2. - trocha hrubo: Už je tam, kde loj kopú. Význam - Zomrel.
...napísal mi kamarát. Veľmi kreatívny, pracovitý človek - pre mňa nesmierna inšpirácia. Ostalo mi z toho trošku smutno. Sú dni, keď sa človeku nechce, nemá enegiu, inšpiráciu, motiváciu, radosť, nadšenie - jednoducho povedané - sú to lenivé dni.
Pozerám do monitora a neviem sa zbaviť pocitu, že ani u mňa dnes nefunguje faktor motivácie. Opísala by som sa ako unavená, frustrovaná, sklamaná, nesústredená. Ako plastelína. Beztvará hmota s ktorou sa dá pohrávať, ale vplyvom tepla sa z nej vždy stane aj tak len beztvará hromada divnej hmoty. To vyznieva skutočne tragikomicky. Ako celý dnešok.
Vonku je ponuro. Mailbox zíva prázdnotou. Dnes sa asi nikomu nič nechce. Sú lojovití, posedávajúci pri káve či čaji dúfajúc, že sa to zlepší.
Beztvará hromada tuku. Ako plastelína. Zlepší sa to? :)
pondelok 13. januára 2014
Výťahové ...
Muselo to prísť. Ten deň, kedy sa človek dostane do bodu absolútneho úžasu, priam explozívneho rozčarovania.
Nemám rada výťahy. Malé, veľké, na krátku či dlhšiu trasu, staré, nové, so zrkadlami a bez nich. Najviac však na výťahoch, presnejšie vo výťahoch, nemám rada ľudí. (Kľudne mi teraz môže úplne každý kontrovať tým, že ak je to také zlé, nech používam schody. Áno, rada by som, ale pravidlo modrej veže o ich používaní hovorí, že ak sa mi tam niečo stane, modrá veža za to nezodpovedá a navyše "sedím" až na 12. poschodí, čo by znamenalo prepotené tričko, čo je snáď neprípustnejšie ako úraz.)
Výťah je v tomto absolútne veľkolepý (nie však rozmerom) a neprekonateľný priestor. Stretnete malých, vysokých, dlhovlasých, vyholených, sporoodetých aj zababušených, hlučných, utiahnutých, výrazných alebo mojich osobných favoritov - extrémne dohabaných hlučných namotivovaných hipsterov teatrálne vybavujúcich sa cez svoj ájfón alebo iný fón :)
12 - nie len poschodie, na ktorom pracujem, ale aj poschodie, na ktorom bývam (v Petržalke. Dúfam, že nikoho nenapadlo, že by som spávala alebo žila v práci. To nikdy!!!). Schodisko je zamknuté (je to bezpečné?) ževraj z dôvodu, aby tam nechodili prespávať bezdomovci. Ale to by ich musel niekto vpustiť dovnútra... Sama neviem, úprimne. Každopádne som deň čo deň odkázaná na výťahy. Máme 2 - veľký, tzv.nákladný a malý so zrkadlom. Ak sa náhodou s niekým stretnem dole čakajúc na výťah, zvyčajne si počkám na ten druhý. Párkrát som sa nechtiac zviezla s ľuďmi, ale nič príjemné.
Raz sa mi dokonca stalo, že postarší pán si privolal výťah na 5. a tak idúc z 12.výťah zastal. Rituálne som si kontrolovala potrebné veci v kabelke plus som si natrela na pery balzám. Pán z 5. sa ma opýtal: "A funguje to?" Neanalyzovala som, na čo presne sa pýtal, ani či chcel vyvolať zdvorilý rozhovor... Letmo som prehodila: "Funguje." Venovala som mu pohľad, výťah zastal, otvorila som dvere, pridržala som ich, otvorila som vonkajšie dvere, povedala "Dovidenia" a viac som toho pána nestretla.
Trochu románové zakončenie. Nemennou pointou však ostáva fakt, že výťahy nemusím. V modrej veži som začala používať schody. Našla som tempo, spôsob dýchania, ale hlavne, našla som v tom záľubu. Hudba mi hučí do uší. Na 4. mám za sebou tretinu. Na 6. už polovicu. Na 10. už len dve. A na 12. ma čaká moja práca :).
A pondelok sa schyľuje ku svojmu koncu (najmä pracovnému)...
Nemám rada výťahy. Malé, veľké, na krátku či dlhšiu trasu, staré, nové, so zrkadlami a bez nich. Najviac však na výťahoch, presnejšie vo výťahoch, nemám rada ľudí. (Kľudne mi teraz môže úplne každý kontrovať tým, že ak je to také zlé, nech používam schody. Áno, rada by som, ale pravidlo modrej veže o ich používaní hovorí, že ak sa mi tam niečo stane, modrá veža za to nezodpovedá a navyše "sedím" až na 12. poschodí, čo by znamenalo prepotené tričko, čo je snáď neprípustnejšie ako úraz.)
Výťah je v tomto absolútne veľkolepý (nie však rozmerom) a neprekonateľný priestor. Stretnete malých, vysokých, dlhovlasých, vyholených, sporoodetých aj zababušených, hlučných, utiahnutých, výrazných alebo mojich osobných favoritov - extrémne dohabaných hlučných namotivovaných hipsterov teatrálne vybavujúcich sa cez svoj ájfón alebo iný fón :)
12 - nie len poschodie, na ktorom pracujem, ale aj poschodie, na ktorom bývam (v Petržalke. Dúfam, že nikoho nenapadlo, že by som spávala alebo žila v práci. To nikdy!!!). Schodisko je zamknuté (je to bezpečné?) ževraj z dôvodu, aby tam nechodili prespávať bezdomovci. Ale to by ich musel niekto vpustiť dovnútra... Sama neviem, úprimne. Každopádne som deň čo deň odkázaná na výťahy. Máme 2 - veľký, tzv.nákladný a malý so zrkadlom. Ak sa náhodou s niekým stretnem dole čakajúc na výťah, zvyčajne si počkám na ten druhý. Párkrát som sa nechtiac zviezla s ľuďmi, ale nič príjemné.
Raz sa mi dokonca stalo, že postarší pán si privolal výťah na 5. a tak idúc z 12.výťah zastal. Rituálne som si kontrolovala potrebné veci v kabelke plus som si natrela na pery balzám. Pán z 5. sa ma opýtal: "A funguje to?" Neanalyzovala som, na čo presne sa pýtal, ani či chcel vyvolať zdvorilý rozhovor... Letmo som prehodila: "Funguje." Venovala som mu pohľad, výťah zastal, otvorila som dvere, pridržala som ich, otvorila som vonkajšie dvere, povedala "Dovidenia" a viac som toho pána nestretla.
Trochu románové zakončenie. Nemennou pointou však ostáva fakt, že výťahy nemusím. V modrej veži som začala používať schody. Našla som tempo, spôsob dýchania, ale hlavne, našla som v tom záľubu. Hudba mi hučí do uší. Na 4. mám za sebou tretinu. Na 6. už polovicu. Na 10. už len dve. A na 12. ma čaká moja práca :).
A pondelok sa schyľuje ku svojmu koncu (najmä pracovnému)...
streda 8. januára 2014
Spánok - znova objavená rozkoš
Už nejaký ten čas (pár rokov) väčšinu roka trávim v Bratislave. Posledné 2 roky už môžem hovoriť o viac ako 90% dní a nocí. I napriek tomuto faktu sa moji rodičia rozhodli, že mi kúpia posteľ, ktorú budem využívať, keď budem na pár chvíľ u nich. Kúpili mi krásnu, dizajnom veľmi jednoduchú posteľ zo svetlého masívu s pohodlným, kvalitným matracom. Od prvej noci som vedela, že spĺňa presne to, čo od postele očakávam. Nuž, ale aby si všetok kredit nepripísal len kus nábytku, musím priznať, že k môjmu dobrému spánku u našich prispieva aj prostredie (malebná zaviata vieska - ako ju nazýva moja mama), vzduch voňajúci lesom, trochu bláznivý strážny pes (na blog to napísať môžem, že "strážny", lebo v skutočnosti je len veľmi hravý a skôr plní úlohu zvončeka svojím brechaním než strážneho elementu), úplné ticho a tma (hviezdy sú v tomto prípade feature a nie bug) a hlavne pocit, že v dome sa nachádza celá moja najbližšia rodina - je to taký zvláštny pocit istoty (ak by vypukla v tom momente nejaká zombie apocalypsa alebo vojna, sme spolu a môžeme sa navzájom chrániť).
Bývam v podnájme. V Petržalke. A zatiaľ sa mi tam nežije zle. Ba dokonca - mám to tam rada! Tento status sa ešte vylepšil približne 2 týždne dozadu. Konečne som sa odhodlala a kúpila som si posteľ. Zo svetlého masívu. Ale veľkú! - 140x200 cm s jedným veľkým matracom, aby som nemala uprostred dieru, do ktorej by som sa noc čo noc pepadala, keďže zásadne spávam v strede postele (a je jedno akej). A tak dve pôvodné válendy skončili v kúte (ako Baby v Hriešnom tanci - ale nebude ich mať kto odtiaľ vytiahnuť - majú nechutné preležaniny). Nová posteľ sa v izbe vyníma ako memento môjho osobného víťazstva v súťaži o najviac splnených ešte staroročných predsavzatí. Keďže som matrac kúpila zbalený ako obrovský šulec (netuším, či to slovo je spisovné), ktorý sa mal roztiahnuť a nechať 72 hodín "pracovať", bol dosť zmačkaný. Ostala som v prvom momente hrozne sklamaná, že avizovaný 140x200 matrac nie je dosť veľký na rovnako veľkú posteľ. Bol to jeden z tých momentov, ako keď niekto v zápale len tak hlesne, že darčeky nenosí Ježiško, ale rodičia. Matrac bol proste menší!!! Bol taký nejaký divný, tvrdý...
Prvá noc v novej posteli prebehla hladko - ľahla som si spať a ráno som sa zobudila. Nič veľkolepé v mojom veku. :) Spala som výborne. Hneď som skontrolovala, či sa matrac nejako zázračne cez noc zväčšil a veru... bol o kúsok dlhší. Na ďalší deň som cestovala k našim do svojej druhej staro - novej postele. Až na ponocovanie som u našich spávala priam dokonale.
Návrat do Petržalky bol v znamení obrovského prekvapenia. Za tých 5 dní mojej neprítomnosti matrac na sebe pracoval a nafúkol sa do ideálnej veľkosti. Pohladkala som ho ako uchýbané domáce zvieratko.
Tak sa započal môj koniec. Nepohodlná válenda znamenala skoršie vstávanie. Priam som z nej utekala ešte pred zazvonením budíka. Občas som zo zúfalstva dokonca spala na zemi. Nová posteľ je priam magická. Už som stihla porušiť všetky predsavzatia s ňou súvisiace. Okrem spania v nej: jem, pijem, pozerám filmy, pracujem a hlavne - nikdy ju ráno neviem opustiť. Mávam jej z dverí a obom sa nám leskne slzička v oku.
Bývam v podnájme. V Petržalke. A zatiaľ sa mi tam nežije zle. Ba dokonca - mám to tam rada! Tento status sa ešte vylepšil približne 2 týždne dozadu. Konečne som sa odhodlala a kúpila som si posteľ. Zo svetlého masívu. Ale veľkú! - 140x200 cm s jedným veľkým matracom, aby som nemala uprostred dieru, do ktorej by som sa noc čo noc pepadala, keďže zásadne spávam v strede postele (a je jedno akej). A tak dve pôvodné válendy skončili v kúte (ako Baby v Hriešnom tanci - ale nebude ich mať kto odtiaľ vytiahnuť - majú nechutné preležaniny). Nová posteľ sa v izbe vyníma ako memento môjho osobného víťazstva v súťaži o najviac splnených ešte staroročných predsavzatí. Keďže som matrac kúpila zbalený ako obrovský šulec (netuším, či to slovo je spisovné), ktorý sa mal roztiahnuť a nechať 72 hodín "pracovať", bol dosť zmačkaný. Ostala som v prvom momente hrozne sklamaná, že avizovaný 140x200 matrac nie je dosť veľký na rovnako veľkú posteľ. Bol to jeden z tých momentov, ako keď niekto v zápale len tak hlesne, že darčeky nenosí Ježiško, ale rodičia. Matrac bol proste menší!!! Bol taký nejaký divný, tvrdý...
Prvá noc v novej posteli prebehla hladko - ľahla som si spať a ráno som sa zobudila. Nič veľkolepé v mojom veku. :) Spala som výborne. Hneď som skontrolovala, či sa matrac nejako zázračne cez noc zväčšil a veru... bol o kúsok dlhší. Na ďalší deň som cestovala k našim do svojej druhej staro - novej postele. Až na ponocovanie som u našich spávala priam dokonale.
Návrat do Petržalky bol v znamení obrovského prekvapenia. Za tých 5 dní mojej neprítomnosti matrac na sebe pracoval a nafúkol sa do ideálnej veľkosti. Pohladkala som ho ako uchýbané domáce zvieratko.
Tak sa započal môj koniec. Nepohodlná válenda znamenala skoršie vstávanie. Priam som z nej utekala ešte pred zazvonením budíka. Občas som zo zúfalstva dokonca spala na zemi. Nová posteľ je priam magická. Už som stihla porušiť všetky predsavzatia s ňou súvisiace. Okrem spania v nej: jem, pijem, pozerám filmy, pracujem a hlavne - nikdy ju ráno neviem opustiť. Mávam jej z dverí a obom sa nám leskne slzička v oku.
Postrehy I.
O mesiac bude tento môj malý blog sláviť výročie. Ako spoločenský trend určuje, bolo by vhodné bilancovať, zhodnotiť, niečo si popriať do budúcna, niečo popriať čitateľom... Žiaľ alebo chvalabohu, nie som fanúšikom tradičných postupov a už vôbec nie spoločensky očakávaných.
Krátka štatistika v mojich milovaných číslach: apríl a december sa píšia nulou napísaných článkov. Ku dnešnému dňu bol blog zobrazený 1,007 krát a obsahuje 35 publikovaných článkov, čo implikuje priemernú zobrazenosť 28 krát/článok.
Odkedy som si kúpila novú posteľ mám seriózny problém s ranným vstávaním. Dnes bolo o to horšie, že som včera bola behať. Chcela som prekonať vlastný rekord. Hodnotím to ako chvíľkové pomätenie alebo ženský rozmar, keďže som skoro mesiac nebehala.
Prekvapivo, budík som posunula len dvakrát po 10 minút a potom som si dala svoje 7 minútové zničujúce (och koľká emócia v jednom slove) cvičenie. (Áno, celé trvá 7 minút - 30 sekúnd sa robí cvik, 10 sekúnd oddychuje - počas ktorých sa predstaví nasledovný cvik. Priznávam, je to len ďalšia aplikácia pre smartfón, aby sa lenivci, ako ja, donútili aspoň raz za čas na 7 minút cvičiť. Je to ako počítačová hra. :))
pozn. O novej posteli napíšem extra blog.
Sedím v práci a mám svalovicu. V telefóne mi pribudli ďalšie 3 nové aplikácie. Neviem, či ich niekedy využijem. Možno ich mám len tak. Pre dobrý pocit, že som mala snahu niečo pre seba urobiť, nejako sa motivovať. Inštalácia prebieha samostatne, stačí Inštalovať - Súhlasím a je hotovo.
Mnoho situácií, aktivít v našom živote prebieha takto jednoducho. Na pár odkliknutí, odsúhlasení. Prihlásila som sa na 2.zimnú desiatku. Stačilo vyplniť registračný formulár, zrealizovať platbu a už len počkať na potvrdzujúci email a pridelenie štartovného čísla. Mám 24 dní na tréning. Už nemôžem cúvnuť. Mám svoje číslo a oni majú moje peniaze. Kúpila som si poradové číslo do môjho súkromného sebaprekonania sa.
Cestou do práce som mala plnú hlavu rôznorodých nápadov a myšlienok nie len na články. Výsledky brainstormingu si zvyčajne zaznamenávam do tabletu. Dnes som ho nemala po ruke. Stála som na zastávke a cítila som tak mohutný príval inšpirácie, až som na moment mala pocit, že sa zhmotnila a dokážem ju fyzicky uchopiť. Poznámky som si zapísala sediac v autobuse do pracovného diára. To mi ostane navždy ako zlozvyk. Budem písať svoje myšlienky ceruzkou či perom na papiere, do diárov, do kalendárov, na obálky...a budem ich večne strácať, vyhadzovať (diáre po poslednom ndi v roku), zakladať.
Krátka štatistika v mojich milovaných číslach: apríl a december sa píšia nulou napísaných článkov. Ku dnešnému dňu bol blog zobrazený 1,007 krát a obsahuje 35 publikovaných článkov, čo implikuje priemernú zobrazenosť 28 krát/článok.
Odkedy som si kúpila novú posteľ mám seriózny problém s ranným vstávaním. Dnes bolo o to horšie, že som včera bola behať. Chcela som prekonať vlastný rekord. Hodnotím to ako chvíľkové pomätenie alebo ženský rozmar, keďže som skoro mesiac nebehala.
Prekvapivo, budík som posunula len dvakrát po 10 minút a potom som si dala svoje 7 minútové zničujúce (och koľká emócia v jednom slove) cvičenie. (Áno, celé trvá 7 minút - 30 sekúnd sa robí cvik, 10 sekúnd oddychuje - počas ktorých sa predstaví nasledovný cvik. Priznávam, je to len ďalšia aplikácia pre smartfón, aby sa lenivci, ako ja, donútili aspoň raz za čas na 7 minút cvičiť. Je to ako počítačová hra. :))
pozn. O novej posteli napíšem extra blog.
Sedím v práci a mám svalovicu. V telefóne mi pribudli ďalšie 3 nové aplikácie. Neviem, či ich niekedy využijem. Možno ich mám len tak. Pre dobrý pocit, že som mala snahu niečo pre seba urobiť, nejako sa motivovať. Inštalácia prebieha samostatne, stačí Inštalovať - Súhlasím a je hotovo.
Mnoho situácií, aktivít v našom živote prebieha takto jednoducho. Na pár odkliknutí, odsúhlasení. Prihlásila som sa na 2.zimnú desiatku. Stačilo vyplniť registračný formulár, zrealizovať platbu a už len počkať na potvrdzujúci email a pridelenie štartovného čísla. Mám 24 dní na tréning. Už nemôžem cúvnuť. Mám svoje číslo a oni majú moje peniaze. Kúpila som si poradové číslo do môjho súkromného sebaprekonania sa.
Cestou do práce som mala plnú hlavu rôznorodých nápadov a myšlienok nie len na články. Výsledky brainstormingu si zvyčajne zaznamenávam do tabletu. Dnes som ho nemala po ruke. Stála som na zastávke a cítila som tak mohutný príval inšpirácie, až som na moment mala pocit, že sa zhmotnila a dokážem ju fyzicky uchopiť. Poznámky som si zapísala sediac v autobuse do pracovného diára. To mi ostane navždy ako zlozvyk. Budem písať svoje myšlienky ceruzkou či perom na papiere, do diárov, do kalendárov, na obálky...a budem ich večne strácať, vyhadzovať (diáre po poslednom ndi v roku), zakladať.
piatok 3. januára 2014
Na Nový rok o slepačí krok?
Dni od 20.decembra sa mi zlievajú v jednu nekonečnú pracovnú machuľu. Do uvedeného dátumu sa v práci hovorilo o 2 verziách: Vydržať do 1.1. a bude kľud na pár dní alebo vydržať do 10.1. a všetko sa začne rozplývať do pozvolnejšieho pokoncoročného tempa. Ako keby nový rok neprišiel. Nik o ňom nehovorí. Všetci ešte žijú naháňaním ziskov z predošlého roka, uzatváraním nedoriešených projektov... Asi sme uviazli. Uviazli sme v bubline medzi rokom 2013, ktorý pracovne ešte neskončil a rokom 2014, ktorý sa ešte nemôže začať kvôli neuzavretiu toho minulého.
Hovorí sa: Ako na Nový rok - tak po celý rok. (ležať celý zvyšok roka s hlavou v záchode, ako povedala Bridget Jones, nie je zrovna najvábnejšia predstava)
Na Nový rok o slepačí krok. (asi sa myslí pomer svetla a tmy počas dňa)
Táto oblasť - uplatniteľnosť a pravdivosť porekadiel v každodennom živote nechávam s otáznikom z dôvodu neznalosti výsledkov empirického skúmania. Ak však aspoň prvé platí, strávim rok cestovaním, budem triezva, ochutnávajúca dobroty, milovaná a dobre vyspatá. To znie ako celkom dobrý plán.
Je 3.januára v aplikovanej 2.verzii spred Vianoc. Sedím za pracovným počítačom, hoci s prácou som už skončila. Pijem víno a tak nejak i napriek siahodlhému zoznamu "predsavzatí" - resp.zoznamu aktivít, ktoré chcem stihnúť realizovať v nadchádzajúcich 3 mesiacoch, nepociťujem nijaký stres či nervozitu. Mám na ne imunitu. Poctivo budovanú v predvianočnom čase.
Za oknom je tma. Asi by som mala nájsť nejakú sliepku a odmerať jej krok. A v prípade sklamania (ktoré by s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nastalo) by som ju proste podrezala a urobila z nej silný vývar na nedeľu. A môj svet sa možno konečne aj citeľne prehupne do toho avizovaného roku 2014. Alebo na sebe spácham nejaké placebo fu ako celý svet okolo mňa a po druhom pohári vína nastane nový rok už dnes podvečer.
Nechajme sa prekvapiť - milo potešiť či nepríjemne sklamať. V konečnom dôsledku je to jedno. Hlavne, že sa niečo bude diať a ja sa tomu budem môcť prizerať a v duchu tomu vymýšľať sarkastické prirovnania.
Hovorí sa: Ako na Nový rok - tak po celý rok. (ležať celý zvyšok roka s hlavou v záchode, ako povedala Bridget Jones, nie je zrovna najvábnejšia predstava)
Na Nový rok o slepačí krok. (asi sa myslí pomer svetla a tmy počas dňa)
Táto oblasť - uplatniteľnosť a pravdivosť porekadiel v každodennom živote nechávam s otáznikom z dôvodu neznalosti výsledkov empirického skúmania. Ak však aspoň prvé platí, strávim rok cestovaním, budem triezva, ochutnávajúca dobroty, milovaná a dobre vyspatá. To znie ako celkom dobrý plán.
Je 3.januára v aplikovanej 2.verzii spred Vianoc. Sedím za pracovným počítačom, hoci s prácou som už skončila. Pijem víno a tak nejak i napriek siahodlhému zoznamu "predsavzatí" - resp.zoznamu aktivít, ktoré chcem stihnúť realizovať v nadchádzajúcich 3 mesiacoch, nepociťujem nijaký stres či nervozitu. Mám na ne imunitu. Poctivo budovanú v predvianočnom čase.
Za oknom je tma. Asi by som mala nájsť nejakú sliepku a odmerať jej krok. A v prípade sklamania (ktoré by s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nastalo) by som ju proste podrezala a urobila z nej silný vývar na nedeľu. A môj svet sa možno konečne aj citeľne prehupne do toho avizovaného roku 2014. Alebo na sebe spácham nejaké placebo fu ako celý svet okolo mňa a po druhom pohári vína nastane nový rok už dnes podvečer.
Nechajme sa prekvapiť - milo potešiť či nepríjemne sklamať. V konečnom dôsledku je to jedno. Hlavne, že sa niečo bude diať a ja sa tomu budem môcť prizerať a v duchu tomu vymýšľať sarkastické prirovnania.
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)